DANICA IVOVIČ z Biomedicínskeho centra SAV postúpila z národného kola do finále prestížnej súťaže Falling Walls Lab v Berlíne, kde sa stretla so stovkou najlepších mladých vedcov a vedkýň z celého sveta. Pred porotou zloženou z popredných vedcov a vedkýň, vrátane nositeľov Nobelovej ceny, predstavila platformu, ktorá by mohla zmeniť spôsob diagnostiky niektorých druhov rakoviny.
V septembri ste vyhrali slovenské národné kolo medzinárodnej súťaže Falling Walls Lab, ktorá dáva priestor mladým vedeckým talentom. Čo je podstatou tejto súťaže?
Hlavným cieľom je odprezentovať svoj výskum s ohľadom na aplikáciu do praxe. Prihlásiť sa možno s konkrétnym startupom, keď už niekto pracuje na finálnej aplikácii, ale aj vo fáze, keď ide ešte len o nápad na aplikáciu. Prezentuje sa formou pitchu (stručná prezentácia s cieľom presvedčiť investora, aby zafinancoval daný projekt, pozn. red.) s časovým limitom troch minút. A keďže komisia je zložená z vedcov a vedkýň z rôznych oblastí, musí byť prezentácia dostatočne zrozumiteľná.
Jednou z podmienok súťaže je tiež inovatívnosť výskumu. S akým projektom ste sa do súťaže zapojili vy?
Náš výskum prebieha na modeli testikulárneho karcinómu. Zaujíma nás, prečo niektoré bunky neodpovedajú alebo prestanú odpovedať na liečbu a vyvinú si rezistenciu voči chemoterapii. V súťaži som predstavila nápad diagnostickej platformy, ktorej som dala pracovný názov STRATA (Stress Response Tracking in Tumor Adaptation). Táto platforma v sebe spája metabolizmus, funkciu mitochondrií a stresové odpovede buniek na chemoterapiu.
Cieľom je včasná diagnostika – teda zachytenie raných signálov, že sa rakovinová bunka začína meniť z tej, ktorá dobre odpovedá na liečbu, na takú, ktorá reaguje zle. To môže následne do značnej miery uľahčiť rozhodovanie lekárom. Využitie môže nájsť aj v oblasti personalizovanej diagnostiky, keď pomáha pri rozhodnutí, akú liečbu, v akom množstve a v akom momente nasadiť.
Ako dlho sa už venujete tomuto výskumu a v čom prináša prelomový prístup?
Na oddelenie genetiky som nastúpila počas diplomovej práce pred ôsmimi rokmi. Grant na výskum získala moja bývalá školiteľka doktorka Dana Jurkovičová, s ktorou na projekte pracujem už šesť rokov. A hoci sme ešte len v procese overovania všetkých aspektov, naše doterajšie výsledky naznačujú, že platforma by mohla mať potenciálne využitie pri rôznych typoch rakoviny, ako napríklad rakovine semenníkov, pankreasu alebo pri triple negatívnom karcinóme prsníka.
V súčasnosti už, samozrejme, existujú biomarkery, ktoré lekári na základe vzorky krvi u pacientov sledujú, ale tieto často hovoria iba o celkovej tumorovej náloži v tele na základe zamerania sa na jednu molekulu. Je však veľmi ťažké nájsť takú, ktorá by reálne zodpovedala skutočnému stavu tumoru, pretože ten je heterogénny. To znamená, že v jednom tumore existujú rôzne druhy buniek, ktoré inak odpovedajú na liečbu a delia sa inou rýchlosťou.
Našou teóriou je nezamerať sa len na jednu molekulu, ale na celkový profil nádoru. Aby sme vedeli, ako sa biomarkery menia v čase pre konkrétny subtyp buniek nádoru. Vďaka tomu budeme presne vedieť, na ktoré z nich sa v danom bode liečby zamerať, a vedieť sa tak prispôsobiť konkrétnemu pacientovi počas liečby.
Ľudia, ktorí s rakovinou nemajú skúsenosti, možno často netušia, aké ukazovatele hovoria o tom, či je liečba úspešná, prípadne či sa choroba nevrátila…
V klinickej praxi sa pacient vyhlási za úspešne vyliečeného, keď mu nádor alebo metastázy zmiznú. Následne sa v remisii sleduje prostredníctvom snímok alebo krvných testov. No ako som spomínala, sledovaných biomarkerov je málo, takže keď sa neskôr zistí relaps, môže už byť neskoro. Biomarkery hovoria o istej tumorovej náloži, v tom momente môžu byť metastázy už vo vyspelejšom štádiu, ktoré zachytíme až pri určitej veľkosti alebo prejave.
Ide o pomerne neprebádanú oblasť, keďže v praxi sa zameriavame predovšetkým na liečbu. Preto si myslíme, že je potrebné nájsť niečo, čo by vedelo celý proces zrýchliť a pomôcť pacientom. Chemoterapia sama osebe môže tumor vyliečiť, ale má tiež veľké množstvo vedľajších účinkov. Keby sme vedeli povedať, že danému pacientovi netreba toľko chemoterapie, lebo jeho profil nádoru je miernejší, nebudeme jeho telo zbytočne zaťažovať. A naopak, keď vieme, že tento pacient bude rezistentný, tak by bolo možno lepšie liečbu zmeniť alebo dávku chemoterapie nárazovo zvýšiť.
Aká je vyhliadka, že sa váš výskum dostane do praxe?
Momentálne začíname pracovať na veľkom grante, ktorého výsledkom by malo byť presné opísanie biomarkerov na časovej osi. Ak sa nám na základe našich predbežných výsledkov všetko potvrdí, výsledkom by bola aplikácia a následné nasadenie do klinickej praxe.
Vráťme sa ale späť k súťaži. Falling Walls Lab je vo vedeckých kruhoch považovaná za jednu z najprestížnejších platforiem pre mladých inovátorov. Ako ste sa dostali do slovenského finále?
Začiatkom leta prišla výzva na zapojenie sa do súťaže prostredníctvom online prihlášky. Obsahovala tri body, ktoré bolo treba zodpovedať jednou vetou a ktoré mali porotu zaujať. Na základe toho porotcovia vybrali 15 finalistov do slovenského kola.
Odborná porota posudzovala pri prezentáciách inovatívnosť nápadu, spoločenský dosah, úroveň prezentácie, zrozumiteľnosť – a to všetko s časovým limitom troch minút a v angličtine. To musí byť dosť náročné. Ako vyzerala vaša príprava? Akú ste mali stratégiu?
Keďže bolo vopred známe, na ktoré body sa budú porotcovia zameriavať, chcela som prezentáciu poňať nielen popularizačne, ale tento náš výskum aj „predať“. Prezentácia mala mať tri slajdy, preto som problém rozložila do troch častí: v prvom som definovala problém, ktorý sa snažím vyriešiť, následne som sa venovala riešeniu a na záver som vyzdvihla inovatívnosť nápadu a dosah na spoločnosť.
Keď prezentujem, zvyčajne si premyslím, čo by som chcela povedať v úvode a na konci, keby som sa náhodou počas rozprávania zasekla. Bolo mi však jasné, že pre tento formát toto nie je úplne najvhodnejší prístup – len tak prísť a začať rozprávať. Svoju reč som si preto pripravila ako príhovor. Vyskúšala som si, či sa zmestím do troch minút, či to dáva zmysel, či sa to dobre počúva, aby som niekoho pozornosť nestratila v polovici prezentácie, lebo ho to prestane baviť. Čo sa týka finále v Berlíne, tam by už nikto z nás nevystúpil len tak bez prípravy. Bolo to aj o zodpovednosti, každý z nás reprezentoval svoju krajinu.
„Keď sa človek postavil na pódium a pozrel sa ľuďom v publiku do očí, bolo vidieť, že vnímajú, že ich to baví.“
Do finále v Berlíne postúpila stovka najlepších mladých vedcov a vedkýň z vyše 60 krajín sveta. Keď ste videli ich prezentácie, isto ste získali nejakú inšpiráciu… Na základe toho, čo ste videli, zmenili by ste možno niečo vo svojom prístupe?
Nejaká inšpirácia tam isto je, a keď som počúvala niektorých kolegov a kolegyne, určite som si vravela, že keby som tam šla ešte raz, už viem, čo pozmeniť. Niektorí ľudia sú totiž prirodzení šoumeni. Mne bolo tiež povedané, že som pôsobila sebavedomo, že sa to dobre počúvalo, a dostala som aj skvelú spätnú väzbu od ľudí v publiku, čo ma veľmi potešilo. Niektorí za mnou dokonca prišli osobne alebo si ma pridali na LinkedIn a napísali, že ich moja prezentácia veľmi bavila. Človek ale prirodzene viac kritizuje sám seba. Povedala by som však, že sme boli celkovo vyvážený ročník, neboli tam príliš veľké rozdiely.
Veľmi ma tiež prekvapilo, ako interagovali ľudia v publiku. Aká príjemná a otvorená atmosféra tam vládla. Bolo jedno, či prišli podporiť svojho finalistu alebo došli na konferenciu. Keď sa človek postavil na pódium a pozrel sa ľuďom v publiku do očí, bolo vidieť, že vnímajú, že ich to baví. Ak človek dostáva takúto pozitívnu energiu, aj jemu sa ľahšie prezentuje.
Dostali ste spätnú väzbu aj priamo od poroty či už v národnom kole alebo vo finále v Berlíne?
V slovenskom kole bolo 30 sekúnd na otázky, aby si porota overila, či téme skutočne rozumieme, či sme si prezentáciu pripravili sami a nenapísal ju školiteľ. Vo finále v Berlíne táto možnosť priamo počas súťaže nebola, z časového hľadiska by to nebolo možné, súťažiacich bolo priveľa. Neskôr sa ale konal networking event a porotcovia tam boli tiež po zvyšné dni a dalo sa s nimi bez problémov rozprávať.
Finále v Berlíne sa koná v rámci vedeckého podujatia Falling Walls Science Summit na počesť výročia pádu Berlínskeho múru a zahŕňa tri dni prezentácií, diskusií a debát. Je to teda skutočne veľké podujatie.
Prvý deň konferencie je vždy dňom súťaže a zvyšné dva dni sa koná klasická konferencia s pozvanými rečníkmi, medzi ktorými sú aj nobelisti a významní vedci, ktorí sedeli aj v publiku počas našej súťaže. Tento rok bola účasť na konferencii približne 3 000 ľudí.
„Účasť v súťaži vyzerá veľmi dobre v životopise a otvára tiež možnosť prihlásiť sa o väčšie granty.“
Aj keď ste v Berlíne nezískali jednu z troch hlavných cien, prebojovať sa do stovky najlepších z celého sveta je úžasný výsledok. Čo vlastne znamená účasť v takejto súťaži pre mladú vedkyňu zo Slovenska – otvára dvere k medzinárodnej spolupráci?
Jednoznačne. Tuto však musím poznamenať, že som možno do toho išla na začiatku trošku naivne. Nevedela som úplne, aký veľký dosah tá konferencia má. Bola som šťastná, že som postúpila a že budem reprezentovať Slovensko, ale až tam som si uvedomila, o aké prestížne podujatie ide.
Jeden večer som napríklad prerozprávala s nositeľkou Nobelovej ceny Katalin Karikó (maďarsko-americká biochemička, laureátka Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu 2023, pozn. red.), ktorú mám dnes ako kontakt na svojom LinkedIne. Človek si najskôr ani neuvedomí, že sa zrazu môže rozprávať na úplne osobnej rovine s mimoriadne významnými ľuďmi, ktorých by za bežných okolností vôbec nemal šancu stretnúť. Až na mieste, keď som sa rozprávala aj s inými finalistami a finalistkami, som si uvedomila, aká prestížna a vysoko hodnotená je táto súťaž aj konferencia.
Účasť v súťaži vyzerá veľmi dobre v životopise a otvára tiež možnosť prihlásiť sa o väčšie granty. Človek má tiež možnosť stretnúť veľké množstvo ľudí, ktorí pracujú v tom istom odbore, a vie využiť tieto kontakty. A presne to mám aj v pláne.
Preto odporúčam všetkými desiatimi, aby sa do súťaže Falling Walls Lab mladí vedci a vedkyne hlásili, lebo je to úžasná príležitosť. Navyše mám pocit, že samých seba trošku podceňujeme. Aj napriek tomu, že dôverujem svojim schopnostiam a viem, čo dokážem, prišla som na tento event s malou dušičkou, aby som sa nestrápnila. Až tam na celosvetovej úrovni som si uvedomila, že aj keď sa porovnávam s ľuďmi, ktorí robia vo veľkých inštitútoch s úžasnými grantmi, ktoré my nemáme, že robíme rovnakú vedu, ak nie lepšiu. Mali by sme sa menej báť a byť viac hrdí na to, čo robíme, a ísť skúšať, čo sa ponúka.
Mgr. Danica Ivovič, PhD.
Pracuje ako postdoktorandka na oddelení genetiky na Ústave experimentálnej onkológie v Biomedicínskom centre SAV. Venuje sa odhaľovaniu genetických a molekulárnych mechanizmov rezistencie na liečbu rakoviny s cieľom podporovať nové terapeutické stratégie. Študovala na Katedre genetiky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Získala tiež skúsenosti v oblasti nanotechnológií na Aston Medical School v anglickom Birminghame.
Stanislava Longauerová
Foto: Martin Bystriansky, archív D. I.
Časopis Akadémia 6/2025