Britský klimatický vedec CHRIS RAPLEY zameriava svoju pozornosť na hľadanie účinných spôsobov, ako verejnosti aj kompetentným komunikovať vedecké informácie o zmene klímy tak, aby si uvedomili vážnosť situácie a začali konať.
Vaša vedecká dráha sa začínala v oblasti fyziky a vesmíru, testovali ste napríklad novú konštrukciu slnečného röntgenového spektrometra. Čo bolo zlomovým momentom, keď ste svoju pozornosť z vesmíru presmerovali späť na planétu Zem?
Začiatkom 80. rokov, keď som strávil desať rokov navrhovaním a konštruovaním prístrojov do rakiet a satelitov, aby bolo možné lepšie porozumieť Slnku a vesmíru, som dokončil veľký projekt pre NASA v Spojených štátoch a premýšľal som, čo ďalej. Môj priateľ zo Stanfordovej univerzity mi vtedy ukázal najnovšie údaje z americkej družice SEASAT, ktorá predstavovala prvý satelit na obežnej dráhe Zeme navrhnutý na diaľkové snímanie Zeme a oceánov.
Dáta, ktoré mi ukázal, sa týkali južnej časti Grónska a Antarktídy. Povedal mi: Chris, toto bude revolúcia nielen v našej schopnosti študovať Zem ako integrovaný celok, ale sprístupní nám to aj polárne oblasti spôsobom, ktorému nemožno konkurovať. Uveril som mu a čoskoro nato som v laboratóriu, v ktorom som pracoval, založil novú výskumnú skupinu a odvtedy sa venujem klimatológii.
V priebehu rokov ste sa stali členom rôznych významných výborov so zameraním na klimatickú zmenu. Nechýba vám niekedy čas strávený v laboratóriu, kde ste mali možnosť podieľať sa na vývoji „makroskopických“ techník, ako ich vy sám rád nazývate?
Máte pravdu. Strávil som 25 šťastných rokov vo vesmírnom vedeckom laboratóriu, kde spoločne pracovali inžinieri, vedci, technici. Bol to úžasne efektívny spôsob práce, niekedy som držal v ruke spájkovačku častejšie než pero. Tie časy sú, žiaľ, dávno preč a odvtedy vedu vnímam už viac-menej len sprostredkovane.
Takže áno, táto práca mi chýba. Ale je prirodzené posúvať sa vpred. Vtedy zvažujete aj to, či vaša práca nebude mať väčší prínos pre spoločnosť, ak budete viesť veľkú inštitúciu alebo budete sedieť v rôznych výboroch a rozhodovať o tom, ako sa budú míňať peniaze. Svoje úsilie som sústredil týmto smerom až do momentu, kým som si uvedomil, že zmena klímy už nie je iba čisto vedecký problém. Vykonalo sa obrovské množstvo výskumov, ktoré ukázali, ako funguje klimatický systém, ako funguje Zem. Ako najväčší problém sa však zdá sám človek. Aj preto posledných desať rokov pracujem oveľa intenzívnejšie so spoločenskými než s prírodnými vedami.
Jedným z hlavných cieľov Parížskej dohody o zmene klímy bolo úsilie, aby nárast globálnej priemernej teploty neprekročil hranicu jeden a pol stupňa v porovnaní s predindustriálnou érou. Táto kritická hranica už ale bola prekročená. Niektorí vedci tvrdia, že máme zhruba 10 rokov na to, aby sme zastavili nárast teploty na dva stupne. Aký je váš názor?
Musím priznať, že nie som veľkým fanúšikom naratívov o záchrane planéty v istých časových horizontoch. Planétu sme „poškodili“, ale ako celok bude v poriadku. To, čo nás skutočne znepokojuje, je ľudstvo a to, ako dokáže prežiť. Áno, dosiahli sme hranicu 1,5 stupňa, ale môžu ešte nastať isté výkyvy a globálna teplota môže trochu klesnúť, pretože intenzita meteorologického javu El Niño slabne. Tento oceánografický efekt v Tichom oceáne ovplyvňuje celý svet a práve Tichý oceán je v súčasnosti zdrojom tepla.
Všetky dôkazy nasvedčujú tomu, že sa v žiadnom prípade nezastavíme na hodnote jeden a pol stupňa. Dokonca si nemyslím, že sa zastavíme na dvoch stupňoch, a nie som si istý, či tou hranicou bude dva a pol stupňa. Je dôležité uvedomiť si, že každá desatina stupňa smerom nahor spôsobí ďalšie škody, viac ľudí bude nútených opustiť svoje domovy. Preto musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme znížili náš vplyv na klimatický systém. To, že si stanovujeme takéto prípustné limity, môže trochu odvádzať pozornosť od samej príčiny problému. Vieme, čo musíme urobiť, aby sme znížili množstvo metánu, oxidu uhličitého, oxidu dusičitého, ktoré vypúšťame do atmosféry. Preto sa sústreďme hlavne na to.
Dôvody, ktoré uvádzate, predstavujú vo vedeckej komunite zdroj dvojitej frustrácie. Na strane jednej presne vieme, aká je situácia, vieme, čo treba urobiť, ale nedeje sa to. Vedecký svet sa snaží poukázať na fakty, ale k zmene v prístupe zo strany spoločnosti jednoducho nedochádza.
Má to viacero aspektov. My prírodovedci sme deťmi osvietenstva, je nám vštepovaná predstava, že našou úlohou je získavať dôkazy, zhromažďovať empirické merania, teórie, dôsledne ich testovať, dospieť k záverom a porozumeniu a potom o nich informovať verejnosť. V prípade zmeny klímy a straty biodiverzity sú tieto správy varovaním, že sa situácia nevyvíja veľmi priaznivo. Celkovo sa predpokladá, že ak tieto informácie sprostredkujeme, v hlavách politikov, majiteľov priemyselných koncernov či bežných ľudí sa udeje zázrak a povedia si: áno, vieme, čo máme robiť, ideme pracovať na znížení emisií uhlíka.
Keď sa rozprávate so sociológmi, psychológmi, behaviorálnymi vedcami, veľmi rýchlo vám vysvetlia, že takto sa ľudské bytosti nesprávajú. Človek spracúva informácie na základe svojho hodnotového rebríčka, vlastných záujmov, doterajších skúseností, predsudkov. Takže keď si vypočujú informáciu, ktorá je znepokojujúca, naložia s ňou rôznymi spôsobmi. Niektorí ľudia si povedia: áno, musím niečo urobiť. Tých ale nie je veľa. Iní dajú hneď najavo, že sa im táto informácia nepáči, a začnú hľadať všetky možné spôsoby, aby tieto fakty popreli. Zvyšok ľudí sa cíti zmätený, rozrušený alebo zaneprázdnený snahou zarobiť si na živobytie, čoho výsledkom je ignorácia.
„Hľadáme spôsoby, ako transformovať informácie, ktoré sú alarmujúce, na informácie, ktoré možno v spoločnosti aplikovať. A to sa dá jedine tak, že sprostredkujete príbeh o úspechu.“
Ako však docieliť, aby začali konať?
Kľúčom je dostať sa do hlavy širokej skupiny ľudí v spoločnosti a jasne povedať, čo môžu urobiť. Ľuďom, ktorých sa to týka, treba pomôcť nájsť ich schopnosť konať, schopnosť zapojiť sa. A práve na tom intenzívne pracujeme na UCL (University College London, pozn. red.) spolu s neurológmi a behaviorálnymi vedcami a vedkyňami. Hľadáme spôsoby, ako transformovať informácie, ktoré sú alarmujúce, na informácie, ktoré možno v spoločnosti aplikovať. A to sa dá jedine tak, že sprostredkujete príbeh o úspechu.
Takýmto príbehom je napríklad, ak oznámite, že na trhu sa objavila firma, ktorá prišla s riešením, ako účinne znížiť emisie oxidu uhličitého. Príbehy o úspechu pomáhajú človeku prejsť na tento nový režim.
Aj vy osobne ste prišli s originálnym riešením, ako prepojiť vedu s umením. Spolu s dramatikom Duncanom MacMillanom ste autorom dramatizovanej prednášky o klimatickej zmene, ktorá bola uvedená v roku 2014 v Royal Court Theatre v Londýne. Ako vznikol tento nápad?
Vždy ma zaujímalo, ako čo najúčinnejším spôsobom komunikovať vedu verejnosti. Myslím si, že je to povinnosť každého vedca a vedkyne, a som tiež presvedčený, že ľudí to zaujíma. Preto som hľadal nové cesty, ako šíriť vedecké posolstvo o klíme.
Keď som pôsobil ako riaditeľ Múzea vedy v Londýne, uvedomil som si, že ľudia, ktorí ho navštívili, akceptovali fakt, že klimatická zmena je skutočná. Ale keď ste sa ich opýtali prečo, zneisteli. Jednoducho sa v tejto téme necítili sebaisto a nedisponovali dostatočnými argumentmi, preto si netrúfali o tejto téme hovoriť so svojimi priateľmi, známymi.
Takže celá myšlienka divadelného predstavenia spočívala v tom, že divákov prevedieme touto problematikou veľmi neformálnym spôsobom. Cieľom bolo dostať ľudí do divadla a pomôcť im získať sebadôveru, aby dokázali ísť medzi ľudí a hovoriť o klimatickej zmene na základe väčšieho množstva dôkazov. Zdá sa, že sa nám to celkom podarilo, oslovili sme týmto spôsobom asi 10-tisíc ľudí. Bola to skvelá skúsenosť.
Profesor CHRIS RAPLEY patrí medzi najvplyvnejších klimatických vedcov. Vyučuje klimatológiu na University College v Londýne, od roku 2020 je predsedom Európskeho výboru pre vesmírne vedy. Je tiež členom vedeckej spoločnosti Academia Europaea. V minulosti zastával pozíciu riaditeľa Britského antarktického prieskumu a bol tiež riaditeľom Múzea vedy v Londýne. Je spoluautorom dramatizácie 2071, ktorá neformálnym spôsobom prezentovala tému klimatickej zmeny v londýnskom Royal Court Theatre.
Chris Rapley vystúpil v Bratislave v rámci 7. ročníka festivalu Starmus, ktorý prepája vedu, hudbu a umenie. So svojou prednáškou vystúpil tiež na pôde SAV.
Peter Boháč
Foto: Martin Bystriansky