Vzťah človeka k pôde sa formoval stáročia, avšak počas celej jednej generácie ostal tento vzťah na Slovensku výrazne narušený. Krajinná ekologička JANA ŠPULEROVÁ z Ústavu krajinnej ekológie SAV vysvetľuje, prečo zachovanie tradičných ovocných sadov do veľkej miery závisí od nadšenia jednotlivcov a komunít, ktorí vnímajú nielen význam produkcie zdravých potravín, ale aj kultúrno-estetickú hodnotu tradičných sadov.
Nedávno ste ukončili výskum zameraný na zachovanie tradičných ovocných sadov. Šlo o medzinárodnú spoluprácu – ako vznikla?
Výskum nadväzuje na spoluprácu, ktorá odštartovala pred 20 rokmi v rámci medzinárodného projektu EUCALAND, ktorý sme riešili na našom pracovisku. Zaoberal sa typizáciou poľnohospodárskej krajiny a neskôr si partneri projektu vytvorili sieť EUCALAND, ktorá má dnes približne 30 členov a tvoria ju organizácie z rôznych častí Európy. Pravidelne sa stretávame a každý rok je venovaný konkrétnej téme v rámci ohrozených typov poľnohospodárskej krajiny.
Striedame sa v organizácii workshopov a aj tému zakaždým prináša niekto iný. Tradičné ovocné sady sú už druhou témou, ktorú som viedla. Nie je to síce moja hlavná téma výskumu, ale súvisí s mojím zameraním na biodiverzitu poľnohospodárskej krajiny a je to niečo, čo ma zaujíma.
Keď hovoríme o tradičných sadoch, bolo by dobré spomenúť aj tie intenzívne. Ide o dva výrazne odlišné prístupy ku krajine. V čom sa líšia?
Rozdiel spočíva hlavne v spôsobe obhospodarovania. V tradičných ovocných sadoch je väčšinou štruktúra stromov oveľa rozvoľnenejšia v porovnaní s intenzívnymi, kde sú stromy pestované v riadkoch s vysokou hustotou vysadených drevín a kvôli uľahčeniu zberu ide často o nízkokmenné porasty.
V tradičných ovocných sadoch sú pestované tradičné druhy ovocných drevín, ktoré sú odolnejšie voči chorobám aj voči zmene klímy. Biodiverzitu pod tradičnými ovocnými stromami tvoria spravidla druhovo bohaté sadové lúky, v intenzívnych sadoch sa používa viac chémie, takže biodiverzita je od lúčnych kvetov až po drobný hmyz nižšia. Z hľadiska produkcie ide v prípade tradičných sadov o kvalitnejšie a zdravšie produkty, pretože spôsob obhospodarovania je ekologický a využíva menej chémie.
„Z nášho výskumu vychádza, že zachovanie tradičných ovocných sadov je závislé hlavne od entuziazmu miestnych obyvateľov.“
Váš výskum prebiehal v desiatich krajinách strednej, západnej, severnej a južnej Európy. Všade tam tradičné sady za posledné desaťročia výrazne ubúdajú. Aké hlavné príčiny tohto trendu ste identifikovali a čím sa líši situácia na Slovensku?
Na Slovensku tento vývoj ovplyvnil hlavne socializmus. Priniesol so sebou intenzifikáciu a rekultiváciu poľnohospodárskej krajiny, s čím súvisí zmena štruktúry krajiny a združstevňovanie. A aj keď intenzifikáciou boli ovplyvnené všetky európske krajiny, Slovensko je špecifické v tom, že tu vznikali najväčšie parcely, a to aj v porovnaní s Poľskom či Maďarskom.
Následkom kolektivizácie a vzniku družstiev došlo na Slovensku k narušeniu vzťahu človeka k pôde. Toto obdobie trvalo viac ako 40 rokov a predstavuje celú jednu generáciu, ktorá si nevytvorila vzťah k obhospodarovaniu pôdy. Pri rekultiváciách pozemkov boli dreviny z krajiny odstraňované a zachovali sa často iba fragmenty na miestach s rozptýleným osídlením. Práve tam sú dodnes zachované mozaiky tradičných ovocných sadov, ale tieto miesta sa čoraz častejšie menia na chalupárske oblasti.
V týchto odľahlejších oblastiach dnes často žije len pár starých ľudí, ktorí sa snažia obhospodarovať svoje pozemky, a v úzkej korelácii s poklesom aktívneho obyvateľstva môžeme pozorovať aj pokles obhospodarovania tradičných sadov. Podobné trendy vývoja boli pozorované aj v ostatných krajinách. Tu prichádza otázka, ako spraviť tieto miesta atraktívnejšie pre mladých, ktorí by pokračovali v obhospodarovaní.
Pri celoslovenskom mapovaní historických štruktúr poľnohospodárskej krajiny sme sa stretli s ojedinelými príkladmi mladých nadšencov, ktorí si kúpili starý dom alebo usadlosť a mali záujem o ekologické obhospodarovanie. Robia to z presvedčenia kvôli ekológii alebo zdravším potravinám, no nie vždy sa ich očakávania stretnú s realitou. Z nášho výskumu vychádza, že zachovanie tradičných ovocných sadov je závislé hlavne od entuziazmu miestnych obyvateľov.
„Následkom kolektivizácie a vzniku družstiev došlo na Slovensku k narušeniu vzťahu človeka k pôde. Toto obdobie trvalo viac ako 40 rokov a predstavuje celú jednu generáciu…“
Ako ste naznačili, štúdia kladie silný dôraz na identitu, pamäť krajiny a vzťah ľudí ku krajine. Diskusiu teda posúvate od ochrany tradičného sadu k ochrane samotného vzťahu človeka ku krajine, v ktorej žije. Prečo je podľa vás dôležité vnímať tradičné ovocné sady nielen ako poľnohospodársky, ale aj kultúrny fenomén?
Keď sme počas workshopu o ovocných sadoch hľadali medzi prezentáciami jednotlivých krajín niečo spoločné, čo by bolo pre výskum zaujímavé, zistili sme, že je to práve kultúrny význam ovocných sadov, ktorý pomáha ich zachovaniu. Čiže nie je dôležité len to, že tradičné dreviny sú odolnejšie a zdravšie, ale je to aj samotná krajina s ovocnými sadmi a vysokou krajinárskou a estetickou hodnotou, ktorá je propagovaná aj cez rôzne kultúrne akcie.
Napríklad v Nemecku usporadúvajú čerešňové slávnosti v čase, keď práve kvitnú. V nadväznosti na to vznikli rôzne náučné chodníky či cyklotrasy – jednoducho zviditeľňuje sa to, čo ľudí na danej krajine priťahuje. Do týchto regiónov následne prichádzajú návštevníci, čo je zas príležitosť aj pre miestnych ponúkať lokálne produkty na trhoch a zviditeľniť nielen seba, ale aj región.
Aj naše výsledky naznačujú, že práve entuziazmus miestnych akčných skupín a združení je v tomto ohľade veľmi dôležitý. U nás sa napríklad konajú dožinkové slávnosti, ktoré sú spojené s poďakovaním za úrodu. Počas nich sa pripravujú dekorácie z úrody ovocia a zeleniny a sú tiež spojené s ukážkami remesiel, napríklad varením slivkového lekváru, aj ochutnávkami regionálnych špecialít vo forme domácich lekvárov, sirupov, destilátov a iných dobrôt.
„Miestni vedia ukázať kvalitné lokálne produkty, niekto však musí prísť a región spropagovať.“
Narazili ste aj na iné príklady dobrej praxe zo zahraničia, ktorými by sa mohlo Slovensko inšpirovať?
Ako najdôležitejšie sa ukázalo už spomínané združovanie, spájanie a hlavne propagácia regiónov. Teda že nejde len o záležitosť poľnohospodárov, ale na tradíciu regiónu môžu nadväzovať aj iné projekty – napríklad na festival kvitnúcich sadov môžu nadviazať aj projekty regionálneho rozvoja spojené s cestovným ruchom, ako je to napríklad v Taliansku alebo Slovinsku.
Tradičný farmár alebo ovocinár totiž nemá kapacitu, aby sa prezentoval za hranicami svojho regiónu. Miestni vedia ukázať kvalitné lokálne produkty, niekto však musí prísť a región spropagovať. Myslím, že sa to na Slovensku už sčasti aj deje. Organizujú sa rôzne workshopy a ľudia, ktorí majú organizačné schopnosti, začínajú týchto ľudí spájať. Príkladom môže byť aj iniciatíva mimovládnej organizácie BROZ, ktorá každoročne organizuje ocenenie Krajina živá, ktoré je zamerané na zviditeľňovanie hospodárenia fariem s pozitívnym vplyvom na krajinu.
Takisto počas covidu som čítala v časopise Notabene článok o propagácii východoslovenských regiónov a ponuke zážitkových programov, za ktorými je občianske združenie Take naše. Ich cieľom je pomáhať prepájať neobyčajných miestnych ľudí s návštevníkmi a zároveň zviditeľňovať nenápadné regióny. V ponuke ich programu možno nájsť ochutnávky miestnych tradičných jedál a nápojov či priamo zážitok pri príprave tatarčaných pirohov.
V článku boli spomínané práve začiatky, keď vyhľadávali a oslovovali miestnych majstrov, aby svoje remeslo predstavili návštevníkom počas týchto zážitkových programov. Tí najskôr ostali zaskočení, pretože mali pocit, že ich práca je príliš obyčajná a nikoho by nezaujímala. Boli presvedčení, že nemajú čo ponúknuť. Napokon ich znalosť remesla návštevníkov natoľko zaujala, že z toho bola dvojhodinová návšteva a dnes majú už viac ako tisíc spokojných návštevníkov.
Takisto by som rada spomenula, ako sme boli v rámci projektu EUCALAND počas posledného mítingu vo Francúzsku na bylinkovej farme, kde svoje produkty predávali cez internet do celej Európy. Takže opäť, je to úzko prepojené s kvalitnou propagáciou.
Ak hovoríme o sile komunity v súvislosti so zachovaním tradičných sadov, ako sa tento vzťah formoval na Slovensku a čo sa s ním deje dnes?
Tak ako dnes, aj v minulosti existovali rôzne ovocinárske alebo záhradnícke spolky, ktoré usporadúvali rôzne podujatia. Klubová činnosť možno v súčasnosti nie je natoľko aktívna ako kedysi, pretože dnes si po radu ľudia často zájdu najskôr na internet, no napriek tomu je stále živá. Medzi aktívne združenia patrí Slovenský zväz záhradkárov a ovocinárov, ktorí sa stretávajú pravidelne na rôznych podujatiach, alebo Ovocinárska únia, ktorá chce osloviť generáciu mladých ovocinárov, aby sa ovocinárstvu venovali na vysokej profesionálnej úrovni.
Osobná výmena skúseností ako forma zdieľania je pre farmárov aj naďalej významným aspektom. Aktuálne s tým máme skúsenosť pri riešení medzinárodného projektu FarmBioNet. Jedným z cieľov projektu je vytvorenie siete pre poľnohospodárov, ale aj mimovládne organizácie a výskumníkov so zameraním na biodiverzitu poľnohospodárskej krajiny. Pracovné semináre sú spojené aj s návštevou fariem, kde miestny farmár predstaví svoju farmu a postupy, ktoré využíva na podporu biodiverzity, a zdieľa svoje skúsenosti. Na nedávny workshop v Smoleniciach prišiel aj farmár z Liptova. Ľudia, ktorí sú hladní po takýchto informáciách, jednoducho prídu.
„V Nemecku sú vlastníci zo zákona povinní obhospodarovať svoju pôdu, a preto sa jej niekedy radšej vzdajú alebo ju darujú.“
Akým spôsobom môžu tradičné ovocné sady prispieť k udržateľnému rozvoju slovenského vidieka – napríklad z hľadiska kvality života alebo miestnej identity?
Ovocné dreviny zvyšujú aj estetickú hodnotu regiónov. Sú inšpiráciou pre umelcov a motívy ovocných drevín možno nájsť aj v ľudovej tvorbe. A to nielen v čase, keď ovocné stromy kvitnú. Dreviny dodávajú prostrediu krajinný ráz. Keď sme mapovali stredné Považie, mozaiky ovocných sadov rozptýleného osídlenia boli jednoducho malebné. V prepojení na cestovný ruch aj toto môže prispieť k rozvoju daného regiónu.
Na poslednom stretnutí EUCALAND-u bol pre mňa inšpiráciou aj príbeh z Nemecka, kde dnes ľudia zadarmo ponúkajú opustené pozemky vinohradov alebo poľnohospodárskej pôdy. Keď som sa to dozvedela, pomyslela som si: Je to možné? Dobre rozumiem? To znie ako sen! Pretože mnohí mladí poľnohospodári na Slovensku by aj chceli začať, no rozdrobenosť vlastníctva pôdy a tiež fakt, že Slováci pôdu radšej vlastnia, než by ju niekomu predali, je veľký problém.
Dôvod, prečo to takto funguje v Nemecku a u nás nie, je aj nastavenie politiky. U nás si ľudia môžu dovoliť nechať pôdu spustnúť a časom premeniť na stavebné pozemky, no v Nemecku sú vlastníci zo zákona povinní ju obhospodarovať svoju pôdu, a preto sa jej niekedy radšej vzdajú alebo ju darujú.
V okolitých krajinách už veľmi dobre funguje prepojenie na lokálne trhy a tiež agroturizmus ako príležitosť spoznať región…
Pár svetlých príkladov, ktoré sa snažia rozvíjať agroturizmus a život na farme, by sme našli už aj na Slovensku. Určite je to jedna z foriem, ako propagovať región a zároveň ponúknuť návštevníkom aktívne spoznávanie chovu zvierat, pestovania plodín či tradičných remesiel aj prostredníctvom zážitkových táborov, samozberov alebo ochutnávok farmárskych produktov.
Takéto ponuky možno nájsť v rôznych častiach najmä stredného Slovenska, napríklad v Zaježovej, ale aj v Kremnických vrchoch, na Gemeri či Orave, Liptove a iných nepoznaných kútoch Slovenska. Vo vinohradníckych oblastiach sú populárne vínne cesty spájajúce vidiecky cestovný ruch s vinárstvom.
Lokálne trhy z vlastnej produkcie sú vyhľadávané najmä pri väčších mestách, ponuku domácich produktov môžeme nájsť aj v sieti lokálnych farmárov ako predaj z dvora alebo si ich priamo objednať cez debničkárov, ktorí ponúkajú debničky naplnené lokálnymi farmárskymi sezónnymi domácimi produktmi.
Váš výskum tradičných ovocných sadov je ukončený, výsledkom bola úspešná vedecká publikácia. Akým projektom sa venujete momentálne?
Na spomínaný projekt FarmBioNet nadväzuje jeden náš projekt VEGA, kde skúmame vplyv biopásov z hľadiska biodiverzity aj z hľadiska životného prostredia. Zaujíma nás, aké iné ekosystémové služby prinášajú pre spoločnosť a krajinu, pretože sa ukazuje, že biopásy majú veľký prínos pre opeľovače, drobný hmyz či vtáctvo hniezdiace v trávnych biotopoch.
Ďalší VEGA projekt, ktorému sa venujeme spoločne s kolegami z Botanického ústavu SAV, sa volá Vráťme kvety na lúky. Do projektu sú zapojení aj botanici a botaničky z univerzít v Banskej Bystrici a vo Zvolene. Projekt rieši, aký vplyv mala za posledných 20 rokov spoločná poľnohospodárska politika na zachovanie druhovo bohatých lúk.
Skúmame tiež poľnohospodárske postupy na obnovu lúk, ktoré sú ohrozené zarastaním. Máme spustený experiment vo Veľkej Fatre na zarastajúcich pasienkoch, kde sú testované rôzne typy manažmentu, druhú lokalitu na experiment sme založili tento rok v Smoleniciach, kde chceme testovať postupy, ktoré by mohli pomôcť k obnove druhovej biodiverzity na bývalých rekultivovaných lúkach.
Ing. JANA ŠPULEROVÁ, PhD.
Pôsobí na Ústave krajinnej ekológie SAV, kde sa vo svojom výskume venuje ochrane biodiverzity a diverzity krajiny. Zameriava sa na hodnotenie biotopov, agroenvironmentálnu politiku a ekosystémové služby, ako aj na výskum vegetácie v kontexte integrovaného manažmentu krajiny a územných systémov ekologickej stability. Osobitnú pozornosť venuje historickým štruktúram poľnohospodárskej krajiny a ich významu pre súčasnú krajinnú ekológiu. Podieľa sa na projektoch zameraných na ochranu ohrozených typov krajiny.
Stanislava Longauerová
Foto: Martin Bystriansky
Časopis Akadémia 3/2026