Psychológ MICHAŁ BILEWICZ z Varšavskej univerzity zavítal na SAV v rámci programu Mobility Visit. V rozhovore vysvetľuje, ako historická trauma ovplyvňuje dôveru v štát aj reakcie spoločnosti na nové krízy. Hovorí tiež o súťažení o status obete a o tom, prečo môže skresľovanie či zamlčiavanie dejín ovplyvňovať aj naše správanie v súčasnosti.
Zvyčajne považujeme konšpiračné teórie za niečo iracionálne. Vy ich vysvetľujete ako pozostatok adaptácie na extrémne podmienky, akou je napríklad vojna. Konšpiračné presvedčenia sa vtedy stávajú normálnou reakciou ľudí na nenormálne podmienky. Čo sa však deje, keď sa vojna skončí, spoločnosť je v relatívnom bezpečí, no ľudia vnímajú svet aj naďalej cez skúsenosť prežitého ohrozenia?
Ľudia majú tendenciu prispôsobovať sa určitým podmienkam. Mňa zaujíma, prečo ešte tri generácie po skončení vojny vidíme pozostatky tejto adaptácie a prečo v krajinách, ktoré boli zasiahnuté vojnou, ešte aj dnes pozorujeme veľmi nízku úroveň dôvery v inštitúcie a zároveň množstvo konšpiračných teórií. Skúmam, ktoré situácie nám pripomínajú, že naši predkovia boli obeťami a ako to ovplyvňuje naše sociálne fungovanie.
Možno zatiaľ najprekvapujúcejším zistením je, že už vyvolanie spomienky na vojnu alebo traumatizujúcu udalosť môže zvýšiť vieru v konšpiračné presvedčenia. K podobným výsledkom dospel aj sociálny psychológ Yechiel Klar z Telavivskej univerzity, ktorý rozvinul koncept orientácie na trvalú viktimizáciu vlastnej skupiny. Ide o tendenciu vnímať seba samého ako obeť. V štúdii ukázal respondentom a respondentkám z Izraela obrázok, na ktorom boli štvorce umiestnené v matici. Ich úlohou bolo označiť štvorec, v ktorom sa objaví bodka.
Jednej zo skupín sa síce v istom momente bodka objavila, ale súčasne zmizli okraje matice a zjavil sa tvar svastiky. Šlo o podprahový moment, expozícia trvala kratšie než 50 milisekúnd. Následne začali s meraním postojov respondentov a respondentiek k Arabom, k mierovým rokovaniam a zisťovali ich predstavy o budúcnosti Blízkeho východu. Výsledky ukázali, že u respondentov, ktorí sa intenzívne zaujímajú o traumatizujúcu históriu Izraela, holokaust a pogromy, táto veľmi krátka expozícia znížila optimizmus voči mierovým riešeniam, zvýšila protiarabské postoje a tendenciu k radikálnym riešeniam.
Potvrdilo sa to aj v jednej z našich štúdií, ktorú sme robili s Theofilosom Gkinopoulosom z Jagelovskej univerzity v Krakove a ďalšími kolegami. Poľským respondentom a respondentkám sme predložili písmená v nesprávnom poradí, z ktorých mali vytvoriť zmysluplné slovo. Boli tam aj slová súvisiace s traumatickou históriou Poľska ako Katyň, Osvienčim alebo vojna. Druhej skupine sme tiež predložili slová súvisiace s históriou, ale nie s tou traumatizujúcou. Keď sme následne merali všeobecnú vieru v konšpirácie a politickú paranoju, zistili sme, že u ľudí, ktorí sa silno identifikovali s poľskou identitou, toto pripomenutie traumatickej minulosti zvýšilo tendenciu vnímať svet konšpiračným spôsobom.
Znamená to, že pokiaľ ide o mier alebo možnosti riešenia konfliktu, naše postoje môžu ovplyvniť aj symboly z minulosti, ktoré boli pre národ traumatizujúce. Domnievame sa, že môže ísť o podobný proces ako v prípade posttraumatickej stresovej poruchy, keď človeka neustále prenasledujú obrazy prežitej traumy.
„Pokiaľ ide o mier alebo možnosti riešenia konfliktu, naše postoje môžu ovplyvniť aj symboly z minulosti, ktoré boli pre národ traumatizujúce.“
V roku 2020 sme čelili pandémii, o dva roky neskôr vypukla vojna na Ukrajine. Reagovali možno ľudia žijúci v krajinách susediacich s Ukrajinou na sled týchto udalostí viac špecificky vďaka spomínanými traumám z minulosti?
Robili sme štúdiu o tom, ako traumatizované skupiny v Poľsku vnímali covid. Bolo evidentné, že sa cítili situáciou viac zasiahnutí a pociťovali väčší strach. Do výskumu boli zapojené rôzne etnické menšiny, napríklad Lemkovia žijúci v poľsko-slovenskom pohraničí. Ide o rusínsku menšinu, ktorá bola v Poľsku silno traumatizovaná pre násilné presídlenie. Zistili sme, že tieto skupiny počas pandémie dôsledne dodržiavali pravidlá, zároveň však viac trpeli úzkosťami a depresiami.
Predpokladáme, že situácia okolo covidu im pripomenula, že ich možno opäť obvinia, že sú za krízu zodpovední práve oni. Šlo o živú spomienku na traumatizujúcu udalosť. Počas pandémie napríklad mnoho ľudí stratilo prácu, s čím súvisel strach z nedostatku jedla. U týchto skupín sa to prejavilo hromadením jedla a základných potrieb, akoby sa blížila vojna. Pandémia aj ruská vojna na Ukrajine sú v tomto ohľade veľmi podobné – pripomenuli ľuďom, že história sa môže opakovať. Traumatizujúce obrazy, ktoré poznáme z filmov aj z rodinných príbehov, začali ožívať.
Psychiatri v tejto súvislosti používajú pojem historická trauma ako reakciu na sociálnu skúsenosť istých skupín obyvateľstva, ktoré boli kolonizované, zotročené alebo zasiahnuté extrémnym násilím. Ide o pamäť, ktorá sa pod vplyvom traumy adaptujete a ktorá ovplyvňuje spôsob, akým konáte.
V súčasnosti prebieha niekoľko kríz naraz a tie sa vzájomne ovplyvňujú. Ekonomická a klimatická kríza vedú k migrácii a tá zas k migračnej kríze. S rastúcou migráciou rastú aj populistické a autoritárske reakcie spoločnosti. Ľudia chcú, aby vlády konali. Volia politikov, ktorí sľubujú riešenia, ale títo politici stavajú svoju popularitu na samotnej kríze, takže ju nemôžu efektívne riešiť, pretože kríza je zdrojom ich popularity a potrebujú, aby pokračovala.
Táto nestabilita silno vplýva na ľudí, ktorých rodičia alebo starí rodičia trpeli počas vojny. Môže to byť pre nich pripomienka, že sa opäť niečo deje, a preto sa môžu uchyľovať k spôsobom správania, ktoré fungovali počas vojny: veria v konšpiračné teórie a všetky dezinformácie berú ako samozrejmosť. Kedykoľvek si na internete prečítajú naratívy šírené Ruskom, považujú ich za pravdivé. Bol to spôsob myslenia, ktorý fungoval počas vojny alebo okupácie. Preto by sme v týchto krajinách mali venovať väčšiu pozornosť tomu, ako komunikujeme odporúčania v oblasti verejného zdravia, aby sa ľuďom nezdalo, že sú im vnucované.
Populizmus často otvára dvere extrémizmu. Ak ľudia volia populistov zo strachu pred opakovaním histórie, nie je iracionálne hľadať záchranu u niekoho, kto spoločnosť ešte viac radikalizuje?
Títo ľudia sa vojny skutočne boja a snažia sa jej zabrániť. No práve v tom spočíva podstata fungovania pod vplyvom traumy – konajú spôsobom, ktorý je v rozpore s tým, čomu sa snažia zabrániť. Na druhej strane sú však na určité situácie lepšie pripravení.
Na jar 2022 sme v Poľsku robili výskum o reakciách na vojnu na Ukrajine. V Poľsku sa zapájalo do rôznych foriem podpory Ukrajine približne 60 až 70 percent ľudí. Na Slovensku to bolo veľmi podobné. Ak to však porovnáme s Nemeckom, Britániou alebo Švédskom, ktoré počas vojny natoľko netrpeli okupáciou, situácia bola iná. Nálada v týchto krajinách síce bola proukrajinská, no ľudia automaticky očakávali, že štát zorganizuje ubytovanie pre utečencov, že im zabezpečí stravu atď.
Na rozdiel od nich sa poľská spoločnosť správala, akoby štát neexistoval. Ľudia všetko zariadili sami. V Maďarsku nebola vláda príliš naklonená utečencom, no aj tam spoločnosť reagovala veľmi ústretovo. Myslím si, že ide práve o spomienku národov, ktoré neveria, že štát je schopný zvládnuť určité situácie a vieme, že to musíme zariadiť sami. V skutočnosti však žiaden štát nie je pripravený na situáciu, keď do krajiny v priebehu niekoľkých týždňov prichádzajú státisíce ľudí.
V Poľsku odhadom až 5 % ľudí ubytovalo ženy a deti z Ukrajiny u seba doma. Zažil som to na vlastnej koži, keď sme tri mesiace poskytovali útočisko jednej rodine. A musím povedať, že to nie je úplne jednoduché. Najmä keď viete, že prijímate človeka v stave akútnej stresovej poruchy. Prichádza uprostred traumy a každodenné fungovanie s takou osobou, snaha pomôcť mu zariadiť si život v novom prostredí je veľká výzva. A mnohí Poliaci to napriek tomu urobili. Práve toto je pozitívna stránka historicky traumatizovaných spoločností – neočakávajú, že štát bude fungovať tak, ako by mal, pretože máme spomienky na nefunkčný štát alebo na štát, ktorý neslúžil našim záujmom.
Uskutočnili sme tiež štúdiu o autoritárskych reakciách počas pandémie. Keď psychológovia skúmajú autoritárstvo, nezameriavajú sa naň ako na politický systém, ale psychologický fenomén s troma zložkami: autoritársku submisiu (vládne autority vedia, čo treba robiť, a majú vždy pravdu), autoritársku agresiu (kto pravidlá poruší, musí byť potrestaný) a konvenčnosť (pridržiavanie sa tradícií). Ide o koncept, v ktorom sú zvyčajne všetky tri javy vzájomne prepojené – ľudia sa vzdávajú časti svojej slobody, aby ju delegovali na autority, zároveň konajú v súlade s tradíciami a trestajú tých, ktorí sú proti.
Túto longitudinálnu štúdiu sme začali v Poľsku a Nemecku ešte pred covidom v roku 2019 a bola to skvelá príležitosť porovnať, ako covid mení autoritárske myslenie. Predpokladali sme, že pandémia povedie k nárastu autoritárstva. V oboch krajinách sme však dospeli k úplne odlišným výsledkom. V Nemecku sa po vypuknutí pandémie u ľudí, ktorí mali z covidu strach, výrazne zvýšila autoritárska submisia, naopak v Poľsku došlo k nárastu tradicionalizmu. Poliaci nedôverovali úradom, a keď už boli vakcíny dostupné, ľudia sa nenechali zaočkovať.
Poľsko sa tak spolu so Slovenskom a Bulharskom zaradilo medzi európske krajiny s najvyššou mierou nadmernej úmrtnosti počas pandémie. A to veľmi súvisí s tým, že neveríme, že vláda je schopná zvládnuť akúkoľvek krízovú situáciu. Bolo to vidieť aj v prieskumoch verejnej mienky počas pandémie, keď sa ľudí pýtali, či si myslia, že ich vláda dobre zvláda epidémiu. Vo všetkých prieskumoch v Nemecku viac ako 60 až 70 % ľudí odpovedalo áno, v Poľsku to bola vždy len menšina ľudí. A to aj napriek tomu, že poľská vláda to v skutočnosti zvládala relatívne dobre.
V Poľsku zároveň pandémia vytvorila priestor pre vznik novej politickej sily okolo Grzegorza Brauna, ktorá mobilizovala voličov konšpiračnými naratívmi a svoj boj proti očkovaniu prenášala aj do praxe, keď ich stúpenci v očkovacích centrách konfrontovali a dokonca fyzicky napádali lekárov a zdravotné sestry.
V projekte s názvom Skresľovanie holokaustu v populistickej politike: výskum v strednej a východnej Európe pracujete s tézou, že je dôležité, ako si konkrétnu historickú udalosť spoločnosť zapamätá a ako ju ďalej interpretuje. Ak si napríklad národ desaťročia rozpráva príbeh, že vždy bol len obeťou, cez tento pohľad interpretuje aj nové udalosti. Ak sa pozrieme bližšie na výsledky výskumu, 3 z 10 slovenských respondentov a respondentiek uviedli, že Slováci počas druhej svetovej vojny trpeli viac než Židia. Prečo dochádza k tomu, že nejaký národ začne súťažiť s inou skupinou o status obete?
Americká vedkyňa a sociálna psychologička Johanna Vollhardt sa zaoberá konceptom výlučného statusu obete. Ide o tendenciu myslieť si, že naše vlastné utrpenie v minulosti bolo výnimočné, a teda neporovnateľné s utrpením iných skupín. Ľudia vnímajú realitu cez prizmu národnej identity a takto je zvyčajne koncipovaná aj historická výchova – učíme sa oveľa viac o svojej národnej histórii než o histórii iných národov.
Existuje takisto koncept súťaženia o status obete, ktorý vo svojich prácach rozvinul sociálny psychológ Masi Noor. Aj my sme na tejto téme pracovali a snažili sa pochopiť, ako to súvisí s antisemitizmom. Pretože možno všade vo svete je holokaust vnímaný ako prototyp genocídy a ako priama reakcia naň vznikol aj Dohovor OSN o prevencii genocídy. Ak porovnávame utrpenie určitých skupín, vždy je porovnávané s holokaustom.
Ak sa pozrieme na súčasnú vojnu v Gaze, už pár dní po útoku Hamasu 7. októbra 2023 izraelská delegácia v OSN začala nosiť žlté Dávidove hviezdy. Prečo? Lebo chceli povedať, že presne taký bol holokaust. Keď sa začalo bombardovanie Gazy, aj Palestínčania začali hovoriť o druhom holokauste.
V štúdii takisto vyšlo, že na Slovensku respondenti a respondentky odhadovali, že Židom počas holokaustu pomáhalo v priemere približne až 54 % slovenskej populácie. Na druhej strane respondenti odhadovali, že s nacistami spolupracovalo v priemere až 48 % obyvateľstva. Ako si vysvetľujete paradox, že výrazne nadhodnocujeme úlohu záchrancov a pomerne vysoko odhadujeme aj podiel zradcov?
Myslím si, že je to spôsob, ako zachrániť pozitívny obraz o národe. Nedávno som to videl aj v Seredi, kde sa nachádza Múzeum holokaustu. Je to veľmi dobrá expozícia a veľmi pôsobivé miesto. Môžete si tam viac prečítať aj o Hlinkových gardách a o tom, akú úlohu v tomto príbehu zohrali. No len pár sto metrov od Múzea holokaustu sa nachádza ulica pomenovaná po Andrejovi Hlinkovi. V reálnom prostredí mesta to naznačuje súbežnú existenciu oboch naratívov. Na jednej strane sa ľudia chcú stotožniť s tými, ktorí v minulosti zachraňovali Židov, no zároveň je tu prítomná aj zrejmá skutočnosť, že tu existoval kolaborantský štát, ktorý si predstavoval Slovensko ako krajinu, ktorá by bola etnicky čistá – bez Židov, bez Rómov, bez Maďarov –, a že mal obrovskú podporu.
Uchopiť to správne nie je vôbec jednoduché. Lebo keď je zrejmé, že niektorí z vašich spoluobčanov boli spolupáchateľmi holokaustu, najjednoduchšie je sústrediť pozornosť na tých, ktorí zachraňovali, a preháňať počet záchrancov. A vidíme to nielen na Slovensku, ale aj v Poľsku a v ďalších krajinách regiónu. Celkovo vo všeobecnosti platí, že ak niekto omdlie na ulici, len málokto ponúkne pomoc a väčšina dúfa, že to spraví niekto iný. Tak si predstavme, aká zriedkavá môže byť pomoc, keď viete, že vás za to môžu zabiť. V Poľsku hrozil trest smrti za poskytnutie pomoci Židom. To znamená, že takáto pomoc bola počas vojny skutočne mimoriadne ojedinelá.
„Tvrdenie, že pomoc bola počas holokaustu bežná, nesedí. Nemôžete byť hrdinom, ak sú hrdinami všetci ostatní.“
Slovensko aj Poľsko patria medzi krajiny s najvyšším počtom ľudí s ocenením Spravodliví medzi národmi v prepočte na obyvateľov. Nebude to tým, že sme veľa počuli o pozitívnych príbehoch a stotožnili sa s nimi?
Je však rozdiel medzi konštatovaním, že číslo je vysoké, a tvrdením, že ide o veľkú časť populácie, ktorá pomohla. Napríklad v Trnave, krásnom meste s dvoma veľkými synagógami, prežilo holokaust a vrátilo sa domov len 200 Židov a Židoviek. Ak sa nad tým zamyslíme, tvrdenie, že pomoc bola počas holokaustu bežná, nesedí. Nemôžete byť hrdinom, ak sú hrdinami všetci ostatní. V Poľsku boli výsledky podobné. No keby to bola pravda, holokaust by tam nikdy nebol natoľko efektívny.
No sčasti na tom niečo môže byť. Poliaci majú napríklad najväčší počet vysadených stromov v areáli Pamätníka obetí a hrdinov holokaustu Yad Vashem v Jeruzaleme. V roku 1968 o tom dokonca vyšla kniha židovského autora Szymona Datnera s názvom Les spravodlivých. Nešlo teda iba o stromy, ale o celý les. Bolo to vyslanie veľmi jasného posolstva – Poliaci sú národ záchrancov.
Možno je aj dobré, že ľudia chcú byť hrdinami. Je to určite lepšie, než keby hovorili: spravili sme dobrú prácu, že sme náš národ etnicky očistili. Pretože v Európe stále existujú krajiny, kde to neplatí. Ak sa opýtate Srbov na tých, ktorí počas vojny v Juhoslávii zachraňovali bosnianskych moslimov, mnohí vám povedia, že to neboli hrdinovia, ale zradcovia. Aj v Turecku sa príbeh o Turkoch, ktorí zachraňovali Arménov, zamlčuje. Prečo? Lebo ak by sa o nich hovorilo, muselo by sa hovoriť aj o vyvražďovaní Arménov, a to popierajú.
A vlastne k úplnému popieraniu holokaustu dochádza už aj v Poľsku. Práve spomínaný Grzegorz Braun nedávno poprel existenciu vyhladzovacích táborov. Nikdy by som neveril, že sa niečo také môže stať v Poľsku, navyše od lídra politickej strany. Takže možno prehnaná snaha o hrdinstvo nie je až taká zlá.
„Ak cítite vinu voči nejakému národu, vyhýbate sa kontaktu s ním, aby vám nepripomínal minulosť.“
Ak sa skresľovanie histórie objavuje aj v politickom diskurze, prenáša sa do postojov verejnosti a vytvára tlak aj na vzdelávanie. Akú úlohu tu zohrávajú učitelia a učiteľky, ktorí môžu pociťovať tlak aj zo strany rodičov či komunity?
Historické vzdelávanie v akejkoľvek európskej krajine, možno s výnimkou Nemecka a čiastočne Rakúska, sa zameriava na svetlé stránky vlastnej histórie. Je veľkou výzvou pre historikov a historičky a takisto učiteľstvo dejepisu ukázať, že dejiny každého národa majú svoje svetlé, ale aj temné stránky. Môžeme pozitívne hovoriť o Veľkej Morave, ale súčasne je dôležité prevziať zodpovednosť za Tisa a za obdobia, keď sa Slováci dopúšťali zločinov.
Aj v záujme dobrých poľsko-slovenských vzťahov nehovoríme často o tom, že Slováci sa podieľali na nemeckej invázii do Poľska v roku 1939, zabíjali poľských vojakov a zabrali aj časť poľského územia. Sú to témy, o ktorých by sa malo diskutovať. Ak chcú mať európske krajiny dobré a súdržné vzťahy, je v záujme Európy, aby sme sa dokázali zhodnúť na spoločnej histórii.
Napríklad v areáli bývalej muničnej továrne na bratislavskej Patrónke bol počas druhej svetovej vojny veľký tranzitný tábor, z ktorého bolo poslaných do vyhladzovacích táborov 8-tisíc Židov. Až v roku 2022 tu vznikol návrh budúceho pamätníka obetiam holokaustu. Podobne to bolo aj v Poľsku. Ešte na začiatku 90. rokov neboli niektoré z veľkých vyhladzovacích táborov riadne uznané. Napríklad Bełżec, kde boli zavraždené státisíce Židov. Bol tam len veľmi malý pomník, nič iné. Až neskôr vznikol nový pamätník, expozícia a vzdelávacie centrum. To isté platí o Chełmne, ktoré bolo prvým vyhladzovacím táborom v Poľsku.
„Z psychologického hľadiska je lepšie založiť zmierenie na ľútosti než na pocite viny.“
Keď sa pozrieme na výsledky volieb vo východnom Nemecku, kde zvíťazila krajne pravicová strana AfD, ide o zlom v povojnovej histórii krajiny. Akú úlohu tu zohráva spôsob, akým sa nemecká spoločnosť vyrovnáva so svojou nacistickou minulosťou?
Mnoho štúdií poukazuje na to, že v Nemecku je veľká časť národnej identity a hrdosti postavená na tom, ako sa Nemci dokázali vyrovnať s históriou holokaustu. Ak navštívite Múzeum konferencie vo Wannsee, kde nacisti rozhodli o pláne likvidácie židovského obyvateľstva, môžete vidieť aj samotný písomný plán vyhladenia celej etnickej skupiny. Je to teda niečo, čo Nemci nemôžu poprieť.
Pred pár rokmi sme spolu s nemeckým psychológom Rolandom Imhoffom zistili, že pocit kolektívnej viny môže mať pozitívne, ale aj negatívne dôsledky. Ak cítite vinu voči nejakému národu, vyhýbate sa kontaktu s ním, aby vám nepripomínal minulosť. Ukazuje sa teda, že z psychologického hľadiska je lepšie založiť zmierenie na ľútosti než na pocite viny. Pokiaľ vaši predkovia alebo občania vášho národa v minulosti spravili niečo zlé, prečo by ste sa mali cítiť vinní aj vy? Nemôžete byť zodpovední za niečo, nad čím nemáte kontrolu.
V iných európskych krajinách je to viac nejasné. Poliaci môžu povedať, že niektorí obyvatelia sa síce podieľali na zločinoch, ale boli pod nacistickou okupáciou, takže vlastne aj oni boli len obeťou. Na Slovensku dokonca neboli žiadne vyhladzovacie tábory… Vo všetkých národoch Európy existujú naratívy, ktoré umožňujú zachovať pozitívny pohľad na vlastný národ. Ale ani to nie je celkom objektívne, keďže drvivá väčšina Židov v týchto krajinách nakoniec neprežila.
Ak navštívite múzeum Dom teroru v Budapešti, ktoré vzniklo na počesť obetiam teroru 20. storočia, nájdete tam expozíciu pomaly sa otáčajúcej figuríny, ktorá sa mení z postavy dôstojníka maďarských fašistov z Hnutia šípových krížov na agenta sovietskej stalinistickej tajnej služby. Vysiela signál: to sú oni, zlé vonkajšie sily, nie my Maďari.
Zažili sme to aj v Poľsku, keď v roku 2000 vyšla kniha Susedia od Jana Tomasza Grossa, vďaka ktorej vyšiel najavo zločin v Jedwabnom. Tam v roku 1941 poľskí obyvatelia mesta zabili takmer celú židovskú populáciu. Zhromaždili ich v stodole a zapálili ju. Stalo sa to v čase, keď sa k mestu blížili nemecké jednotky a sovietske jednotky už z mesta ušli. Obvinili Židov, že sú sovietski agenti, hoci mnohí Židia boli v skutočnosti Sovietmi prenasledovaní.
Keď pri výročí týchto udalostí v meste odhalili nový pamätník, poľský prezident vyjadril ľútosť v mene poľského národa za to, čo sa stalo. Zdvihlo to vlnu pobúrenia a o niekoľko rokov neskôr poľská ministerka školstva vyhlásila, že zločin v Jedwabnom nespáchali Poliaci. V Poľsku dovtedy historický výklad prezentoval Poliakov takmer výlučne ako obete nacizmu a sovietskeho teroru, nie ako páchateľov. Boli sme teda svedkami popierania histórie. A to pravdepodobne vyplýva zo skutočnosti, že pojem vina niekedy používame príliš skoro. Z psychologického hľadiska je lepšie najprv predstaviť nové fakty a zahrnúť ich do školského vzdelávania. Pretože ak ľudí tlačíte do emócií, nakoniec budú fakty popierať.
Aj na Slovensku existovali miesta, kde Slováci po vojne zabíjali Židov. A nemyslím si, že sa o tom otvorene diskutuje a že ľudia o tom dostatočne vedia. Predstava, že po holokauste sa Židia vrátili domov a ich susedia ich zabili, je niečo, čo je naozaj ťažké pochopiť. No dúfam, že v určitom momente bude o týchto udalostiach väčšie povedomie.
Prof. MICHAŁ BILEWICZ
Sociálny a politický psychológ. Vyučuje na Fakulte psychológie Varšavskej univerzity v Poľsku a vedie Centrum pre výskum predsudkov. Vo svojom výskume sa venuje najmä medziskupinovým vzťahom, predsudkom, nenávistným prejavom, kolektívnej pamäti, historickej traume a psychologickým mechanizmom zmierenia. Vyštudoval sociológiu a psychológiu a pôsobil aj na univerzitách v Nemecku a Spojených štátoch. Je autorom knihy Traumaland. Poliaci v tieni minulosti, v ktorej skúma vplyv ťažkej historickej skúsenosti a kolektívnej traumy na súčasné uvažovanie Poliakov.
Stanislava Longauerová
Foto: Martin Bystriansky
Časopis Akadémia 5/2026