BARBORA BUZÁSSYOVÁ z Historického ústavu SAV vo svojej knihe prehodnocuje československú rozvojovú pomoc, ktorá prebiehala od 60. rokov minulého storočia v Afrike. Táto pomoc vo forme vysielania našich expertov do afrických krajín s cieľom vychovať novú odbornú elitu sa odohrávala na pozadí ideológie studenej vojny a postupne sa menila na výhodný biznis.
Vo svojej najnovšej publikácii sa venujete téme československej rozvojovej pomoci v oblasti vzdelávania v krajinách subsaharskej Afriky. Nadväzuje tematicky na vaše predchádzajúce výskumné práce?
Už vo svojej diplomovej práci som sa venovala Univerzite 17. novembra, ktorá bola založená v Prahe v roku 1961 a po prijatí zákona o federalizácii aj v Bratislave. Jej hlavným cieľom bolo vzdelávať zahraničných študentov z krajín tretieho sveta v Československu. Šlo o účelovo založenú inštitúciu, ktorá vznikla pod vplyvom novej politiky socialistického internacionalizmu založenom na poskytovaní pomoci národom, v ktorých prebiehal národnooslobodzovací protiimperialistický boj. Krajiny východného bloku ich vnímali ako potenciálnych spojencov v rámci ideologického súperenia so „Západom“ počas studenej vojny.
Venovala som sa vzdelávacím programom, ktoré táto univerzita poskytovala, a tiež životu zahraničných študentov v Československu. Ako sa tu adaptovali, ako vnímali československú spoločnosť a realitu života v socializme, s akými dojmami odchádzali. Zaujímali ma predovšetkým africkí študenti.
Už vtedy som tak trochu tušila, že by som sa chcela venovať vzťahom socialistického Československa a afrických štátov, hlavne štátov subsaharskej Afriky. Prišlo mi to ako zaujímavá a pomerne neprebádaná téma, ktorá akosi vypadla zo všeobecného povedomia. Poskytovanie tzv. vedecko-technickej pomoci bola jednou z foriem spolupráce, vďaka ktorej som sa následne dostala k téme expertných služieb, teda vysielaniu československých expertov do afrických krajín.
„Okrem kapitalistických štátov sa do tejto formy pomoci zapojilo aj Československo, ako aj ostatné krajiny východného bloku. Vzniklo tak isté súťaženie medzi oboma blokmi o to, kto poskytne viac expertov a za akých výhodnejších podmienok.“
Československá pomoc mala vďaka vyslaným odborníkom prispieť k rozvoju afrických vedeckých a vzdelávacích inštitúcií, šlo o roky 1961 – 1989. Ako vznikol tento dopyt?
Odchod koloniálnych mocností z bývalých koloniálnych území v priebehu 50. a 60. rokov znamenal v podstate odchod celej elity. Nové postkoloniálne štáty potrebovali rýchlo vybudovať novú vzdelanú vrstvu, ktorá by bola schopná nahradiť starú elitu na úradoch, v priemysle alebo na univerzitách. Okrem kapitalistických štátov sa do tejto formy pomoci zapojilo aj Československo, ako aj ostatné krajiny východného bloku. Vzniklo tak isté súťaženie medzi oboma blokmi o to, kto poskytne viac expertov a za akých výhodnejších podmienok.
Pomoc prebiehala prostredníctvom dvoch kanálov – vďaka bilaterálnym zmluvám medzi Československom a konkrétnou africkou vládou a tiež multilaterálnou cestou, kde bola rozvojová pomoc negociovaná prostredníctvom medzinárodných organizácií. Ja som sa zamerala hlavne na rozvojové programy UNESCO, v ktorých československí experti pracovali bok po boku s expertmi zo Západu.
Spolupráca so Západom v čase totalitného režimu v Československu znie dosť neuveriteľne. Ako prebiehala?
V tomto ohľade bolo pre mňa veľmi zaujímavou časťou výskumu práve porovnanie osobných zložiek československých expertov uložených v archívoch UNESCO a tých, ktoré sú uložené v Archíve bezpečnostných zložiek v Prahe. Tam sa ukazuje, ako rozdielne vnímali činnosť expertov medzinárodné inštitúcie a československé úrady.
Zatiaľ čo medzinárodným organizáciám šlo o to, aby experti splnili svoju zahraničnú misiu, československé úrady sa snažili, aby presadzovali československé záujmy. To znamená, že sa experti často ocitli v hľadáčiku štátnej bezpečnosti (ŠtB), pričom sa ich snažili naverbovať ako agentov alebo aspoň informátorov československej rozviedky. Tí následne museli odovzdávať pravidelné reporty z diania na svojom zahraničnom hosťujúcom pracovisku.
Nútil československý bezpečnostný aparát k spolupráci všetkých expertov?
Väčšinou si vytypovali tých, ktorí sa im zdali najviac ochotní pristúpiť na túto formu spolupráce. V archívoch bezpečnostných zložiek v Prahe som našla dokonca expertov, ktorí vyslovene odmietli spoluprácu a mohli vo svojej činnosti pokračovať ďalej. Mnohí súhlasili s tým, že budú „len“ informátori a nebudú poskytovať úplne citlivé informácie. Nie každý sa teda automaticky musel stať agentom.
Na strane druhej, niektorí z nich vykonávali aj priemyselnú špionáž. Napríklad istý učiteľ biológie, ktorý pôsobil na univerzite v Ghane, dostal za úlohu zorganizovať exkurziu pre svojich študentov do miestnej radarovej stanice postavenej západnou mocnosťou a mal podať správu o tom, aké vybavenie tam majú.
Aj keď som nepracovala so zložkami západných expertov, dokumenty v československých archívoch často komentovali prácu západných ambasád v afrických krajinách. Môžem povedať, že mechanizmus využívania práce expertov pre „národné záujmy“ bol v zásade zo strany západných štátov veľmi podobný.
Ako prebiehal samotný nábor československých expertov?
Výberové konanie na pozíciu zahraničného experta bolo pomerne prísne. V socialistickom Československu nemohol do zahraničia vycestovať každý, táto mobilita bola len pre privilegovanú vrstvu. Mená kandidátov boli uložené v tzv. centrálnych kádrových rezervách, do ktorých boli títo experti nominovaní svojím zamestnávateľom, pričom museli byť schválení základnou organizáciou Komunistickej strany Československa a neskôr na úrovni ministerstva zahraničných vecí, kde došlo k ďalšiemu politickému preverovaniu, či je kandidát politicky alebo morálne spôsobilý na vyslanie do zahraničia.
Čo sa týka UNESCO kandidátov, výber bol ešte prísnejší. Najmä v období 60. rokov bol však problém nájsť „politicky vhodných“ expertov, ktorí by ovládali aspoň jeden zo svetových jazykov. Tak sa do zahraničia dostali aj experti, ktorí získali excelentné vzdelanie ešte v medzivojnovom Československu, prípadne stihli absolvovať študijný pobyt na Západe pred komunistickým prevratom v roku 1948.
„Od 70. rokov začal počet našich expertov narastať na severe Afriky, teda v krajinách, ktoré vyvážali ropu.“
Československé programy rozvojovej pomoci prechádzali istým vývojom a postupne sa pomoc transformovala na špeciálnu formu zahraničného obchodu. Ako sa tento obrat vyvíjal v čase?
V 60. rokoch bola rozvojová pomoc pomerne štedro dotovaná štátom a mnohí experti boli v rámci bilaterálnych zmlúv vysielaní do Afriky na československé náklady. Pomoc bola orientovaná predovšetkým na ľavicové africké režimy, kam patrila Ghana, Guinea a Mali. Od polovice 60. rokov však v týchto krajinách došlo k viacerými vojenským pučom a režimy boli potlačené. Československá vláda následne prehodnotila efektivitu takto orientovanej pomoci a uvedomila si, že je finančne príliš nákladná. Preto došlo k jej diverzifikácii.
Od 70. rokov začal počet našich expertov narastať na severe Afriky, teda v krajinách, ktoré vyvážali ropu. Líbya, Alžírsko a neskôr Angola sa stali perspektívnejšie na nadviazanie plodnej komerčnej spolupráce, pričom facilitátormi týchto zmlúv sa stávali práve vyslaní experti. Navyše mnohé z týchto afrických štátov, napríklad Líbya, si vedeli československých expertov zaplatiť aj z vlastných zdrojov.
Ďalšia forma komercializácie rozvojovej pomoci v priebehu dekád prebiehala vďaka využívaniu spomínanej multilaterálnej rozvojovej pomoci, keď náklady na experta boli hradené z rozpočtu UNESCO. Keď porovnáme 70. roky s dneškom, priemerná mzda experta UNESCO sa pohybovala okolo 5 000 eur, čo boli veľmi štedré platové podmienky.
Československá vláda však neskôr začala pripravovať rôzne smernice a direktívy, ako plat zahraničných expertov dodatočne zdaniť. UNESCO platilo svojich expertov v dolároch, takže československá vláda získala vďaka 25-percentnému daňovému zaťaženiu nový zdroj devíz, ktoré boli v ČSSR večne nedostatkové. Napriek zdaneniu UNESCO experti zarábali nepomerne viac než bežní občania v ČSSR, dokonca viac než príslušníci vtedajšej diplomatickej služby.
Československá rozvojová pomoc mala aj politickú dimenziu, postavená bola napríklad na boji proti kapitalizmu či imperializmu. Ako prijímali tento fakt africkí partneri?
Aj toto sa menilo v čase. Hlavne na prelome 50. a 60. rokov, na vrchole dekolonizácie, bola prevažná väčšina nových afrických lídrov vďaka zlým skúsenostiam s bývalými koloniálnymi mocnosťami nadšená ľavicovými myšlienkami, pod ktorých vplyvom sa začal formovať aj tzv. africký socializmus.
Najznámejším predstaviteľom tohto smeru bol ghanský prezident Kwame Nkrumah. Jeho režim bol však v roku 1966 zvrhnutý vo vojenskom puči a nová vláda bola naladená skôr prozápadne a prokapitalisticky. Naďalej však využívala služby socialistických expertov.
Z Ghany síce vtedy vyhnali sovietskych expertov, ale československí mohli ostať. V prípade Československa šlo o malú krajinu, pri ktorej predpokladali, že by ich nebola schopná ekonomicky ovládnuť. Celkovo môžeme v priebehu dekád sledovať postupný odklon od ideologických motívov k ekonomickému pragmatizmu, a to ako na strane Československa, tak aj na strane recipientskych krajín.
Máte prehľad o počte československých expertov, ktorí v tom čase pôsobili v Afrike?
Napríklad v Ghane v roku 1961 pôsobilo iba sedem československých expertov, v roku 1964 ich bolo 12 a o tri roky neskôr už 39. Ale napríklad v Tunisku, ktoré leží v severnej Afrike, bolo v roku 1964 už 177 našich expertov a v Alžírsku v 1968 pôsobilo 176 československých expertov.
Bola československá pomoc Afrike v niečom viac špecifická oproti iným krajinám východného bloku?
V 60. rokoch boli počty československých expertov vysoké. Táto skutočnosť nadväzovala na medzivojnové obdobie, keď Československo malo vybudované obchodné väzby najmä s Južnou Afrikou a Egyptom. Veď aj slávna firma Baťa založila svoje továrne v Južnej Afrike a Nigérii ešte v 20. a 30. rokoch. Československo tak malo spočiatku v Afrike lepšie zázemie ako iné štáty východnej Európy. Postupne sa však počty expertov z krajín východného bloku viac-menej vyrovnali.
Rozdiely však vidno na počte študentov z Afriky, ktorí študovali v Československu. Napríklad v roku 1969 študovalo v ČSSR 658 afrických študentov, zatiaľ čo v Bulharsku iba 193, v Maďarsku 237 študentov, v Poľsku 618 študentov a v Rumunsku 168. V Československu tak v roku 1968 študovalo najviac afrických študentov zo všetkých socialistických štátov s výnimkou ZSSR, kde ich bolo vyše 6-tisíc.
Mal vývoj v Československu po auguste 1968 vplyv na zahraničnú pomoc v Afrike?
Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy normalizačná vláda pripravila viaceré zákony, na základe ktorých mala týchto expertov stiahnuť zo zahraničných misií na „prevýchovu“, keďže sa predpokladalo, že sa z nich stali prívrženci „pravicových hodnôt“ a liberalizmu. Viacerí experti sa však rozhodli nevrátiť do ČSSR a počas nasledujúcich pár rokov klesol počet československých expertov v zahraničí na minimum.
V tomto období, pochopiteľne, sa skončila tiež éra predlžovania kontraktov expertom a k opätovnému obnoveniu došlo až v polovici 70. rokov so zavŕšením normalizačného procesu v ČSSR. Medzitým bolo z kádrových rezerv vykázaných veľa expertov a vznikol ďalší problém – ako ich zaplniť inými, politicky vhodnými odborníkmi. Tých však bolo málo, takže sa začali udeľovať rôzne výnimky.
„Čo sa týka manželky, tá bola dokonca odporúčaná, pretože československé úrady sa domnievali, že svojmu mužovi pomôže adaptovať sa a prekonať náročné podmienky života v africkej krajine.“
Približne koľko československých expertov sa v tom čase odmietlo, resp. sa nevrátilo do vlasti?
Spolu s najbližšou rodinou emigrovalo alebo sa nevrátilo približne 19 percent z nich. Pri týchto misiách bolo totiž povolené vziať so sebou okrem manželky aj maloleté deti. Pokiaľ už bolo dieťa v maturitnom ročníku alebo navštevovalo vysokú školu, musel expert žiadať o špeciálne povolenie. Československým úradom záležalo jednak na tom, aby sa vrátili, a jednak aby ich potomok dostal socialistické vzdelávanie a neštudoval na zahraničnej strednej škole. Napríklad experti z programu UNESCO dostávali príspevok, aby svoje deti mohli vyslať na zahraničnú strednú školu.
Čo sa týka manželky, tá bola dokonca odporúčaná, pretože československé úrady sa domnievali, že svojmu mužovi pomôže adaptovať sa a prekonať náročné podmienky života v africkej krajine. Kvalita života v Afrike bola predsa len nižšia než v Československu a experti sa sťažovali na vysoké teploty, hmyz, nedostatočné hygienické štandardy, prístup k pitnej aj úžitkovej vode, nehovoriac o nestabilnej politickej situácii.
Keď sa daná africká vláda dostala do krízy, vznikol problém so zásobovaním potravinami, zdravotná starostlivosť a dostupnosť liekov bola tiež problematická. Pobyt v Afrike bol pre expertov často aj nebezpečný. Azda najznámejší je prípad únosu 66 československých expertov aj s rodinami, ktorí v meste Alto Catumbela obnovovali prevádzku papierne, povstaleckým hnutím UNITA v Angole v roku 1983.
Váš výskum zahŕňal aj prácu v afrických archívoch. Nakoľko bol archívny výskum v Afrike iný?
Spolu s českými kolegami sme v Etiópii robili najmä rozhovory s bývalými študentmi, ktorí v 80. rokoch študovali v Československu, ale navštívili sme aj archív Európskej hospodárskej komisie pre Afriku. Miestni archivári boli veľmi prekvapení, keď sme prišli, a povedali nám, že sme prví zahraniční bádatelia, ktorí ich archív navštívili. Spočiatku nevedeli, ako sa k nám správať, ale napokon nám spravili exkurziu po celom archíve.
Niektoré dokumenty už síce boli kategorizované, ale uložené boli v nevyhovujúcich podmienkach, neexistovali tam žiadne súborné katalógy a množstvo dokumentov ležalo v sklade na zemi. Miestni archivári však boli mimoriadne ústretoví a nápomocní a vďaka ich pomoci sme sa napokon dostali k celkom užitočným dokumentom.
Pokiaľ ste boli prví výskumníci zo zahraničia, to nie je príliš dobrá správa pre Afriku…
Problém je, že archívy v mnohých krajinách subsaharskej Afriky skutočne nie sú v stave, na aký sme zvyknutí v Európe. Paradoxne najlepšie spravované archívy majú štáty, ktoré boli pod britskou koloniálnou správou. Veľmi dobre katalogizovaný a prehľadný je štátny archív v Ghane, ale napríklad v Mozambiku boli pre občianske vojny a zmeny vlád archívne dokumenty často zničené alebo sa postrácali.
Ako vhodná cesta sa tu ukazuje práve orálna história. V súčasnosti však začínajú vznikať nové iniciatívy, ktorých cieľom je zmapovať a sprístupniť africké archívy. Jednou z takýto iniciatív je aj projekt pod záštitou Medzinárodnej únie akadémií v Bruseli – Pramene k dejinám Afriky, ktorý za SAV koordinuje Silvester Trnovec z Ústavu orientalistiky SAV. Verím, že vďaka podobným iniciatívam sa postupne podarí skorigovať eurocentrický výklad dejín, ku ktorému stále intuitívne skĺzavame.
A aké spomienky na Československo mali africkí študenti, s ktorými ste sa stretli?
Mali prekvapivo dobré skúsenosti. Treba povedať, že všetci boli v tom čase príslušníci politickej elity a v Etiópii bola v 80. rokoch pri moci vojenská junta Derg pod vedením socialisticky orientovaného diktátora Mengistu Haile Mariama. Takže títo študenti už vedeli, čo môžu v Československu očakávať.
Vraveli, že boli veľmi spokojní s kvalitou vzdelávania. A čo ma veľmi prekvapilo – málokto reportoval, že by počas svojho pobytu zažil rasovo motivovaný útok. Doteraz nevieme, či len niečo zamlčali, šlo o spomienkový optimizmus alebo v 80. rokoch už boli aj Česi a Slováci zvyknutí na ulici vidieť afrického študenta alebo študentku. Bol to veľký rozdiel oproti situácii v 60. rokoch, keď boli zdokumentované viaceré útoky proti zahraničných študentom. Zaujímavé však je, že v podstate so všetkými sme sa mohli rozprávať po česky či slovensky.
„Keď africká strana nemala ako zaplatiť pobyt našich expertov, vykompenzovali sme si to inak.“
V publikácii sa zamýšľate aj nad tým, akú úlohu vôbec zohráva rozvojová pomoc v medzinárodnej politike…
Mne vychádza, že poskytovanie pomoci bolo hlavne výhodným diplomatickým nástrojom, ako si upevniť vplyv v týchto krajinách. Možno v prvom pláne šlo o pomoc, no len čo sa ukázalo, že takýto model je finančne neudržateľný, zmenila sa pomoc na vzťah patrón-klient, ktorý len reprodukoval asymetrické mocenské vzťahy.
Dohody o vedecko-technickej spolupráci boli súčasťou širších bilaterálnych zmlúv, ktoré upravovali aj komerčné a obchodné vzťahy. Poskytnuté expertné služby a úvery tak príslušná africká vláda často splácala vývozom nerastných surovín či poľnohospodárskych plodín. Takže aj keď africká strana nemala ako zaplatiť pobyt našich expertov, vykompenzovali sme si to inak.
Africký kontinent sa dodnes zmieta vo vlnách konfliktov, chýba mu stabilita. Môžeme vôbec povedať, že krajiny zapojené do rozvojovej pomoci splnili svoju misiu?
Politika rozvojovej pomoci voči Afrike určite nebola márna aj napriek tomu, že svojím spôsobom bola málo efektívna. Po odchode koloniálnych expertov zostali napríklad v Guinei len traja inžinieri. Presné čísla síce nemáme, ale je pravda, že s koloniálnou správou odišla väčšina vzdelanej elity, či už išlo o úradníkov, inžinierov či lekárov. Pomoc socialistických štátov vtedy ozaj pomohla odvrátiť katastrofu.
No ako celok bola rozvojová pomoc neefektívna najmä preto, že tieto programy boli príliš drahé. Často 70 až 90 percent rozpočtu rozvojového projektu UNESCO išlo na platy zahraničných expertov, takže zostalo menej financií na nákup príslušného vybavenia či samotnú výstavbu. Ambíciou bolo tiež, aby každé dieťa mohlo navštevovať školu bezplatne, keďže väčšina afrických rodín si nemohla dovoliť platiť školné.
Keď sa rozvojový program skončil a zahraniční experti odišli, nahradiť ich mali noví africkí experti. Čoskoro sa však ukázalo, že v rámci veľmi obmedzeného rozpočtu na školstvo majú africké vlády alokovaných príliš málo financií na udržanie projektov, ktoré ešte neboli v stave fungovať bez dotácií zo zahraničia. Vždy sa našli iné priority, hlavne vojenské.
Ďalším problémom bol aj nesúlad vzdelávacích programov s trhom práce v afrických štátoch. Najmä od polovice 70. rokov silnel fenomén tzv. vzdelaných nezamestnaných – absolventov univerzít, ktorí si nevedeli nájsť prácu. Preto mnohí z nich odišli z Afriky do Európy či Spojených štátov, kde ľahšie našli uplatnenie. Miestny pracovný trh skrátka nestíhal generovať dostatok nových pracovných miest pre univerzitných absolventov. Preto sa postupne upustilo od podpory univerzitných programov a prešlo sa k podpore stredného školstva a tzv. vidieckeho vzdelávania.
Problém spôsobila takisto veľká populačná explózia. Našla som mnohé kritické správy československých aj západných expertov, ktorí pracovali v rámci rozvojového programu UNESCO. V nich sa vyjadrili, že ich fakulta nie je schopná udržiavať rovnakú kvalitu štúdia, pretože študentov je čoraz viac a pociťujú nedostatok učiteľov, priestorov, kníh atď.
Niektoré rozvojové projekty sa napokon úplne rozpadli, no veľa vzniknutých fakúlt a univerzít funguje dodnes. Časom mnohé africké krajiny boli nútené pristúpiť k plateniu školného, takže metódy udržania vzdelávacích programov sa museli prispôsobiť novým okolnostiam. Najmä po stiahnutí sa socialistických krajín z Afriky po roku 1989 mnohé adoptovali západný model vzdelávacieho systému, ktorý je viac elitársky ako inkluzívny.
Prečo je z historického pohľadu dôležité, aby sme vedeli o československo-afrických vzťahoch v období studenej vojny?
V súčasnom kontexte je to veľmi dôležité najmä preto, lebo dianie na africkom kontinente čoraz viac ovplyvňuje aj situáciu v Európskej únii, a teda aj na Slovensku. V posledných rokoch sa najviac skloňovala migrácia afrického obyvateľstva do Európy, ktorá zostáva veľkou výzvou aj do budúcna.
Podľa mňa je veľká škoda, že nástupné štáty Československa – teda Česká a Slovenská republika sa v 90. rokoch v podstate úplne prestali zaujímať o tieto internacionalistické väzby nadviazané v období štátneho socializmu. Jedným z dôsledkov tohto zanedbania je, že africký kontinent je v súčasnosti takmer pod absolútnou ekonomickou nadvládou Číny a Ruskej federácie, ktoré tak ovplyvňujú aj miestny politický naratív.
Slovensko malo v subsaharskej Afrike dlho funkčné len tri veľvyslanectvá, a to v Južnej Afrike, Keni a Nigérii. V roku 2025 nastal v tomto trende určitý zlom – v júli bolo znovuotvorené veľvyslanectvo v etiópskej Addis Abebe a v decembri v Dar es Salaame v Tanzánii. Stále je to však málo v porovnaní s tým, koľko honorárnych konzulátov alebo ambasád existovalo v Afrike v socialistickom období.
V 90. rokoch sa Slovenská republika preorientovala na spoluprácu s Európou a USA. Vnímam to tak, že Slovensko Afriku hodilo cez palubu. Mám pocit, že pre mnohých z nás je to stále neuchopiteľný kontinent, o ktorom prežíva mnoho stereotypov. Akoby tie tri dekády živých kontaktov úplne vypadli z našej historickej pamäti.
Zdá sa, že Afrika ako taká je vám blízka. Rátate s ňou vedecky aj do budúcnosti?
Určite sa od Afriky neodvraciam. V budúcnosti by som sa chcela venovať socialistickej tropickej medicíne a tomu, ako prispela k liečbe kwashiorkoru (závažná forma podvýživy, ktorá postihuje predovšetkým deti v tropických krajinách, pozn. red.) v Afrike a Ázii.
Kniha Barbory Buzássyovej The Eastern Bloc and Sub-Saharan Africa Czechoslovakia, UNESCO and Development Aid from the 1960s and Beyond sa zaoberá rozvojovou pomocou v subsaharskej Afrike zo strany Československa a krajín východného bloku od 60. rokov 20. storočia na pozadí studenej vojny.
Mgr. BARBORA BUZÁSSYOVÁ, PhD.
Študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, momentálne pôsobí na Historickom ústave SAV. Zameriava sa na dejiny 20. storočia, najmä na zahraničnú politiku krajín východného bloku voči štátom tzv. globálneho juhu počas studenej vojny. Venuje sa tiež rozvojovým a africkým štúdiám či dejinám vzdelávania. Je členkou skupiny Cold War Research Group na Karlovej univerzite. V rokoch 2022 – 2024 bola predsedníčkou zoskupenia Mladí vedci SAV.
Stanislava Longauerová
Foto: Martin Bystriansky
Časopis Akadémia 1/2026