KATARÍNA HABERLANDOVÁ z Historického ústavu SAV a ĽUBICA VOĽANSKÁ z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV získali Cenu SAV 2025 za vedeckú publikáciu Avion. Tá je unikátnym výstupom prehlbujúcim vedecké poznanie v oblasti dejín architektúry 20. storočia a sociálnej antropológie.
„Avion bol obytným palácom modernej Bratislavy. Na terasách mal sprchy na osvieženie v letných horúčavách. Výťah fungoval na kľúč – alebo na mincu, ak ste boli návšteva. Vďaka modernej konštrukcii si ľudia mohli čiastočne upraviť dispozície bytov. Na radiátoroch mali merače tepla. Vo dvore výsuvné prašiaky a detský bazén. A to všetko v roku 1932!“ Už anotácia ku knihe Avion prezrádza, že šlo o veľmi netradičný obytný dom. Ktoré z jeho architektonických alebo technických riešení považujete za najprogresívnejšie na svoju dobu?
Katarína Haberlandová: Do návrhov Avionu, ktorý pôvodne niesol názov „Družstevní blok Walterskirchen“, sa premietli všetky zásadné princípy moderného hnutia, postupne sa presadzujúce v medzivojnovej architektúre. Výskum ukázal, že významnú úlohu v tom, ako sa formoval dom do výslednej podoby, malo družstvo. Vyhlásenie architektonickej súťaže družstvom vytvorilo priestor na debatu o tom, ako by mal dom vyzerať a takisto efektívne fungovať. Bol to premyslený krok, ktorý umožnil konfrontovať prístupy niekoľkých architektov k ambiciózne postavenej úlohe, vytvoriť moderný bytový dom v dynamicky sa rozvíjajúcej lokalite na niekdajšom predmestí. Dom, ktorý by nebol iba pohodlnou nocľahárňou, ale aj miestom s rozmanitými službami pre budúcich Aviončanov a súčasne širšie okolie.
Od začiatku bolo zrejmé, že koncept domu nie je len o samotnej stavbe, ale aj o širších vzťahoch mestského priestoru, čo bolo samo osebe pomerne progresívne. Súťaž vyhral návrh Josefa Mareka, avšak dôležitou postavou bol aj architekt Klement Šilinger. Ten v prvom kole predložil zaujímavý projekt, ktorý nastavil latku premýšľania o dome ako o funkcionalistickom paláci ozaj odvážne.
Napokon sa dom realizoval ako určitý hybrid – nad uzavretou podnožou s obchodmi sa na juhovýchodnej strane otvára do dvoch dvorov, čo umožňuje slnku prenikať aj do okien orientovaných do dvora a na nižších podlažiach. Zároveň však dvory predstavujú tiché útočisko pred ruchom mestského života na okolitých uliciach, tlmí aj prenikanie hluku električky.
Dom postavili za pomerne krátke obdobie jedného roku. Rýchlu realizáciu umožnilo použitie inovatívnych materiálov, ktoré v zime nemrzli, a tak nemusela byť stavba prerušená ani vtedy, keď teplota klesla výraznejšie pod nulu. Na stavbe použili výťah na betón dovtedy využívaný pri priemyselných stavbách. Železobetónový skelet umožnil posúvať priečky, avšak netreba si predstavovať, že išlo o výrazné zásahy do dispozícií bytov.
Napokon môžeme spomenúť zdanlivé detaily ako moderné kúrenie s meračmi tepla na radiátoroch, výťahy na mincu či vláčik v suteréne, ktorým rozvážali každé ráno tovar do skladov obchodov. To všetko nebolo v tom čase v bytových domoch bežné, ale išlo o progresívne prvky, významne posúvajúce kvalitu bývania.
V tejto ikonickej stavbe sa odohrávali aj rôzne príbehy ľudí. Ostali vám v pamäti niektoré z nich?
Ľubica Voľanská: Všetky príbehy Aviončanov a Aviončaniek sú jedinečné a prinášajú svedectvá o určitých obdobiach dejín krajiny aj mesta Bratislavy. Pekné aj tie menej pekné. Najviac na mňa asi zapôsobili príbehy ľudí, ktorí museli Avion opustiť nedobrovoľne a ich osudy poznáme len z dobových prameňov. Dom totiž veľmi presne odráža zvraty 20. storočia: počas vojny z neho zmizla väčšina obyvateľov židovského pôvodu, odsťahovali sa aj niektorí Česi a po vojne Nemci či Maďari.
V 50. rokoch nasledovali rodiny označené komunistickým režimom za štátne nespoľahlivé osoby alebo nepriateľov štátu vrátane ľudí vysťahovaných v rámci Akcie B. Často prišli nielen o byt, ale aj o väčšinu svojho zariadenia, pretože náhradné obydlia boli oveľa menšie a úplne nevyhovujúce pre život a bývanie. Silno na mňa pôsobilo najmä to, ako sa veľké dejiny premietli do úplne konkrétnych susedských vzťahov: zo dňa na deň zmizla rodina, deti prišli o kamarátov či spolužiačky a byt dostal niekto nový.
Zaujímavé je aj to, ako sa zároveň hranica medzi „starými“ a „novými“ Aviončanmi a Aviončankami postupne menila. Ľudia, ktorí boli spočiatku vnímaní ako cudzí, sa časom stali súčasťou spoločného „my“. Práve tento kontrast medzi stratou domova a schopnosťou vytvoriť si novú spolupatričnosť podľa mňa veľmi dobre vystihuje celý príbeh Avionu.
Pri výskume ste spojili pohľad histórie a sociálnej antropológie. V čom vám prepojenie disciplín pomohlo lepšie porozumieť architektonickému fenoménu Avion?
Ľubica Voľanská: Prepojenie dejín architektúry a prístupov etnológie či sociálnej antropológie nám umožnilo nevnímať Avion iba ako výnimočné funkcionalistické dielo, ale ako živý dom, ktorého význam sa vytváral práve cez jeho každodenné používanie. Historický a architektonicko-historický výskum nám pomohol pochopiť, prečo Avion vznikol práve v takejto podobe: v akom prostredí sa formovala osobnosť a činnosť jeho architekta Josefa Mareka, aké moderné stavebné technológie boli použité, ako fungovalo pôvodné bytové družstvo a aké miesto mal dom v rozvoji medzivojnovej Bratislavy.
Archívne pramene a informácie z dobovej tlače nám pomohli rozkryť štruktúry rodín, ktoré v Avione bývali, a aj nájomcov, ktorých obchody a prevádzky vytvárali kolorit domu aj jeho širšieho okolia. Rozhovory s obyvateľmi nám zasa ukázali, ako sa architektonické riešenia premietali do skutočného života – ako ľudia využívali byty, chodby, schodiská, dvory či strechy, ako si priestory prispôsobovali a aké vzťahy sa v nich vytvárali.
Práve v spojení oboch perspektív sme mohli sledovať aj rozdiel medzi tým, ako bol dom navrhnutý, a tým, ako bol počas desaťročí obývaný. Architektúra totiž neurčuje život mechanicky. Obyvatelia jej dávajú ďalšie významy, menia funkcie priestorov a prostredníctvom každodenných praktík premieňajú dom na domov.
Interdisciplinárny prístup nám zároveň umožnil prepojiť materiálne zmeny domu s politickými a spoločenskými zmenami. Výmeny obyvateľov, nútené vysťahovania, povojnové prideľovanie bytov, obdobie normalizácie aj privatizácia po roku 1989 sa premietli nielen do vlastníckych pomerov, ale aj do podoby bytov, susedských vzťahov a pocitu spolupatričnosti.
Zároveň bolo dôležité sledovať, ako sa vyvíjalo fungovanie bytového družstva a v neposlednom rade aj pamiatková starostlivosť o dom a miesta, ktoré ho obklopovali. Avion sa tak ukázal ako malé „laboratórium“ dejín 20. storočia. Najdôležitejšie teda bolo, že sme sa mohli dostať od domu k domovu: od analýzy stavby ako architektonického objektu k pochopeniu emocionálneho vzťahu ľudí k miestu, ktoré ich životy formovalo a ku ktorému sa sami aktívne vzťahovali.
Stanislava Longauerová
Foto: Martin Bystriansky
Časopis Akadémia 4/2026