Dobrodruh, cestovateľ, legenda. Móric Beňovský, uhorský šľachtic z Vrbového, patrí k najznámejším, ale aj najrozporuplnejším osobnostiam stredoeurópskych dejín 18. storočia. Jeho pôsobenie na Madagaskare sa odohrávalo v kontexte európskej koloniálnej expanzie a obchodu s otrokmi. Nová vedecká publikácia, ktorá vyšla v Paríži koncom minulého roka, prináša kritickú edíciu dosiaľ málo známych archívnych dokumentov o jeho pôsobení na Madagaskare a zároveň otvára aj tému dedičstva kolonializmu v krajinách strednej Európy. Jej hlavným autorom je afrikanista SILVESTER TRNOVEC z Ústavu orientalistiky SAV.
Príbeh Mórica Beňovského sa na pomedzí faktov, sebaprezentácie a legiend spája najmä s dobrodružstvom. Vaša najnovšia odborná publikácia prináša málo známe dokumenty z francúzskych archívov. Ako vznikla myšlienka odborne preskúmať túto legendu?
Napriek úsiliu niekoľkých generácií historikov a historičiek na Slovensku aj v zahraničí sú život a príbehy Mórica Beňovského naďalej známe predovšetkým z jeho memoárov známych ako Pamäti a cesty, ktoré napísal niekedy v rokoch 1779 – 1783 a ktoré vyšli až po jeho smrti v roku 1790 a dosiahli svetový úspech. Práve ony zaručili Beňovskému, obrazne povedané, nesmrteľnosť. A to bez ohľadu na to, čo v jeho pamätiach je pravda a čo nie. Asi najslávnejšie je jeho dobrodružstvo na ostrove Madagaskar. A práve to najviac zaujímalo aj nás, ale z pohľadu toho, čo hovoria archívne pramene, nielen to, čo o ňom napísal sám Beňovský.
Jeho život bol spojený s mnohými cestami do mimoeurópskych krajín a v národnej imaginácii ostal známy ako niekto, kto sa údajne stal kráľom Madagaskaru. Okolo jeho osoby sa vytvoril mýtus, dokonca niečo, čo zaváňa neserióznosťou. Takmer sme zabudli, že to bola reálna historická postava – uhorský šľachtic, ktorý sa narodil vo Vrbovom v roku 1746 a ktorý sa mimoriadne úspešne dokázal zapojiť do koloniálnych vzťahov, ktoré vtedy hýbali svetom a o ktorých by doma v Uhorsku mohol iba snívať.
Móricovi Beňovskému sa začali venovať profesionálni historici na Slovensku až v 60. rokoch minulého storočia. Na Historickom ústave SAV to bol napríklad Anton Vantuch a najmä moja bývalá školiteľka, docentka Vilhanová(Viera Pawliková-Vilhanová (1944 – 2019), významná slovenská afrikanistka z Ústavu orientalistiky SAV, pozn. red.), ktorá okrem iných tém skúmala, či má územie dnešného Slovenska prepojenie s africkými dejinami.
Práve Móric Beňovský sa tu ukázal ako veľmi vhodný kandidát. Docentka Vilhanová prišla s myšlienkou zozbierať a vydať písomné pramene, ktoré by viac objasnili jeho pôsobenie na Madagaskare. A to najmä jeho druhú výpravu na ostrov v rokoch 1784 – 1786, ktorá sa mu stala osudnou a ktorú do svojich pamätí nezahrnul.
Aké dôvody stáli za rozhodnutím vydať knihu v Paríži, vo francúzštine?
Keď prišiel Móric Beňovský v roku 1774 po prvý raz s oficiálnou misiou na Madagaskar, bolo to práve v službách francúzskeho kráľa. Udialo sa tak po jeho úteku z ruskej Kamčatky, kde sa dostal po zapojení sa do poľského povstania proti cárskemu Rusku v 1769. Z Kamčatky sa mu podarilo utiecť a loďou precestoval okolo Ázie a Afriky polovicu sveta, pričom v júli 1772 vystúpil práve na pobreží Francúzska. Podarilo sa mu vstúpiť do koloniálnych služieb francúzskeho kráľa Ľudovíta XV. v čase, keď Francúzsko, spolu s inými koloniálnymi mocnosťami ako Holandsko a Veľká Británia, súperilo okrem iného aj o vplyv v Indickom oceáne. Je teda rovnako dôležitou postavou francúzskej koloniálnej expanzie v 18. storočí.
Navyše všetky pramene uvedené v našej publikácii boli pôvodne napísané vo francúzštine. Výskum tiež podporila Medzinárodná únia akadémií v Bruseli a projekt Fontes Historiae Africanae, ktorý publikuje pramene k dejinám Afriky a jej ostrovov v angličtine a vo francúzštine. Ďalším z dôvodov je, že knihu chceme ponúknuť aj ako príspevok k dejinám Madagaskaru. Ide o frankofónnu krajinu a súčasní malgašskí historici píšu a čítajú najmä vo francúzštine.
Kniha je kritickou edíciou dokumentov týkajúcich sa Beňovského pôsobenia na Madagaskare v rokoch 1774 – 1786. Práve Madagaskar zohráva v príbehu Mórica Beňovského kľúčovú úlohu. Aké bolo postavenie ostrova v 18. storočí a akým spôsobom do jeho dejín vstúpil sám Beňovský?
Na rozdiel od niektorých menších ostrovov v Indickom oceáne, ako napríklad dnešný Maurícius a Réunion, v 18. storočí Madagaskar neovládala žiadna európska koloniálna mocnosť. Keďže ide o veľký ostrov, väčší ako napríklad územie Francúzska, vtedajším námorníkom pripadal skôr ako pevnina a slúžil najmä na doplňovanie zásob pre európske lode na ceste do Indie. Zároveň bol už po celé stáročia dôležitým miestom na získavanie otrokov do Arábie, Perzie a od 16. storočia aj pre európske štáty. A to boli dôvody, prečo sa oň zaujímal francúzsky kráľovský dvor vo Versailles.
V tom čase mal však Madagaskar vo Francúzsku veľmi zlú povesť. V 18. storočí sa o moc nad ostrovom delilo niekoľko domácich malgašských štátov a vládcov, ktorí síce s Európanmi radi obchodovali už od 16. storočia, no odmietali sa s nimi deliť o moc a územia. Už sto rokov pred Beňovským vznikli prvé snahy o vytvorenie francúzskych koloniálnych osád na východnom pobreží ostrova, no tie zakaždým buď vymreli na tropické choroby, alebo boli zmasakrované pôvodnými obyvateľmi známymi dnes ako Malgaši. Málokto sa teda odvážil prísť tam a budovať prosperujúcu kolóniu.
Keď Beňovský vstupoval do služieb francúzskeho kráľa Ľudovíta XV., Francúzsko už prevádzkovalo úspešné plantážnické kolónie na ostrovoch Maurícius a Réunion, vzdialených len niekoľko dní plavby na východ od Madagaskaru. Francúzi tam zaviedli otrokárske plantáže, podobné tým v Karibiku, kde pestovali indigo, cukor, kávu a iné plodiny, ktoré prinášali obrovské bohatstvo. No bolo tam potrebné dovážať jednak potraviny, aby uživili túto otrokársku ekonomiku, ale tiež otrokov kvôli práci.
Keďže Afrika bola pomerne ďaleko a Madagaskar bol veľký a pomerne blízko, francúzska kráľovská kancelária poverila Beňovského, aby na Madagaskare vybudoval prosperujúcu obchodnú stanicu v jeho severovýchodnej časti s cieľom zásobovať ryžou, hovädzím mäsom a otrokmi ostrovy Maurícius a Réunion.
Ako vyzeralo v tom čase spoločenské usporiadanie pôvodných obyvateľov na ostrove Madagaskar?
Boli tam silné a dobre organizované malgašské štáty, ktoré dnes historici označujú ako kráľovstvá. Produkovali ryžu, pásli stáda hovädzieho afrického dobytka a boli už aj napojené na európsky obchod s otrokmi. V 18. storočí mali svoj vlastný systém hierarchií, v rámci ktorého fungovala aj otrokárska spoločnosť, a niektoré z nich ponúkali svojich vojnových zajacov z iných častí ostrova Európanom ako otrokov na plantáže – či už na pobreží Atlantického oceána alebo na ostrovoch v Indickom oceáne ako Maurícius.
„Beňovský bol človek svojej doby. Bol súčasťou vtedajších koloniálnych vzťahov a tie do veľkej miery stáli na obchode s otrokmi.“
Menia skúmané dokumenty doterajší romantický obraz „kráľa Madagaskaru“? Objavili sa v nich napríklad zmienky, ktoré Beňovského spájali s obchodom s otrokmi?
Áno, aj Móric Beňovský sa zapojil do tohto systému a niektoré informácie dokonca naznačujú, že podporoval vojenské konflikty medzi jednotlivými štátmi na Madagaskare, pretože otroci boli veľmi dôležitým obchodným artiklom. V tom čase to bola bežná prax. Mať kolónie v zámorí a na nich plantáže s otrokmi bol vtedy jeden zo symbolov prestíže, ale aj zdroj ekonomického bohatstva a moci európskych štátov. Dopyt po otrokoch z Afriky bol obrovský. V 18. storočí európsky obchod s africkými otrokmi zažíval svoj najväčší rozkvet a tvoril zásadnú časť vtedajších globálnych ekonomických vzťahov.
Beňovský sám seba vo svojich memoároch prezentoval ako človeka osvietenstva a aj podľa toho, čo o sebe písal, sa tak aj správal a údajne sa na ostrove snažil otroctvo zrušiť. Písomné pramene v archívoch však ukazujú, že to tak úplne nebolo. Určite ho nechcem vykresľovať len ako bezcitného otrokára. Beňovský bol však človek svojej doby. Bol súčasťou vtedajších koloniálnych vzťahov a tie do veľkej miery stáli na obchode s otrokmi.
Nezachovali sa dokumenty, ktoré by vedeli priblížiť, aký bol jeho názor na obchod s otrokmi?
S určitosťou vieme len to, že sa doň zapájal a dokázal ho využívať vo svoj prospech. V tom čase bol celkovo v Európe rozšírený názor, že čierni Afričania sú od prírody otroci. Ak by ešte v druhej polovici 18. storočia niekto vo Francúzsku povedal, že treba zakázať obchod s otrokmi, s najväčšou pravdepodobnosťou by ho vysmiali alebo považovali za blázna. Tropické plantáže s otrokmi boli natoľko zaužívané a prerastené do vtedajšieho ekonomického systému Európy, že panovalo presvedčenie, že ak by sa tento obchod skončil, európske štáty jednoducho skolabujú.
Mýtus o tom, že Beňovský bol proti obchodu s otrokmi, vychádza predovšetkým z jeho pamätí, ktoré na Madagaskare triumfálne zakončil tým, že bol údajne vyhlásený za „kráľa kráľov“ a videl sám seba ako vykonávateľa „civilizačného“ úsilia vrátane úvah o zrušení otroctva. Dokonca aj niektorí profesionálni historici o ňom píšu ako o človeku, ktorý síce bol súčasťou kolonializmu, ale údajne presadzoval jeho ľudskú stránku. Historické dokumenty, ktoré prechádzame, však hovoria o niečom inom. Máme dokonca správy, že ešte v čase, keď bol v službách francúzskeho kráľa, snažil sa v tomto smere obohatiť aj vo vlastný prospech a nejakých otrokov predať akože „pomimo“.
Dochovali sa síce aj archívne pramene o tom, že Beňovský chcel na Madagaskare zrušiť obchod s otrokmi, no najmä kvôli tomu, že sa bál úplného vyľudnenia ostrova. Francúzska koloniálna správa od neho totiž potrebovala na svoje plantáže stovky až tisícky otrokov ročne. V jednom dokumente preto navrhuje dovoz otrokov na ostrov Maurícius z východného pobrežia Afriky – konkrétne z portugalského Mozambiku. Dokonca v roku 1786, len pár mesiacov pred smrťou, poslal francúzskemu kráľovi list, v ktorom sľuboval dovážať z Mozambiku dvetisíc až tritisíc otrokov ročne pre potreby maurícijskej plantáže. Inde zas dokonca píše, že otroci z Mozambiku sú lepšie stavaní na prácu na plantáži a nemajú sklony k útekom ako otroci z Madagaskaru. O tom sa však v jeho pamätiach nedočítame.
Móric Beňovský sa teda vo svojich pamätiach označil za kráľa Madagaskaru. Čo vyplýva z vášho bádania? Mohol sa ním skutočne stať?
Naše bádanie v tejto veci potvrdilo to, čo časť historikov a historičiek tvrdí už niekoľko desaťročí – a to, že Beňovský nebol kráľom Madagaskaru. A ponúkame vysvetlenie, prečo sa ním nikdy ani nemohlo stať. Móric Beňovský mal po svojom príchode na Madagaskar v roku 1774 založiť v severovýchodnej časti ostrova obchodnú stanicu, no je vysoko pravdepodobné, že už počas cesty loďou vypracoval plán založenia skutočnej francúzskej kolónie, nielen vybudovania obchodnej stanice. Dokonca ho niekoľkokrát a v niekoľkých verziách poslal do Francúzska. Snažil sa v nich presvedčiť ministra, aby Madagaskaru venovali takú pozornosť ako napríklad ostrovu Maurícius. V kráľovskej kancelárii to odmietali, no Beňovský s týmto scenárom pracoval aj naďalej.
Počas prvej výpravy na Madagaskar v rokoch 1774 až 1776 začal pracovať na nadväzovaní kontaktov s miestnym obyvateľstvom. Nakloniť si ich na svoju stranu nebolo ale vôbec jednoduché. Na konci svojich pamätí však opisuje, ako v ňom v istom momente nejaká stará malgašská žena rozpoznala potomka dávnych malgašských kráľov zo vznešeného a starobylého rodu Ramini. No podobné legendy sa na východnej strane Madagaskaru šírili už sto rokov predtým a so správami, že malgašské ženy v Európanoch údajne spoznali svojich stratených synov, prichádzali napríklad anglickí piráti už pred rokom 1700. Je preto vysoko pravdepodobné, že Móric Beňovský sa opäť raz snažil využiť túto legendu vo svoj prospech.
Podľa toho, čo Beňovský píše vo svojich pamätiach, sa mu v októbri 1776 podarilo uzavrieť väčší mier s bojujúcimi štátmi na severe ostrova. A zúčastnení malgašskí vládcovia ho mali následne uznať za potomka rodiny Ramini a na sneme ho zvoliť za kráľa. Problém je, že táto udalosť sa zachovala opäť len v pamätiach, ktoré sám napísal. A v jednej listine, ktorú napísal pravdepodobne opäť on sám a ktorá sa uňho našla krátko po jeho smrti. Tam sa uvádza, že ho miestni vládcovia zvolili za ampansakabé, teda že mu dali titul „kráľ kráľov“, resp. vládcu celého ostrova. Podľa lingvistov a historikov, ktorí študujú dejiny Madagaskaru a kolonializmu, si však s najväčšou pravdepodobnosťou tento titul sám vymyslel a vložil ho do svojich pamätí, ktoré sa končia práve v roku 1776 jeho prvou expedíciou na Madagaskar.
Pamäti boli publikované v 1790 v Londýne po jeho smrti a stali sa absolútnym bestsellerom. Preložili ich do viacerých jazykov a priniesli mu obrovskú slávu ako jednému z najväčších cestovateľov 18. storočia. A to vrátane informácie, že ho na Madagaskare zvolili za kráľa, čím týmto príbeh doslova zľudovel. V skutočnosti vplyv Európanov, a to vrátane Beňovského, v tomto období na ostrove nebol vôbec veľký a existovali tu oveľa silnejšie domáce štáty. Napríklad kráľovstvo Merina v centrálnej časti ostrova, ktoré krátko po Beňovského smrti zjednotilo celý Madagaskar pod svoju vládu a úspešne ostrov bránilo proti európskym kolonizátorom až do konca 19. storočia.
Dalo by sa teda povedať, že jeho pamäti mali istý strategický alebo sebaprezentačný rozmer?
Beňovský musel v roku 1776 Madagaskar opustiť, pretože jeho misia založiť prosperujúce osídlenie stroskotala, resp. nevyvíjala sa tak, ako si to vo Francúzsku predstavovali. Beňovský síce písal do Versailles listy, čo všetko buduje, ale keď prišli na ostrov francúzski inšpektori, podali veľmi kritickú správu o tom, ako misia zlyháva na celej čiare, francúzsku kanceláriu stojí priveľa peňazí a mala by byť zastavená. Beňovský tak odchádza späť do Paríža a pravdepodobne už počas cesty pracuje na týchto pamätiach, kde chce dokázať, čo všetko sa mu naozaj podarilo, aby znova zapôsobil na francúzskeho kráľa. To sa mu však už nepodarilo.
Následne žiadal rakúskeho cisára o podporu pre svoj projekt, ale ani tam nepochodil. Dokonca odišiel do Londýna a ponúkol svoje služby a znalosť Madagaskaru anglickému kráľovskému dvoru, no aj tam to zamietli. Napokon sa mu v Amerike podarilo presvedčiť istú obchodnú spoločnosť, ktorá sa zaujímala o obchod s otrokmi, že na ostrove vytvorí obchodnú stanicu, ktorá im pravidelne bude dodávať otrokov. Išlo o švajčiarskych obchodníkov pôsobiacich v Baltimore. Tí Beňovskému poskytli loď, peniaze, mužov a v roku 1784 sa na ostrov vrátil, aby tam oficiálne vybudoval obchodnú stanicu pre túto spoločnosť.
Realita však bola taká, že začal opäť podnikať na vlastnú päsť a tentoraz dokonca budovať vlastný štát. Práve tomuto obdobiu sa v našej knihe najviac venujeme. Tento štát nazval Mauritania (podľa svojho mena Maurice) a operoval s tým, že on je jeho vládcom. Francúzska koloniálna administratíva sledovala s veľkým znepokojením tieto aktivity a obávala sa, že ak Beňovský naozaj niečo vybuduje, bude to použité proti Francúzsku. Vyslali preto na Madagaskar vojenský oddiel, ktorý osadu zničil, a Beňovský v tomto súboji v roku 1786 zahynul.
„To, že je niekde niečo napísané, ešte neznamená, že sa to automaticky aj naozaj stalo.“
Nakoľko je pri archívnom výskume ťažké rozpoznať skutočnosť od sebaprezentácie či politických záujmov v skúmaných dokumentoch?
Keď prídu historici a historičky do kontaktu s historickým písomným prameňom, s ktorým plánujú pracovať, mali by začať s jeho kritickou analýzou. To, že je niekde niečo napísané, ešte neznamená, že sa to automaticky aj naozaj stalo. Je nutné zohľadniť rôzne kontexty, v ktorých prameň vznikol – kto ho písal, komu bol adresovaný a podobne. Až následne sa na jeho základe pokúšajú vytvoriť rekonštrukciu minulosti. A to, či je dôveryhodná, môže často ukázať až ďalší výskum.
Práve moja predchodkyňa docentka Vilhanová prišla s nápadom konfrontovať Beňovského pamäti s dokumentmi uloženými v archívoch. Napríklad v čase, keď svoje memoáre písal, bol veľmi obľúbený román Robinson Crusoe od Daniela Defoea – teda príbeh dobrodruha a civilizovaného človeka, ktorý na opustenom ostrove bojuje s divočinou a stretáva primitívne národy. Francúzsky historik Damien Tricoire poukazuje na to, že sa Beňovský pri písaní poslednej časti pamätí, teda tej o svojom pobyte na Madgaskare, mohol inšpirovať práve týmto príbehom, aby zaujal. Aj on bol totiž na veľkom ostrove ďaleko od domova, obklopený divokou prírodou a divokými národmi, kde sa snažil vystupovať ako reprezentant civilizovaného sveta.
Francúzska koloniálna administratíva však veľmi detailne sledovala Beňovského na Madagaskare a vyprodukovala o ňom stovky dokumentov, ktoré sú dodnes v archívoch. Aj Beňovský sám poslal veľa listov priamo z Madagaskaru, v ktorých komunikoval na rôzne strany. Dozvedáme sa z nich oveľa viac ako z jeho pamätí nielen o jeho živote, ale aj o dobe, v ktorej žil, a miestach, kde pôsobil. Týchto archívnych dokumentov je však toľko, že ich kompletné spracovanie je práca na jeden ľudský život a aj my sme v našej knihe publikovali len vybrané dokumenty. Nachádzajú sa v archívoch vo Francúzsku, v Británii, Holandsku, na Madagaskare či Mauríciu a dodnes sa o nich vie len veľmi málo. Človek, ktorý sa tomuto chce do hĺbky venovať, musí mať nielen znalosť jazykov, ale aj financie, aby mohol do všetkých týchto archívov vycestovať, a to je veľmi náročné.
Dozvedáme sa z týchto prameňov aj niečo o jeho vzťahoch s obyvateľmi Madagaskaru?
Vzťahy s obyvateľmi Madagaskaru boli jeden z kľúčových bodov, ktoré nás pri príprave tejto publikácie zaujímali. Ak chcel totiž niekto z Európy vtedy na Madagaskare založiť osídlenie či obchodnú stanicu, nešlo to bez nadviazania pozitívnych vzťahov s domácimi obyvateľmi a tie mali celú škálu úrovní. Získať si ich na svoju stranu nebolo vôbec jednoduché. Beňovský určite neovládal malgašský jazyk, a preto si musel najímať miestnych domorodých tlmočníkov, ktorí boli často potomkami pirátov či obchodníkov z Európy a miestnych malgašských žien.
Musel tiež vedieť diplomaticky lavírovať medzi vzťahmi jednotlivých štátov na ostrove, ktoré medzi sebou viedli vojny alebo mali spoločné aliancie. Je napríklad zaujímavé, že väčšina európskych obchodníkov, ktorí prišli na Madagaskar a chceli na ostrove obchodovať, museli najskôr zložiť krvnú prísahu s vládcom miestneho regiónu. A v rámci tejto prísahy dokonca dochádzalo aj k výmene manželiek. Či sa tak stalo aj v prípade Beňovského, nevieme.
„Svet, ktorý dnes poznáme, je do veľkej miery výsledkom koloniálnej histórie.“
Má Móric Beňovský čo povedať aj dnešnému čitateľovi – napríklad v kontexte diskusií o kolonializme a moci?
V súčasnosti môžeme povedať, že stredná Európa sa zapája do globálnej diskusie o dedičstve kolonializmu viac ako kedykoľvek predtým. Medzi obľúbené témy patrí napríklad orientalizmus či tzv. dekolonizácia múzeí a celkového poznania mimoeurópskeho sveta. Podobne ako v okolitých krajinách, aj na Slovensku sa často argumentuje tým, že síce slovenská spoločnosť patrí do západnej civilizácie, ale nikdy nekolonizovala iné národy. Čiže túto vinu na sebe akoby nenesieme a snažíme sa nájsť v tomto kontexte špecifické postavenie. Ale to pravdepodobne nie je úplne pravda.
Aj stredná Európa profitovala z kolonializmu a ekonomickej prosperity, ktorú prinášal, hoci inými spôsobmi. Vznik moderného kapitalizmu bol možný práve vďaka procesom, ktoré v 18. storočí vznikli v Atlantickom oceáne. Vďaka plodinám, ktoré pestovali otroci na plantážach, si vybudovali koloniálne krajiny kapitál, ktorý neskôr šiel do priemyselnej revolúcie.
Často tiež zabúdame, že Francúzsko je síce krajinou demokracie a ľudských práv, ale zároveň malo obrovské koloniálne impérium, ktoré nie vždy bolo riadené v súlade s heslom Sloboda, rovnosť, bratstvo. Svet, ktorý dnes poznáme, je do veľkej miery výsledkom koloniálnej histórie. Ešte v roku 1950 väčšina dnešných štátov neexistovala a veľká časť z nich bola pod nejakou európskou veľmocou.
Aj príbeh Beňovského ukazuje, že sa nás to týka, hoci aj nepriamo. Keď som napríklad analyzoval Beňovského štýl písania – či už v pamätiach alebo v listoch – pri pôvodných obyvateľoch používa rovnaké termíny, ktorépoužívali aj kolonizátori v západnej Európe, a kopíruje ich koloniálny diskurz. Veľmi zaujímavé by bolo pozrieť sa z tohto uhla pohľadu aj na Štefánika. Tiež využíval koloniálne vzťahy a nie náhodou mal predstavu o tom, že by Slováci mohli založiť kolóniu vo Francúzskej Polynézii.
V každom prípade pre mňa ako historika Afriky a kolonializmu je Móric Beňovský veľmi zaujímavá postava dejín. V našej knihe nemoralizujeme, či to, čo robil, bolo správne alebo nesprávne. Zaujímavé je pre mňa to, že ako človek z Vrbového sa dokázal zapojiť do koloniálnych vzťahov a mať ambície, že na Madagaskare založí nielen francúzsku kolóniu, ale vlastný štát. Mal to všetko dokonale premyslené, chýbal mu len čas a prostriedky.
Môžeme v budúcnosti očakávať aj slovenskú verziu knihy, prípadne popularizačný formát pre širšiu verejnosť?
Ak nájdeme financie na preklad do slovenčiny, určite áno. Zatiaľ sme veľmi radi, že sa nám knihu podarilo vydať vo Francúzsku a v spolupráci s francúzskou Akadémiou zámorských vied v Paríži. Bolo to kľúčové pre jej vedeckú hodnotu a garantovanie odbornosti, keďže šlo o veľmi špecifickú tému a prepisovanie francúzsky písaných rukopisov z 18. storočia. Jej dokončenie som bral ako záväzok voči docentke Viere Pawlikovej-Vilhanovej, po ktorej som túto agendu prebral. Bol to jej nápad vybrať selekciu archívnych dokumentov a vydať ju ako kritickú pramennú edíciu. No život to zariadil inak a k tejto práci sa už počas svojho života nedostala. Práve jej, zakladateľke afrických štúdií na Slovensku, je celá kniha aj venovaná.
Kniha Le comte Maurice Benyowsky ou le rêve d’un royaume malgache (Gróf Móric Beňovský alebo sen o madagaskarskom kráľovstve) je výsledkom dlhodobej medzinárodnej spolupráce Silvestra Trnovca s historikmi Patrikom Kunecom a Rafaelom Thiebautom. Publikáciu vydala Akadémia vied o zámorí v Paríži koncom roka 2025 v prestížnej edičnej sérii Sources africaines (Africké pramene).
Mgr. SILVESTER TRNOVEC, PhD.
Pôsobí ako historik a afrikanista na Ústave orientalistiky SAV. Vo svojom výskume sa zameriava na vývoj spoločností západnej a severnej Afriky v 19. a 20. storočí, najmä v spojitosti s francúzskym kolonializmom. Zároveň vedie medzinárodný projekt Fontes Historiae Africanae pod záštitou Medzinárodnej únie akadémií, ktorý sa zameriava na vydávanie kritických edícií historických prameňov k dejinám Afriky. Venuje sa tiež skúmaniu toho, ako bola Afrika zobrazovaná v slovenskej spoločnosti a kultúre v 19. a 20. storočí. Zaujíma ho najmä formovanie koloniálnych stereotypov v prostredí, ktoré nemalo vlastnú koloniálnu skúsenosť.
Stanislava Longauerová
Foto: Martin Bystriansky
Časopis Akadémia 2/2026