Japonský slovakista a historik SUSUMU NAGAYO sa slovenským dejinám venuje už takmer polstoročie. Jeho pozornosť sa sústreďuje najmä na Milana Rastislava Štefánika a jeho pôsobenie v Japonsku. Dlhoročný spolupracovník Historického ústavu SAV, ktorý v septembri získal Medzinárodnú cenu SAV v oblasti vied o spoločnosti a kultúre, sa vo svojom výskume venuje aj československým légiám na Sibíri a slovensko-japonským historickým vzťahom.
Začínali ste ako slavista a prvým slovanským jazykom, ktorý ste sa učili, bola ruština. Ako ste sa od ruštiny dostali k slovenčine a slovakistike?
Počas postgraduálneho štúdia na univerzite som sa venoval ruštine a ruským dejinám a moja ašpirantská práca bola zameraná na ruské slavianofilstvo v 19. storočí. Ide o obdobie začiatku ruského nacionalizmu, ktorý mal silný presah aj smerom k západným a južným Slovanom v Európe. Vtedy mi napadlo, že by som mohol pokračovať vo svojom štúdiu a zistiť, čo si západní Slovania myslia o ruskom slavianofilstve.
V roku 1979 som dostal možnosť dva roky študovať na Univerzite Komenského v Bratislave vo vtedajšom Československu. Začal som študovať ideu slovanskej vzájomnosti u západných slovanských národov, zaujali ma hlavne Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik.
Veľkou témou vašej vedeckej práce je slovenský štátnik a diplomat Milan Rastislav Štefánik. Prečo práve Štefánik a nie tradičný ľudový hrdina Juraj Jánošík alebo dobrodruh a cestovateľ Móric Beňovský?
Priznávam, že trojica Štefánik, Beňovský a Jánošík sú prirodzeným lákadlom slovenských dejín. K Štefánikovi som sa dostal počas svojho štúdia na Slovensku. Dnes Štefánika všetci poznajú a pokladajú ho za národného hrdinu, ale ja som prišiel na Slovensko počas normalizácie a vtedy sa o Štefánikovi nahlas verejne veľa nehovorilo.
Raz mi jeden môj priateľ ukázal publikáciu Štefánik vo fotografii, ktorú vydali v roku 1936 v Prahe. Vtedy som o ňom vedel len málo, no keď som si knihu prelistoval, medzi 120 fotografiami som na moje veľké prekvapenie našiel aj dve z Japonska. Natoľko ma to zaujalo, že som postupne začal zbierať materiály o Štefánikovi, čo v tom čase nebolo vôbec jednoduché.
Keď som sa vrátil do Japonska, začal som študovať japonské materiály o Štefánikovi, pretože som už presne vedel, že v októbri a novembri 1918 navštívil Japonsko. Prelistoval som vtedajšie japonské noviny a našiel som články, dokonca s fotografiami. Koncom 80. rokov, keď sa v Československu odohral prevratný proces, napísal som jeden článok o Štefánikovi v Japonsku, v ktorom som spísal všetky informácie, ktoré sa mi v tom čase podarilo získať. Odvtedy postupne konkretizujem jeho pobyt v Japonsku.
Čo sa týka Mórica Beňovského, takisto navštívil Japonsko, ale už koncom 18. storočia. Po úteku z Kamčatky sa plavil s ďalšími väzňami na ukradnutej lodi Tichým oceánom do Európy a cestou zakotvili aj pri brehoch Japonska, ktoré bolo v tom čase pred cudzincami úplne uzatvorené. Zaujímavosťou je, že napísal niekoľko varovných listov pre šogunát, vtedajšiu japonskú vládu. Písal v nich, že Rusko plánuje útok na Japonsko. Šogunát vzal jeho varovanie vážne a skutočne začali posilňovať pobrežnú obranu.
Meno Móric Beňovský sa takto v kontexte moderných japonských dejín stalo veľkým pojmom a na japonskej strane sa o ňom zachovalo veľa materiálov. Jeden môj dobrý priateľ Hideaki Kimura sa teraz zaoberá jeho životom a myslím, že už čoskoro o ňom vydá knihu nielen v japončine, ale aj v slovenčine, keďže je slovakista. Mňa táto téma tiež veľmi zaujíma, pred dvoma rokmi som dokonca navštívil Vrbové, rodisko Mórica Beňovského. Na druhej strane musím dodať, že v Japonsku ho dodnes pokladajú za uhorského veľmoža, a teda za Maďara.
Čo sa týka legendárneho Jánošíka, o ňom vie japonská vedecká spoločnosť pomerne málo. No v Japonsku o ňom vyšla ilustrovaná kniha a bol by som rád, keby o ňom v japončine vyšlo viac kníh.
„Štefánikovo pôsobenie v Japonsku bolo neskôr do veľkej miery nespravodlivo kritizované zo strany marxistickej historiografie.“
Pristavme sa ešte pri Štefánikovi. Do Japonska prišiel v októbri 1918 ako brigádny generál francúzskej armády a zároveň predstaviteľ československého zahraničného odboja. Vo svojich rokovaniach s japonskou stranou presadzoval väčšiu japonskú angažovanosť na Sibíri, čo malo umožniť československým légiám skorší návrat domov. Vy sa tejto téme dlhodobo venujete. Zanechala Štefánikova misia v Tokiu nejakú výraznú stopu?
Jeho prítomnosť úzko súvisela s vtedajšou dobou, ktorá bola úzko prepojená s ruskou revolúciou a neskôr ruskou občianskou vojnou. Japonsko vtedy stálo na strane spojencov s Američanmi, Francúzmi a Britmi a malo ambíciu rozšíriť sféru svojho vplyvu na kontinente. V roku 1910 Japonsko anektovalo Kóreu a postupne sa snažilo posilňovať svoj vplyv aj v Mandžusku v Číne. Japonsku sa takto naskytla jedinečná šanca.
Vyslanie japonskej armády na ruský Ďaleký východ sa realizovalo v auguste 1918 tzv. Deklaráciou Sibírskej expedície japonskou vládou. V októbri toho istého roku prišiel do Japonska Štefánik, ktorý sa stretol s mnohými dôležitými osobnosťami japonskej vlády, ministerstva zahraničných vecí aj hlavného štábu japonskej armády, dokonca s predsedom vlády a so samým cisárom. Navrhol im, aby vojensky a logisticky podporili československé légie, ktoré už v tom čase operovali na Sibíri. Toto sa Japonsku veľmi hodilo, bola to skvelá príležitosť dostať sa na Sibír nie cestou otvorenej expanzie, ale pod zámienkou pomoci spojencom.
Vtedajšia japonská tlač o Štefánikovi priniesla množstvo článkov. V archíve japonského ministerstva zahraničných vecí sa dodnes nachádza deklarácia s jeho požiadavkou, v ktorej Štefánik veľmi šikovne argumentoval, prečo by Japonsko malo na Sibír poslať svoje vojsko. V Japonsku v tom čase bola tzv. vláda liberálov a napriek tomu, že postupovala veľmi opatrne voči USA, myslím si, že pobyt Štefánika v Tokiu mal istý vplyv na vtedajšiu japonskú diplomatickú politiku.
Celá situácia bola o to zaujímavejšia, že Štefánik prišiel do Japonska ako zástupca francúzskej vojenskej misie a Francúzi mali takisto vlastnú taktiku a chceli sa v Rusku angažovať. Na jeseň 1918 bola situácia v Rusku neprehľadná a hoci sa veľa hovorilo o boľševickom nebezpečenstve, v Omsku sa sformovala protiboľševická vláda. Celé toto dianie sledoval aj Československý denník, noviny, ktoré vychádzali pre československé légie pôsobiace v Rusku.
Po príchode Štefánika okrem krutej zimy situáciu komplikoval aj stav légií. Vojaci boli vyčerpaní a upadali na morálke. V Rusku strávili už niekoľko rokov a na Sibíri operovali v ťažkých podmienkach bez výmeny viac ako šesť mesiacov. Navyše Štefánik sa v Japonsku nachádzal práve v čase vzniku samostatného Československa 28. októbra 1918. To predstavovalo zlom historického procesu a začiatkom novembra Rakúsko-Uhorsko a Nemecko podpísali prímerie a prvá svetová vojna sa skončila.
Pre československé légie v Rusku to znamenalo osobitnú situáciu – chceli sa okamžite vrátiť domov, no ich boje na Sibíri proti boľševikom museli pokračovať, pretože boli odrezaní tisíce kilometrov od domova a aj československá vláda potrebovala, aby tam legionári ostali a mala tak nejaké diplomatické karty potrebné na rokovania o teritoriálnom uznaní Československa. V tomto chaose musel Štefánik reorganizovať légie na disciplinovanú armádu Československej republiky.
Štefánikovo pôsobenie v Japonsku bolo neskôr do veľkej miery nespravodlivo kritizované zo strany marxistickej historiografie. Tvrdila, že chcel zneužiť československé légie na potlačenie ruskej revolúcie. No Štefánik mal na svoje konanie pragmatický dôvod – jeho cieľom bolo, aby japonská armáda na sibírskom fronte vystriedala československé légie a vojaci sa tak mohli vrátiť domov.
Myslím si, že historická pravda nie je nikdy iba jedna a každá zo strán má tú svoju. Nič nie je iba čierne alebo biele. Dokonca v inak veľmi kvalitnej Encyklopédii Slovenska z roku 1981 bol Štefánik interpretovaný ako dobrodruh a agent Západu. A práve to ma natoľko zaujalo, že som chcel zistiť, ako to bolo v skutočnosti.
„Japonská armáda pociťovala sympatie voči legionárom, pretože bojovali za svoj samostatný štát.“
Váš výskum poukazuje nielen na počiatočné priateľstvo, pomoc a kultúrnu výmenu, ale aj na neskoršie napätie medzi československými légiami a japonskou armádou, ktoré vyvrcholili hailarským incidentom. Práve obdobie konca sibírskej anabázy v roku 1920 odkrýva zložitejšie vojenské a geopolitické napätie medzi oboma stranami. Ako sa na túto skúsenosť dnes pozerá japonské historické bádanie?
Československé légie a japonská armáda sa prvý raz stretli koncom augusta a začiatkom septembra 1918 na Sibíri na stanici Olovjanaja. Československý denník opísal toto stretnutie ako veľmi emocionálne, pretože konečne dorazili spojenci. Japonská armáda pociťovala sympatie voči legionárom, pretože bojovali za svoj samostatný štát. Na začiatku bol teda ich vzťah dobrý a vznikalo len málo konfliktov, pretože si na Sibíri rozdelili sféry, na ktorých vojensky operovali.
No po nečakanom rozpade protiboľševickej Kolčakovej vlády v Omsku na jeseň 1919 sa legionári počas evakuácie dostali do japonskej sféry a začali sa nedorozumenia. To symbolizuje hailarský incident v apríli 1920. Mesto Hailar sa nachádzalo v regióne Mandžuska a bolo súčasťou čínskeho územia, kde bolo revolučne naladené ruské robotníctvo, japonské a čínske vojská a odrazu sem prišli aj československé légie. Situácia začala byť napätá, čo vyústilo do prestrelky, v ktorej Japonci označili Čechoslovákov za útočníkov.
Študoval som české materiály o hailarskom incidente, takisto japonské, hlavne novinové články, a výrazne sa líšia. Doteraz je to nevyriešené a nejasné. Osobne si myslím, že možno na japonskej strane vznikla obava, že všetci okolo – Rusi, Číňania aj Čechoslováci – sú proti nim a práve preto takto konali. V každom prípade medzivojnové obdobie bolo medzi oboma krajinami dobré a na oboch stranách badať snahu, aby sa o tom viac nehovorilo.
K tejto etape mám ešte jednu zaujímavosť. Rudolf Viest, neskorší veliteľ povstaleckej armády na Slovensku počas Slovenského národného povstania, bol jedným z veliteľov v légiách a takisto sa v tom čase nachádzal v Hailare.
Keď ste v rokoch 1979 – 1981 študovali na Slovensku, aká bola nálada v slovenskej spoločnosti? Vnímali ste napätie, ktoré vyvolával život v socialistickom systéme?
Veľmi pozorne som sledoval už aj udalosti z roku 1968, takže som na Slovensko prichádzal s vlastným názorom. Nedošiel som sem však preto, aby som sa politicky angažoval, ale aby som študoval slovenský jazyk, slovenské dejiny a slovenskú kultúru. Nedával som najavo svoje politické názory, no postupne som tu spoznal rovesníkov, ktorí sa stali mojimi priateľmi a diskutovali sme o tom. Šokovalo ma, že takmer všetci boli nespokojní s režimom a boli opozične naladení. S mojím priateľom Jánom Budajom sme mali veľmi dobrý vzťah a myslím, že ani jeden z mojich priateľov vtedy neočakával, že o desať rokov sa všetko zmení.
Musím však zároveň priznať, že ma šokoval vtedajší životný štandard na Slovensku. Nebol vôbec zlý. Býval som na študentskom internáte Družba v hotelovej časti a šlo o veľmi kvalitné bývanie. Milo ma prekvapilo hlavne ústredné kúrenie, čo bolo neporovnateľné s mojím vtedajším bývaním v Japonsku.
V roku 2003 vám vyšla kniha Česko a Slovensko v 56 kapitolách, v roku 2023 vznikla kniha 64 kapitol pre poznanie Slovenska. Čo sa za tých 20 rokov zmenilo, že si Slovensko zaslúžilo vlastný príbeh? A ako dnes vyzerá Slovensko očami človeka, ktorý ho zo svojej perspektívy sleduje už takmer polstoročie?
Udialo sa toho veľa. Vtedy som prišiel do federálneho zriadenia, bola tu normalizácia. Vnímal som nespokojnosť so socialistickým režimom, ale nevidel som nespokojnosť s tým, že oba národy, Slováci a Česi, existujú v spoločnom štáte. No keď po prevrate v roku 1989 Slovenská republika získavala čoraz silnejšie kompetencie a jeden štát už mal dve vlády a nestála nad nimi komunistická strana, bolo odrazu potrebné dohodnúť sa, pretože inak by to nebola demokracia.
Výsledkom bolo rozhodnutie krausovcov a mečiarovcov, že už viac Česko a Slovensko nemôžu byť spolu, a došlo k rozdeleniu. Sledoval som situáciu s veľkým záujmom a hovoril som si, že predsa len sa budú musieť robiť nejaké kompromisy. Z historického hľadiska malo Československo určite lepší imidž než samostatné Slovensko, ktoré bolo spájané s totalitným režimom počas druhej svetovej vojny. Takže osamostatnenie Slovenska som v začiatkoch vnímal trochu ambivalentne.
No ak by Česká a Slovenská Federatívna Republika pretrvala, pravdepodobne by časom narastali ťahanice a to by bolo pre oba národy únavné. Už vtedy sa objavovali rôzne katastrofálne teórie, napríklad, že Slovensko to ochudobní. Ale aj keď je na tom Česko možno ekonomicky lepšie, nie je tam až taký evidentný rozdiel.
Vo svojom výskume sledujete slovenčinu aj ako kľúčový prvok slovenskej národnej identity. Ako vnímajú slovenčinu v Japonsku?
Už v 70. rokoch, keď som sa začal zaoberať slavistikou, bola v Japonsku slovenčina, slovenský národ a slovenský jazyk vnímané samostatne, aj keď sme vedeli, že ide o Československo. Ak sa ma niekto v Japonsku pýta, aké vzťahy sú medzi češtinou a slovenčinou, vždy odpoviem, že sú si veľmi blízke a že v prípade slovenčiny nejde o dialekt, ale že čeština a slovenčina predstavujú dva samostatné a historicky dané jazyky.
Vo svojej výskumnej práci pokračujete aj na dôchodku. Čomu sa momentálne venujete?
Chcel by somdokončiť monografiu o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi v Japonsku. Podarilo sa mi zhromaždiť dosť veľa materiálov a v minulosti som na túto tému napísal aj niekoľko článkov, preto by som bol rád, keby vyšli v jednej publikácii. Naďalej sa takisto venujem výskumu Československých denníkov, ktoré som už niekoľkokrát spomínal. Sú síce písané hlavne po česky, ale sem-tam som našiel aj slovenské články a preložil som ich do japončiny.
Prof. SUSUMU NAGAYO
Emeritný profesor Fakulty politických vied a ekonómie Univerzity Waseda v Tokiu, kde sa v rokoch 1991 – 2019 venoval slovenským a československým dejinám, slovenskej kultúre, jazyku a národnej identite. Ide o jedného z najvýznamnejších japonských slovakistov a historikov strednej a východnej Európy. Dlhodobo skúma aj pôsobenie Milana Rastislava Štefánika v ázijskom kontexte a československé légie v Rusku. S Historickým ústavom SAV dlhodobo spolupracuje na medzinárodných vedeckých projektoch a slovensko-japonských odborných podujatiach a pomohol sprostredkovať publikovanie slovenských vedcov v Japonsku. V roku 2024 získal Plaketu Slovenskej historickej spoločnosti za mimoriadny prínos k výskumu slovenských dejín v zahraničí. V septembri 2026 mu bola udelená Medzinárodná cena SAV v oblasti vied o spoločnosti a kultúre.
Stanislava Longauerová
Foto: Martin Bystriansky
Časopis Akadémia 5/2026