Výskumy síce naznačujú, že ľudia na Slovensku sú v prípade potreby čoraz častejšie ochotní vyhľadať odbornú psychologickú pomoc, no podľa psychológa ALEXANDRA LOZIAKA zo Spoločenskovedného ústavu CSPV SAV sa za to pod tlakom predsudkov stále hanbia a nehovoria o tom.
Téma duševného zdravia sa na Slovensku dostáva čoraz viac do popredia. Poznáme nejaké štatistiky, ktoré by nám vedeli priblížiť, aké percento Slovákov a Sloveniek trpí duševnými problémami, prípadne aké percento z nich aj reálne podstupuje potrebnú liečbu?
Podľa môjho názoru najspoľahlivejšie dáta týkajúce sa prevalencie duševných porúch pochádzajú od autorských kolektívov okolo profesorky Alexandry Bražinovej a docentky Márie Královej. Tieto dáta uvádzajú, že 19 percent Slovákov a Sloveniek trpí symptómami alebo prejavmi úzkosti a až 25 percent Slovákov a Sloveniek trpí prejavmi depresie. Zároveň sa uvádza, že až 80 percent týchto prípadov sa nelieči, resp. títo ľudia nevyhľadali psychologickú pomoc. Spomínané dáta však už majú pár rokov a predpokladám, že napätie súvisiace s globálnymi a lokálnymi zmenami v dnešnej dobe krízu duševného zdravia len zhoršilo.
Rozhodnutie vyhľadať odbornú psychologickú pomoc ovplyvňujú rôzne aspekty. S akými problémami zápasia v tomto ohľade ľudia na Slovensku?
Medzi hlavné problémy patrí nedostatok odborníkov, resp. terapeutov na duševné zdravie. Problém predstavujú tiež dlhé čakacie doby a fakt, že terapeuti sa väčšinou koncentrujú vo väčších mestách a je nutné za nimi dochádzať. Môže sa tiež stať, že človek príde na sedenie a s terapeutom si osobnostne nesadne, takže na druhé sedenie už nepríde. Týmto ľuďom by som však poradil, aby dali psychologickej pomoci aspoň druhú šancu.
Vyhľadávanie psychologickej pomoci komplikujú aj predsudky voči duševným ochoreniam, ktoré sú v našej spoločnosti stále pomerne hlboko zakorenené. V jednom z vašich posledných projektov ste sa venovali stigmatizácii, ktorá súvisí s duševnými problémami. Aký vplyv má teda stigmatizácia na rozhodovanie Slovákov a Sloveniek pri vyhľadávaní odbornej psychologickej pomoci?
Stigmatizácia môže mať v tomto procese rozhodovania veľmi veľkú rolu a niekedy, bohužiaľ, až rozhodujúcu. Ľudia cítia hanbu, že musia takýto typ pomoci vyhľadať. Obávajú sa, že bude ohrozená ich pracovná pozícia alebo spoločenské postavenie. Mám však pocit, že vďaka postupnej edukácii a osvete, ktorá v posledných rokoch prebieha aj na Slovensku, stigmatizácia pomaly ustupuje, a to najmä medzi mladšími generáciami.
Dalo by sa povedať, že vďaka pretrvávajúcim predsudkom v spoločnosti sa o týchto témach hovorí len v kruhu najbližších?
Bohužiaľ, aj v tomto prípade má niekedy človek pocit, že rodina a známi ho budú vnímať inak ako doteraz. V prípade starších generácií boli ľudia celoživotne edukovaní k tomu, že ten, kto vyhľadá psychologickú pomoc, je istým spôsobom „blázon“. Toto je pre spoločnosť veľmi deštruktívne. Bohužiaľ, u týchto generácií je osveta a edukácia v tomto smere už menej efektívna.
V spomínanom projekte ste sa venovali aj tomu, do akej miery vyhľadávajú ľudia na Slovensku psychologickú pomoc. K akým výsledkom ste dospeli?
V našom VEGA projekte s názvom Vyhľadanie, prijímanie, odmietanie psychologickej pomoci – facilitátory, bariéry a postoje, ktorému sa v rámci vedeckého kolektívu venujeme na Spoločenskovednom ústave CSPV SAV, sme koncom minulého roka pomocou agentúry vyzbierali reprezentatívnu vzorku 1 060 respondentov. Momentálne tieto dáta prechádzajú prvou analýzou a ešte pár mesiacov potrvá, kým z nich získame plnohodnotné zistenia, no už prvá analýza ukazuje, že 30 percent týchto respondentov aspoň raz v živote vyhľadalo psychologickú pomoc, ktorá bola definovaná ako psychoterapia alebo poradenstvo u psychológa, terapeuta, psychiatra, kouča alebo sociálneho pracovníka.
V prípade sociálnych pracovníkov síce nejde priamo o ich pracovnú náplň, ale na konkrétnych pozíciách nepriamo podporujú ľudí, s ktorými sa stretávajú v rôznych krízových situáciách. V takýchto prípadoch sa sociálni pracovníci nevyhnú tomu, aby svojim klientom a klientkam poskytli určitú formu psychologickej pomoci.
30 percent predstavuje pomerne vysoké číslo…
Aj nás veľmi prekvapilo. Reprezentatívna vzorka pozostávala z dospelých, rovnako boli zastúpení ľudia v mladšom, strednom a staršom veku. Na základe literatúry sme predpokladali, že toto číslo bude oveľa nižšie. S kolegom, s ktorým vedieme tento projekt, sme odhadovali 10, maximálne 15 percent.
Ak sa na dáta pozrieme bližšie, približne 44 percent respondentov a respondentiek vyhľadalo psychologickú pomoc iba raz, 22 percent dvakrát – tu však nehovoríme o samotných sedeniach u terapeuta, ale o rôznych životných etapách s oddelenými problémami, 12 percent psychologickú pomoc vyhľadalo trikrát a 22 percent štyrikrát a viac. Keďže takmer štvrtina opýtaných vyhľadala psychologickú pomoc opakovane, je to zrejme niečo, čo im pomáha a pomoc vyhľadávajú v rôznych životných obdobiach, keď ju práve potrebujú.
Konkrétne aké formy pomoci ľudia vyhľadávali?
Približne 40 percent respondentov a respondentiek vyhľadalo pomoc u psychológa v štátnom zariadení, 30 percent uprednostnilo pomoc psychológa so súkromnou praxou, 40 percent vyhľadalo pomoc u psychiatra a približne len štyri až šesť percent sa obrátilo na sociálneho pracovníka alebo pracovníčku, kouča alebo iného liečiteľa.
Výsledky teda naznačujú, že najčastejšia pomoc bola vyhľadávaná u psychológov v štátnom zariadení a psychiatrov, čo zrejme súvisí s relatívne dobrou dostupnosťou týchto služieb. Mnoho ľudí vyhľadalo tiež pomoc u odborníkov so súkromnou praxou, kde je výhodou, že čakacia doba môže byť aj kratšia a je možné vybrať si zo širšej ponuky rôznych terapeutických prístupov.
„Výsledky môžu naznačovať, že psychologická pomoc sa v našej spoločnosti začína viac normalizovať.“
Ak sa na zistené dáta pozrieme ako na celok, aké závery je vo všeobecnosti možné vyvodiť z tejto štúdie?
Výsledky môžu naznačovať, že psychologická pomoc sa v našej spoločnosti začína viac normalizovať. Nastáva určitý pozitívny posun v spoločenských postojoch voči duševnému zdraviu. Ale aj napriek tomu, že podľa týchto zistení odhadom až tretina z nás vyhľadala v minulosti psychologickú pomoc, osobne mám pocit, že otvorene sa o tejto téme medzi ľuďmi rozpráva stále veľmi málo. Je teda zvláštne a zároveň zaujímavé, že ľudia pomoc síce vyhľadajú, ale pred okolím o tejto skúsenosti ešte stále nehovoria a naďalej pretrváva strach zo stigmatizácie.
Do akej miery môže byť tento strach a negatívne postoje previazané s konšpiračnými teóriami?
Keď sme zostavovali projekt, mysleli sme si, že konšpiračné prúdy alebo filozofie budú zohrávať väčšiu rolu než sa v zozbieraných dátach napokon preukázalo. Napríklad liečiteľa so svojimi problémami navštívilo veľmi málo respondentov. Ako som už spomínal, šlo o štyri až šesť percent respondentov. V praxi to znamená, že pokiaľ ide o vyhľadávanie psychologickej pomoci, ľudia na Slovensku uprednostňujú odborníkov s formálnym vzdelaním. Je to pozitívne zistenie.
Naše dáta však hovoria aj o tom, že tí, ktorí nikdy nevyhľadali psychologickú pomoc, vo väčšej miere súhlasia s postojom, že duševné ochorenie je znakom osobnej slabosti alebo že vôbec nejde o skutočné ochorenie. Inak povedané, aj ľudia, ktorí objektívne možno potrebujú psychologickú pomoc, sa ju boja vyhľadať preto, že majú obavy z označenia, že sú slabí.
„Pokiaľ ide o vyhľadávanie psychologickej pomoci, ľudia na Slovensku uprednostňujú odborníkov s formálnym vzdelaním.“
Môže toto nepochopenie alebo neprijatie potreby iných riešiť svoj duševný stav u odborníka súvisieť aj s tým, že niekto jednoducho naozaj nemá osobnú skúsenosť s duševnou nepohodou, prípadne mu chýba potrebná dávka empatie?
Moja teória nie je podporená vedeckými zisteniami, ale osobne si myslím, že každý človek má v určitých životných etapách duševné problémy. Otázkou je, či si to pripustí, či je ochotný vyhľadať odbornú pomoc a či to vôbec potrebuje. Niekto možno dokáže vyriešiť svoje duševné problémy športom, niekto ide na pivo s kamarátmi, kde ventiluje svoje emócie a je to pre neho viac terapeutické než návšteva odborníka – cudzieho človeka, ktorému nedôveruje.
Ďalšou stránkou veci je možno fakt, že Slovensko je ešte stále pomerne konzervatívnou krajinou a tiež historicky bola možno staršia generácia vychovávaná takým spôsobom, najmä muži, že by nemali prejavovať svoju slabosť. Pretože keď ju prejavia, v živote im to len uškodí.
Možno by som to prepojil aj s prvou otázkou, kde sme hovorili o prevalencii duševných porúch – tam sa ukazuje, že ženy majú príznaky depresie a úzkosti častejšie ako muži. Nie oveľa, ale predsa len je to na základe výskumov častejšie u žien. Keďže ide o dotazníkové zbery, je možno namieste otázka, do akej miery sa muži vôbec dokázali sami seba spýtať, či majú problém s úzkosťou alebo depresiou. Práve tu môže nastávať skreslenie a pravda môže byť taká, že muži aj ženy môžu mať v rovnakej miere duševné problémy, len muži si to menej pripúšťajú.
Ako ste už spomínali, je možné, že v súvislosti s turbulentnými udalosťami vo svete pociťujú úzkosť alebo duševnú nepohodu aj ľudia, ktorí sa doteraz považovali za odolných, rezilientných. Existujú nejaké špeciálne prístupy alebo techniky, ktoré by mohli pomôcť pri prevencii alebo zmiernení duševných problémov?
Samozrejme, takéto techniky existujú a čo je ešte dôležitejšie, mnohé z nich sú aj výskumne overené. Najskúmanejšou technikou posledného desaťročia je mindfulness. V slovenčine sa prekladá často ako všímavosť, čo sa ale mne osobne veľmi nepozdáva. Hovorovo sa tento prístup nazýva meditácia. S pojmom meditácia sa už asi stretol každý, ale len málo ľudí naozaj vie, o čo vlastne ide. Zvyčajne prevláda predstava, že si jednoducho sadnete, zavriete oči a na niečo sa sústredíte. Len málo ľudí vie, čo má prebiehať v ich mysli.
Mindfulness je teda prístup, ktorý sa zameriava na monitoring vlastnej skúsenosti, na vedomé uvedomenie si toho, čo človek prežíva – na monitoring vlastných myšlienok, emócií, ale aj telesných pocitov. Túto skúsenosť monitoruje s určitým postojom, ktorý je otvorený a nekritický. Teda aj keď človek zažíva negatívne stavy a emócie, snaží sa sám seba nekritizovať za to, snaží sa tento stav akceptovať a upokojiť sa. Tým, že túto skúsenosť akceptuje a nebojuje s emóciami, dochádza k určitému uvoľneniu a zmierneniu príznakov.
Aj keď je táto technika veľmi účinná, výskum ukazuje, že trvá štyri až šesť týždňov, kým sa dostavia prvé benefity. Nejde teda o techniku, ktorá by hneď zafungovala a mohli by sme ju využiť ako „prvú pomoc“. Je to však niečo, s čím sa dá pracovať systematicky a dlhodobo, pričom stačí nájsť si 10 – 20 minút denne.
„Ukazuje sa, že správne dýchanie dokáže náš systém upokojiť a zároveň znížiť hladinu stresových hormónov.“
Existuje technika, ktorá by mohla slúžiť ako spomínaná „prvá pomoc“?
Medzi takéto prístupy, ktoré sú zároveň oveľa jednoduchšie, sú napríklad techniky správneho dýchania. Práve tie sú posledné štyri roky intenzívne skúmané a výsledky sú celkom sľubné. Ukazuje sa, že správne dýchanie dokáže náš systém upokojiť a zároveň znížiť hladinu stresových hormónov.
Existujú tri hlavné princípy správneho dýchania: v prvom rade ide o pomalé dýchanie, po druhé ide o dýchanie, ktoré je zároveň hlboké – nenadychujeme sa len do hrudníka, ale aj do bránice, keď sa pohybuje aj brucho, tretím princípom je rytmus dýchania. Vo všeobecnosti platí, že výdych by mal byť dlhší než nádych. Jednoduchou inštrukciou je napríklad nádych, ktorý trvá štyri sekundy, následne treba na dve sekundy zadržať dych a vydychovať šesť sekúnd. V takýchto prípadoch dokážeme už za pár minút cítiť uvoľnenie.
Samozrejme, ak túto techniku aplikujeme systematicky a dlhodobo, nielen v kritických situáciách, benefity sú ešte výraznejšie. Samozrejme, existujú aj iné techniky, ale tieto dve patria medzi tie s najlepším vedeckým dôkazom a skutočne fungujú.
„Je tiež dôležité pripustiť si, že všetci prežívame stres, všetci zažívame situácie, ktoré ho v nás vyvolávajú, ale s týmto stresom sa dá pracovať.“
Aj vy ich praktizujete?
Áno, snažím sa. Ale ako hovorím, človek musí akumulovať určité hodiny praxe, aby pocítil účinky nielen na úrovni duševnej, ale aj telesnej. Ak si ich človek osvojí, pomôžu mu aj v každodennom živote. Nie je to, samozrejme, všeliek na stres. Je tiež dôležité pripustiť si, že všetci prežívame stres, všetci zažívame situácie, ktoré ho v nás vyvolávajú, ale s týmto stresom sa dá väčšinou pracovať.
Myslíte si, že by sme na záver mohli zhrnúť túto tému tak, že duševné problémy nie sú prejavom osobnej slabosti, ale skutočnými ochoreniami?
Moderný výskum ukazuje, že duševné zdravie je úzko prepojené s telesným zdravím. Duševné problémy teda nesúvisia s osobnou slabosťou. Tak ako fyzické choroby vznikajú v dôsledku biologických procesov, tak aj úzkosť či depresia môžu súvisieť so zmenami v nervovom systéme, zmenami v hormonálnej rovnováhe, dokonca môžu súvisieť so zápalom v tele. Duševné a telesné zdravie sú tak úzko prepojené, že by sme ich nemali vnímať ako oddelené oblasti.
Čo by ste na záver chceli odkázať v súvislosti s duševným zdravím širšej verejnosti?
Všetci občas prežívame ťažšie obdobie, ale nevzdávajme sa. Umiestňujme na vrchol svojich priorít naše duševné zdravie a netvárme sa, že naším brnením nedokáže nič preniknúť, a zbytočne na seba netlačme. Športujme, relaxujme, meditujme, správne dýchajme, a keď je to potrebné, vyhľadajme odbornú pomoc.
ORGANIZÁCIE ZAMERANÉ NA POMOC V OBLASTI DUŠEVNÉHO ZDRAVIA
Psychologickú podporu a krízovú intervenciu poskytuje v snahe zlepšovať duševné zdravie na Slovensku viacero organizácií. Organizácie ako IPčko alebo Liga za duševné zdravie ponúkajú linky pomoci. Svoje služby propagujú aj prostredníctvom sociálnych sietí, čím sa zabezpečuje prístupnosť pre tých, ktorí sa zdráhajú vyhľadať tradičnú starostlivosť o duševné zdravie. Organizácia Človek v ohrození ponúka služby duševnej podpory pre zraniteľné skupiny vrátane utečencov a marginalizovaných komunít.
Mgr. ALEXANDER LOZIAK, PhD.
Vyštudoval psychológiu na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, v súčasnosti pôsobí ako vedecký pracovník v Spoločenskovednom ústave Centra spoločenských a psychologických vied SAV v Košiciach. Medzi jeho výskumné témy patrí vyhľadanie, prijímanie a odmietanie psychologickej pomoci, postoje voči mentálnemu zdraviu, pracovný stres, wellbeing učiteľov, populistické postoje a konšpiračné myslenie.
Stanislava Longauerová
Foto: Marek Lukacko
Časopis Akadémia 2/2025