Pred 110 rokmi sa narodila ĽUDMILA PAJDUŠÁKOVÁ. Drobná postavou, no neústupná povahou a presná mysľou patrí táto slovenská astronómka z Astronomického ústavu SAV k osobnostiam, ktoré nepracovali pre potlesk, ale pre výsledok. Jej život bol plný zápasov, omylov, sporov aj víťazstiev, no za všetkým zostáva nepopierateľná, veľmi výrazná stopa v dejinách rozvoja slovenskej astronómie.
Ľudmila Pajdušáková sa narodila 29. júna 1916 v Radošovciach do skromných pomerov. Po smrti otca sa rodina presťahovala do Kláštora pod Znievom. Tam dokončila ľudovú školu a v rokoch 1927 – 1935 navštevovala Rímskokatolícke reálne gymnázium, kde medzi jej spolužiakov patril aj známy slovenský salezián bl. Titus Zeman.
V roku 1935 jej zomrela vo veku 38 rokov aj matka. Ľudmila mala v tom čase 19 rokov a musela niesť zodpovednosť aj za troch mladších súrodencov. Preto si v rokoch 1935 – 1936 doplnila vzdelanie na Učiteľskom ústave v Turčianskych Tepliciach. Pôvodný plán – študovať prírodné vedy na Univerzite Komenského musel počkať. Aj tieto životné okolnosti u nej formovali ráznu a samostatnú povahu. Hoci merala len 152 cm, jej energia ostro kontrastovala s drobnou postavou a fyzickou krehkosťou.
V rokoch 1936 – 1944 pôsobila ako učiteľka vo Vinosadoch, Slepčanoch, Štiavniku, Brvništi a Trenčianskej Teplej. V Slepčanoch čelila v roku 1938 sťažnosti miestneho farára a veriacich, ktorí ju obvinili zo „slabej kázne a rešpektu“ a „nevhodného obliekania“, hoci podľa svedkov do kostola chodievala, no jej rázna povaha a neochota podriadiť sa tradičným očakávaniam od mladých učiteliek viedli k napätiu, ktoré napokon spôsobilo jej odchod z pôsobiska.
Archívne dokumenty z roku 1942 ukazujú, že ju kolegyňa udala za „hanobenie člena vlády“. Krajský prokurátor navrhoval ročný trest odňatia slobody, no napokon bola na Pajdušákovú uplatnená amnestia prezidenta zo 14. marca 1942. Ministerstvo školstva jej udelilo iba „trest – výstrahu“. Na poslednom učiteľskom pôsobisku v Trenčianskej Teplej ju predstavitelia Hlinkovej gardy označili za „nespoľahlivú učiteľku, ktorá si neplnila svoje povinnosti ako vodkyňa víl“.
Zbierka meteorických snímok Ľudmily Pajdušákovej patrila v povojnových rokoch k najväčším na svete.
V roku 1944 nastúpila na Štátne observatórium na Skalnatom Plese, kde sa rýchlo vypracovala z technickej pracovníčky na odborníčku v oblasti astrofotografie a pozorovania Slnka a meteorov. V roku 1950 ukončila štúdium astronómie na Univerzite Komenského v Bratislave a v roku 1966 získala vedeckú hodnosť CSc. V rokoch 1946 – 1953 objavila päť komét, ktoré nesú jej meno, z toho tri ako spoluobjaviteľka. Tým zásadne prispela k medzinárodnému renomé československej astronómie a jej zbierka meteorických snímok patrila v povojnových rokoch k najväčším na svete.
V apríli 1949 sa v Dóme sv. Martina v Bratislave vydala za českého astronóma Antonína Mrkosa, kolegu z observatória. V roku 1953 sa im narodil syn Ivan, manželstvo sa však po pár rokoch rozpadlo. V roku 1963 sa vydala za Tibora Hrčeka, ktorý si jej syna osvojil. Toto manželstvo pretrvalo až do jej smrti.
Ako riaditeľka Astronomického ústavu SAV (1958 – 1979) bola priamočiara, náročná a nekompromisná. V júli 1966 podala predsedovi SAV žiadosť o uvoľnenie z funkcie po vážnom konflikte s kolegom. Sama napísala: „Bol tvrdohlavý a mal veľkú snahu pretiahnuť ústav, alebo aspoň Lomnický štít k Ondřejovu. Medzi zamestnancami užíva metódy, ku ktorým sa ja znížiť nemôžem. A pretože on môže len sľubovať, ale ja len požadovať, stretávam sa deň za dňom neprestajne iba s rôznymi ťažkosťami.“ S jemnou iróniou dodala: „Po sedemročnom riaditeľovaní i ja sa veľmi rada vrátim ku knihám a miesto toho, aby som prevychovávala niektorého zamestnanca, radšej budem vychovávať svojho syna – má 12 rokov, zlý vek! – aby ho za 10 rokov nemusel prevychovávať jeho šéf.“ List zakončila vetou, ktorá je jej pracovným testamentom: „Prajem si len, aby na ústave bol poriadok a pokoj, aby väčšina ľudí s chuťou pracovala a tak aby ústav mohol produkovať patričné výsledky.“ Jej žiadosti o uvoľnenie z funkcie sa však nevyhovelo.
V osobnom liste Predsedníctvu SAV z 29. apríla 1966, napísanom pri príležitosti jej päťdesiatín, sa prejavila v nezvyčajne intímnej polohe: „Verte, že je veľmi smutné prijímať blahoželania k existencii polstoročia… človek musí konštatovať, že je po kulminácii, že je už nepomerne bližšie ku koncu ako ku začiatku.“ Poďakovala za dar a zaželala kolegom, aby tento „významný medzník“ života slávili čo najneskôr a aby mali za sebou „viac užitočnej práce ako ja“.
Od 1. júla 1979 bola pre zhoršený zdravotný stav na dôchodku. Len štyri dni pred jej smrťou 1. októbra 1979 sa začala výstavba astronomického areálu SAV na Starolesnianskych lúkach nad Starou Lesnou, o ktorý sa najviac pričinila a ktorý predstavoval zavŕšenie jej dlhoročného úsilia o moderné zázemie pre slovenskú astronómiu.
Ľudmila Pajdušáková zomrela 5. októbra 1979 vo Vyšných Hágoch, pochovaná je v Tatranskej Lomnici.
Ladislav Jurányi, Archív SAV
Foto: Jaroslav Čeněk, Archív SAV
Časopis Akadémia 3/2026