Spisovný jazyk je jedným z najdôležitejších prvkov v procese formovania národa a jeho etablovanie je politicky, historicky a lingvisticky nesmierne dôležitá záležitosť. Nemalý podiel na tomto procese má aj Slovenská akadémia vied.
Podľa Ústavy Slovenskej republiky a v zmysle zákona o štátnom jazyku je na Slovensku štátnym jazykom slovenský jazyk, a to v jeho kodifikovanej podobe, ktorú na podnet odborných slovakistických výskumných pracovísk a odborníkov v oblasti štátneho jazyka schvaľuje Ministerstvo kultúry SR. V súčasnosti sú všeobecne platné a záväzné normy slovenského spisovného jazyka zahrnuté v štyroch kodifikačných príručkách pre pravopis, gramatiku a výslovnosť. Jednou z nich sú Pravidlá slovenského pravopisu, v ktorých sú uvedené všetky pravopisné a gramatické pravidlá správneho písania slov.
Túžba ukotviť slovenčinu
S prvými pokusmi o normalizáciu ústnych a tlačených prejavov v slovenčine sa stretávame v druhej polovici 18. storočia v dielach kamaldulských mníchov, Jozefa Ignáca Bajzu či Hugolína Gavloviča. Prvé pravidlá slovenského spisovného jazyka Jazykovedno-kritickú rozpravu o slovenských písmenách vydal aj s pravopisnou príručkou v roku 1787 Anton Bernolák v latinčine. Druhou v poradí bola kodifikácia Ľudovíta Štúra z roku 1843, nasledovala jej takzvaná hodžovsko-hattalovská reforma, ktorá vyústila v roku 1852 do vydania Krátkej mluvnice slovenskej Martina Hattalu. V roku 1902 vyšla Rukoväť spisovnej slovenčiny jazykovedca Samuela Czambela.
Prvý raz úradným jazykom
Po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 sa slovenčina po prvý raz vo svojej histórii stala úradným jazykom, oficiálne používaným na úradoch a v školách. V roku 1931 zostavila pravopisná komisia jazykovedného odboru Matice slovenskej prvé oficiálne Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Tieto pravidlá reflektovali vtedajšiu teóriu o jednotnom československom spisovnom jazyku, čo vyvolalo ich rozsiahlu odbornú aj verejnú kritiku. Výsledkom úsilia o odstránenie českého vplyvu zo slovenského jazyka boli nové Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom, vydané v roku 1940 Maticou slovenskou.
SAVU dostáva svoj priestor
Po skončení druhej svetovej vojny sa opäť rozprúdila diskusia o potrebe úpravy slovenského pravopisu. Zvažovali sa možnosti, rozsah, ale aj dôsledky požadovanej reformy. Častou témou diskusií bola otázka radikálnych zmien v slovenskom pravopise (napríklad zrušenie písmen „ä“, „ô“, ako aj doteraz toľko diskutovaného „y“). Úlohu Matice slovenskej vo výskume a v starostlivosti o slovenský jazyk prevzala Slovenská akadémia vied a umení (SAVU). Jazykovedný ústav SAVU vypracoval v roku 1948 správu O reforme slovenského pravopisu, o dva roky neskôr bol poverený prípravou pravopisnej reformy a vypracovaním nových pravidiel slovenského pravopisu (PSP).
Potreba zjednodušiť pravopisné pravidlá
Jazykovedci zvážili rozsah reformy a dôkladne koncepčne pripravili celý proces tvorby nových pravidiel. Vo svojom návrhu upustili od požiadavky na radikálnu reformu pravopisu a prijali zásadu neuskutočňovať také zmeny, ktoré si nevyžadovala prax. Zamerali sa na zjednodušenie pravopisných pravidiel a poučiek. Odstránili puristické zásahy do spisovnej slovenčiny z roku 1940 a snažili sa dodržať fonologický princíp, s čím súviselo spresnenie niektorých pravidiel slovenskej výslovnosti. Pri príprave nových pravidiel spolupracovali aj s českými jazykovedcami, ktorí súbežne pripravovali reformu českého pravopisu.
Hromadná diskusia o návrhu
Výsledok kolektívnej práce vtedy už Ústavu slovenského jazyka SAVU pod vedením Štefana Peciara bol na jeseň roku 1952 predložený vo forme návrhu nových pravidiel na verejnú diskusiu. Diskusie sa viedli v tlači, ale aj priamo v pracovných kolektívoch za účasti pracovníkov ústavu. Zaujímavé sú štatistiky tejto akcie: bolo rozposlaných 20-tisíc kusov návrhu; celkovo vyšlo vyše 40 článkov, diskusných príspevkov a správ o návrhu, resp. o výsledkoch diskusií; pracovníci ústavu viedli spolu 31 diskusií v kolektívoch; k návrhu prišlo 124 písomných pripomienok (73 od jednotlivcov, ostatné od kolektívov).
Závery odbornej aj verejnej debaty
Návrh nových pravidiel bol verejnosťou prijatý väčšinou kladne. Výsledky diskusií boli zhodnotené na zasadnutí aktívu kultúrnych a vedeckých pracovníkov v júni v roku 1953. Definitívnu podobu novým pravidlám dali dve osobitné komisie vymenované vtedajším Zborom povereníkov: Komisia pre vypracovanie nového vydania PSP, Komisia pre záverečnú úpravu PSP. Posledné korektúry pred tlačou vykonal Ústav slovenského jazyka SAV (teraz Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV). Prvý náklad v počte 100 000 exemplárov bol pripravený na distribúciu v decembri 1953.
Zjednodušenie slovenského pravopisu
Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953 podstatne zjednodušili systém slovenského pravopisu a priblížili ho k vtedajšej spisovnej výslovnosti. Z pomerne rozsiahlej reformy možno uviesť napríklad zmenu písania slovies v minulom čase z „-ly“ na „-li“ alebo úpravu používania predpôn „s-, z-, so-, zo-“ a predložiek „s, z, so, zo“ či kodifikovanie dvojtvarov. Nové pravidlá nadobudli platnosť 1. januára 1954, v školách o mesiac neskôr. Ďalšia zmena pravidiel prišla až v roku 1991, v súčasnosti je platné ich štvrté vydanie z roku 2013.
„Slovenský jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky aj všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky.“
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku
Jana Špániková, Archív SAV
Foto: Archív SAV
Časopis Akadémia 02/2024