V čase prebiehajúceho vojnového konfliktu sa skupina vedcov a vedkýň vydala do terénu zaznamenať miznúce slovenské nárečia. Neraz na bicykli a s dotazníkom v ruke čelili náročnej žatve aj podozrievavosti žandárov. Fragmenty ich správ v Archíve SAV dnes odkrývajú zaujímavý príbeh o vedeckom výskume uprostred druhej svetovej vojny.
„Slovenská akadémia vied a umení vysiela v lete tohto roku viacerých zaslúžilých dialektológov, národopiscov, zemepiscov a sociografov na výskum v teréne, na základe smerníc, ustálených na porade dňa 1. júla 1943. Výskum u každého jednotlivca potrvá podľa potreby až jeden mesiac; ako štipendium sa udeľuje Ks 3.000,- po 100,- Ks (Koruna slovenská, mena slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945) na jeden deň + cestovné trovy.
Dovoľujem sa preto obrátiť sa na Vás s dotazom, či by ste sa tiež láskavo nezúčastnili na tomto výskume. Svoje rozhodnutie, dúfajme kladné, ráčte nám včas oznámiť.“
Týmito slovami oslovila novovzniknutá Slovenská akadémia vied a umení (SAVU, 1943 –1953) vybraných jazykovedcov na vykonanie výskumu nárečí v teréne. Jazykovedným výskumom bolo poverené dialektologické oddelenie Jazykovedného ústavu SAVU v rámci prác na jazykovom atlase Slovenska.
Informácie o tomto unikátnom výskume z obdobia druhej svetovej vojny sa zachovali v archívnom fonde SAVU uloženom v Archíve SAV. Torzovite zachovaný fond dokumentuje najmä administratívne pozadie výskumu. Nachádza sa v ňom však aj niekoľko cenných sprievodných textov k správam z výskumu. Tie nám podávajú predstavu nielen o samých nárečiach, o spôsobe vykonávania výskumu, ale aj o vtedajšom spôsobe života ľudí na Slovensku počas druhej svetovej vojny.
Začiatkom júla 1943 bolo oslovených deväť jazykovedcov z celého Slovenska, neskôr k nim pribudli ďalší šiesti. Každý z nich mal pridelenú geografickú oblasť výskumu nárečí, k dispozícii dotazníky, smernice a vyššie spomínané finančné krytie. Dotazníky obsahovali zoznam 437 izoglos (čiara na mape ohraničujúca miesto výskytu určitého jazykového javu) z oblasti hláskoslovia a tvaroslovia. Bohužiaľ, dotazníky ani pokyny pre výskum sa vo fonde SAVU nezachovali.
Vlakom, pešo a najmä bicyklom
Ján Cvejkuš svoj výskum uskutočnil v 90 obciach južného Zemplína. „Za tým účelom konal som študijné a výskumné cesty v dobe od 1. júla do 25. augusta 1943, a to vlakom, pešo a najmä bicyklom, čo bolo pre mňa najvýhodnejšie a najpohodlnejšie, pretože som sa nemusel zbytočne zdržiavať po výskume v dedine a hneď som mohol navštíviť ďalšiu obec. … Spočiatku som si myslel, že sa vyberiem na celý mesiac do terénu a budem tam od rána do večera pracovať, kde ma však noc zastihne, tam prenocujem. Veľmi som sa sklamal. Boli to prvé Kuzmice, kde ma nikto nechcel prenocovať. Po celodennej práci a po 40 km cesty mal som spať pod slamou. Bolo to pre mňa veľmi trápne chodiť z domu do domu a prosiť sa každému.“
Naopak Alexander Vasiljevič Isačenko musel zmeniť svoj pôvodný plán, ktorým bol „výskum celého Stropkovského okresu, ako aj susedných okresov, čo by predpokladalo stále cestovanie z obce do obce. Ale môj zdravotný stav (choroba nôh) mi nedovolil chodiť na ďaleké vzdialenosti. … Preto som sa obmedzil na monografické štúdium dialektu jednej obce (Ladomirovej).“
S perom, dotazníkom aj filmovým kotúčom
Ako teda jazykovedci vykonávali pridelený výskum? Nosili so sebou nahrávacie alebo filmovacie zariadenia? Sedeli pri respondentoch a zapisovali každú hlásku, každé slovo? Ján Cvejkuš tento proces približuje: „Vo všetkých týchto obciach vyplňoval som dotazník … a to úplne alebo len čiastočne, podľa potreby a odlišnosti nárečia. Okrem dotazníka urobil som si cenné poznámky, a všade, kde sa len dalo a boli k tomu prajné podmienky, zapísal som si foneticky nejaký súvislý text. Inde zase som si zaznačil aspoň pekné ľudové piesne.“
Ladislav Arany navštívil 17 obcí v okresoch Nitra, Gemer, Michalovce a Trebišov. V Nitrianskom kraji uskutočňoval svoj výskum aj v šiestich maďarských osadách. „V každej osade zistil som fonologický systém a zákonitú fonetickú realizáciu samohlások a spoluhlások. Urobil som množstvo fonetických zápisov a stanovil som národopisný charakter dedín. Na vlastnom filmovom materiáli urobil som množstvo národopisných snímkov.“
Bár aj do rána budzem vám viprávac
Základom uskutočnenia kvalitného výskumu je, okrem iného, vytypovanie vhodných respondentov. V prípade tohto nárečového výskumu je potrebné vziať do úvahy aj to, že hoci jazykovedci pracovali na základe poverenia SAVU a mali zabezpečenú podporu úradnej moci, pracovali v období vojny, letných prázdnin a žatvy, často v oblastiach, ktoré neboli zasiahnuté turizmom alebo akýmkoľvek vplyvom z vonkajšieho sveta, a teda ich východisková pozícia nebola príliš priaznivá.
Anna Žatková, ktorej oblasť výskumu predstavovalo Veľké Rovné a okolie, opisuje situáciu, keď si vytypovala dve ženy, „ktoré by mohli prísť do úvahy. Hneď sme pobadali, že pre náš cieľ sa hodí len jedna … 56 ročná vdova, lebo druhá bola málo vážna, zo všetkého robila len žarty, často až nemiestne. Náš vyvolený objekt bol veľmi trpezlivý, dosť inteligentný, takže sme mohli užiť priamej metódy.“
Neskôr „zbadali sme nejakého starčeka, zhrbeného, nesúceho kôš z humna. Milo nás prijal, doviedol nás do svojej staromódnej chalupy. Bol veľmi ochotný, keď sme sa ho spýtali, či by nám vedel v tamojšom nárečí voľačo povedať. „Bár aj do rána budzem vám viprávac, jak chcece.“ … Plynne vedel rozprávať a keď ho naše otázky unavovali, vplietal do toho rozprávania veselých epizód zo svojich „hanzírek“ po Poľsku. Vtedy sme museli položiť ceruzky a počúvať ho. Inokedy zas nedal jednu odpoveď na otázku, ale použil niekoľko vetných obmien, že sme skoro nestačili zapisovať. Bol najpohotovejší z našich informátorov a taký charakteristický zjavom, že ho bolo radosť počúvať.“
Vedecká „špionáž“ s fotoaparátom
Ján Cvejkuš mal počas žatvy „veľké ťažkosti s objektami, ktoré som mnohokrát nemohol nájsť, pretože skoro všetci ľudia pracovali na poliach. … Veľmi často som si pomáhal tým, že som začal fotografovať kostol alebo ulicu, k čomu sa pravda zbehlo mnoho detí i starších ľudí. Každý bol zvedavý, čo sa to robí. Toho som však využil, slovo dalo druhé slovo a už som si získal objekty, ktoré som potreboval. Napokon som všetkých zvedavcov odfotografoval. Všade sa to nedarilo, lebo ľudia sa ma báli, a to najmä počas mlatby, keď chodili kontrolné orgány. … Skutočne som mal ťažkosti, lebo veď aj dedinský človek ma chcel legitimovať. V obciach pri maďarských hraniciach ma pohraničná stráž a žandári denne aj päťkrát legitimovali. Zdalo sa mi, že ma pokladajú za špióna. Inde zase staršie ženičky mysleli, že posielam ľudí do tábora na prácu.“
„Zacahuju“ v druhej dedine
Boli teda vyslaní jazykovedci pri svojom výskume úspešní? Podarilo sa im zachytiť krásu našich slovenských nárečí? Jozef Orlovský pri výskume západoslovenského nárečia to opísal takto: „V Sobotišti, kde ešte aj podnes žije mnoho habánskych potomkov, snažil som sa zachytiť habánsku keramickú terminológiu, ale žiaľbohu, som nepochodil, lebo títo zo spomenutej terminológie už vôbec nič nepoznajú ani nemecky nerozumejú; splynuli už celkom so slovenským prostredím a dnes sa hlásia za Slovákov.“
„Dlhé slabiky zanikli,“ píše JánCvejkuš. „Prízvuk býva na predposlednej slabike. Na východ od Michaloviec vplyvom rusínskych nárečí objavuje sa voľný prízvuk približne v týchto obciach: Inačovce, Jastrabie, Čečehov, Vysoká. Ľudia tam „zacahuju“, ako oni sami hovoria. Za to sa veľmi hanbia a pred cudzími „nezacahuju“. Vždy mi hovorili, že „zacahuju“ v druhej dedine. Keď som zase tam prišiel, hovorili mi, že u nich „nezacahuju“, ale v tých druhých dedinách.“
Intenzívny výskum prebiehal prevažne v lete 1943, v dôsledku vojny boli práce na jazykovom atlase pozastavené. Nie však natrvalo. A osud tohto letného jazykovedného výskumu za všetkých naznačil Jozef Štolc, skúmajúci spišské nárečia: „Za udelenie štipendia znovu vyslovujem svoju vrelú vďaku. Zozbieraný materiál sa budem snažiť čo najskôr spracovať v osobitnom článku alebo v obšírnejšej publikácii, ktorá by podala obraz o dialektologických pomeroch na severnom Spiši.“
Jana Špániková, Archív SAV
Foto: Archív SAV