Politológ a historik JURAJ MARUŠIAK z Ústavu politických vied SAV sa najnovšie zameral na výskum, aký vplyv má ruská agresia voči Ukrajine na energetickú spoluprácu krajín Vyšehradskej skupiny. Neobchádza ani otázky krízy, v ktorej sa toto zoskupenie už dlhodobo nachádza.
Akým spôsobom sa podieľala Vyšehradská skupina (V4) na transformácii Česka, Maďarska, Poľska a Slovenska v 90. rokoch a tiež pri integrácii týchto krajín do EÚ a NATO?
V4 sa formovala ako proeurópsky projekt orientovaný na vzájomnú podporu pri vstupe účastníckych štátov do EÚ a NATO. Spolupráca vytvárala priestor na výmenu skúseností z predvstupových negociácií a krajiny V4 sa takto snažili tiež dopracovať k istej spoločnej pozícii, ktorá by im umožnila získať lepšie podmienky pri bilaterálnych vyjednávaniach. Neskôr, po vstupe krajín V4 do EÚ, bola koncipovaná ako nástroj europeizácie regiónu strednej a východnej Európy, teda aj na podporu európskych ambícií štátov, ktoré sa v rokoch 2004, 2007 a 2013 do EÚ nedostali, a aj na podporu európskych ambícií Ukrajiny.
Krajiny V4 začali krátko po vstupe do EÚ venovať pozornosť diverzifikácii energetických zdrojov, napriek tomu sú tieto štáty dodnes značne závislé od dodávok fosílnych palív z Ruska. Na čom zlyhali tieto snahy?
Vysokú závislosť od dodávok energetických surovín z Ruskej federácie zdedili všetky štáty V4, ale aj pobaltské a balkánske štáty. Tá závislosť bola prakticky stopercentná v oblasti ropy, zemného plynu a jadrového paliva. Rusko malo navyše v tom čase povesť stabilného dodávateľa aj predvídateľného obchodného partnera.
Keď sa začali v roku 2006 a neskôr v roku 2009 rusko-ukrajinské obchodné spory, pocítili dôsledky najmä krajiny závislé od tranzitu zemného plynu cez Ukrajinu – teda Slovensko, Česko a Maďarsko. Práve v roku 2009 sa zrodila myšlienka diverzifikácie dodávok zemného plynu, aby tieto malé a veľmi zraniteľné ekonomiky strednej Európy neboli závislé len od jedného zdroja. No ak nerátame spomenuté výpadky, dodávky boli v tom čase naďalej plynulé, takže žiadnej krajine sa nechcelo realizovať náročné investície, ktoré by s najväčšou pravdepodobnosťou prispeli k zvýšeniu cien za tieto energetické suroviny.
Akým smerom sa následne začali uberať plány diverzifikácie a nakoľko boli úspešné?
Boli realizované isté pokusy na vlastnú päsť. Napríklad iniciatíva vtedajšieho poľského prezidenta Lecha Kaczyńského vybudovať spoluprácu medzi strednou Európou a štátmi Strednej Ázie. Tieto projekty však neboli veľmi úspešné, pretože stredoeurópske trhy boli príliš malé. K dispozícii nebola iná alternatíva dodávok plynu, ktorá by umožňovala obísť územie Ruskej federácie. Jednak si to Rusko neželalo a tiež budovanie plynovodov by bolo finančne veľmi náročné a nebolo ani v silách týchto stredoeurópskych štátov.
Po roku 2009 sa zvolila iná alternatíva, kde sa tiež ukázalo, ako veľmi je V4 prepojená na EÚ. Šlo o plynový koridor sever – juh, ktorého cieľom bolo prepojiť dovtedy izolované plynovodné systémy jednotlivých štátov strednej Európy. Budoval sa systém plynovodov – interkonektorov z Poľska po dnes už fungujúci terminál v Chorvátsku, ktorý umožňuje dodávky skvapalneného zemného plynu, a poprepájali sa viaceré štáty regiónu ako Chorvátsko, Slovinsko, Maďarsko aj ostatné štáty V4, vybudoval sa tiež koridor medzi Poľskom a Litvou.
Ako je na tom s dodávkami zemného plynu Slovensko v súčasnosti?
Slovensko získava plyn nielen tranzitnou trasou cez územie Ukrajiny, ktorá, ako sa zdá, sa nebude môcť naďalej v budúcnosti využívať, ale má možnosť získavať plyn už aj z iných strán. Slovensko je napojené na plynovodné systémy z Rakúska cez plynový terminál Baumgarten, po roku 2009 sa ukázalo, že je možné získavať plyn aj v reverznom režime, teda tlačiť ho opačným smerom z územia Česka. Vybudované bolo tiež prepojenie Slovenska s Maďarskom a Poľskom.
Aj v dôsledku vojny medzi Ruskom a Ukrajinou sa dohodlo realizovanie výstavby prepojenia plynovodných sústav medzi Českou republikou a Poľskom. Otázka je, do akej miery budú tieto prepojenia kapacitne postačovať. V každom prípade toto je za ostatné obdobie asi najväčší a jediný reálne dovŕšený projekt V4 a tiež sa ukázalo, že ambiciózne projekty ako zvýšenie bezpečnosti tranzitných trás energetických surovín nie je možné uskutočniť bez podpory zo strany EÚ.
„Po roku 2010 pôsobila Vyšehradská štvorka skôr ako aktér, ktorý sa snažil spomaliť zelenú transformáciu.“
EÚ začala postupne tlačiť na členské štáty, aby znižovali podiel fosílnych zdrojov v prospech energie z obnoviteľných zdrojov. Krajiny V4 však tejto požiadavke neboli od začiatku príliš naklonené.
V ekonomikách vyšehradských štátov sú značné rozdiely. Kým poľský energetický mix je do veľkej miery závislý aj od uhlia, je to v oveľa menšej miere prípad Slovenska alebo Maďarska. Aj preto napríklad Poľsko a Česko patrili medzi štáty, ktoré boli veľmi kritické voči plánu Európskej zelenej dohody a politike znižovania emisných kvót, čo by veľmi zasiahlo do fungovania ich priemyslu. Slovensko zas napríklad po určitom váhaní pristúpilo k ukončeniu ťažby uhlia na hornej Nitre i k uzavretiu uhoľných elektrární. Stredoeurópske štáty EÚ sú povinné plniť konvergenčné kritériá – teda očakáva sa od nich ekonomický rast, aby sa priblížili úrovni starých členských štátov EÚ, a to by pri obrovských nákladoch na energetickú transformáciu nebolo možné.
Po roku 2010 teda pôsobila V4 skôr ako aktér, ktorý sa snažil spomaliť zelenú transformáciu. A ak Poľsko a čiastočne Maďarsko vystupovali otvorene proti nej, Česko a Slovensko hovorili skôr o potrebe jej spomalenia, prispôsobenia podmienkam štátov, ktoré si nemôžu dovoliť takýto radikálny prechod. Aj preto štáty V4 presadzujú, aby sa aspoň na prechodné obdobie medzi ekologické palivá započítaval aj zemný plyn a jadrová energetika. Tu majú vyšehradské krajiny spojenca aj vo Francúzsku, ktoré tiež budovalo svoj energetický mix práve na jadrových elektrárňach.
Hľadajú sa nové možnosti aj v oblasti jadrového paliva?
Objavila sa iniciatíva vyvinúť vlastné stredoeurópske jadrové palivo, ktoré by nahradilo palivo z Ruska. Jadrové elektrárne však prebiehajú najmä procesom reštrukturalizácie. Problém vo viacerých postkomunistických štátoch je v tom, že jadrové elektrárne sa budovali na základe niekdajších sovietskych technológií. No aj v súčasnosti sú napríklad jadrové elektrárne v Bulharsku a Maďarsku budované v spolupráci so štátnym ruským koncernom Rosatom a to vytvára napätie najmä v súvislosti s vojnou na Ukrajine.
Čo sa týka výstavby ďalších jadrových elektrární, Česko vylúčilo firmu Rosatom z možných úvah ešte pred vypuknutím vojny v súvislosti s vyšetrovaním výbuchu vo Vrběticiach (podľa českej polície stoja za výbuchom muničných skladov z roku 2014 agenti ruskej vojenskej rozviedky GRU, pozn. red.), Poľsko negociuje s USA a Južnou Kóreou a Slovensko zvažuje rôznych iných dodávateľov než Rosatom. Takže aj tu sa prejavuje rozličná geopolitická inklinácia vyšehradských štátov.
Ak sa pozrieme na mieru závislosti od dodávok energetických surovín z Ruska – ktorá z krajín V4 bola na tom doposiaľ najhoršie?
Slovensko. Česko sa dokázalo efektívnejšie napojiť na západné tranzitné systémy omnoho skôr, Poľsko zas bolo menej závislé od dodávok plynu, pretože ten je tam menej rozšírený než na Slovensku, Česku alebo v Maďarsku. Poľsko sa začalo rýchlo orientovať aj na dodávky zemného plynu zo zdrojov dánskych a nórskych, Maďarsko získalo prepojenie na plynovodné sústavy Rakúska takisto skôr.
Aj napriek blízkym vzťahom medzi súčasným maďarským premiérom a politickým vedením Ruskej federácie Maďarsko dosť aktívne pracovalo na diverzifikačných projektoch. Slovensko podstatne menej. Čiastočne sme zaspali, čiastočne sme si mysleli, že stabilné medzinárodné prostredie tu bude navždy, zároveň šlo o podstatne náročnejší projekt.
„Otázka nelegálnych migrácií je dodnes niečím, čo tieto štyri krajiny spája.“
Vyšehradská štvorka prežíva dlhodobú krízu. Kedy a prečo sa začalo jej postavenie oslabovať?
Táto etapa sa začala po nástupe Viktora Orbána k moci v Maďarsku v roku 2010 a nástupe strany Právo a spravodlivosť v Poľsku v roku 2015. Skupina V4 prestala hovoriť jedným hlasom, vlažný vzťah bol prítomný najmä v Česku a na Slovensku. Premiér Robert Fico vtedy dokonca hovoril, že V4 nie je alternatíva k EÚ, čím reagoval na Orbánove vyjadrenia, ktoré nepriamo naznačovali, že stredoeurópska spolupráca by mohla kompenzovať napäté vzťahy s európskymi inštitúciami.
Impulzom, ktorý vyšehradskú spoluprácu na istý čas opäť oživil, bola utečenecká kríza v roku 2015 a 2016, keď štáty V4 organizovali spoločnú policajnú misiu na stráženie južnej hranice EÚ medzi Maďarskom, Srbskom a Chorvátskom. Ďalším krokom bola misia, ktorá strážila južnú hranicu Macedónska, paradoxne nečlenského štátu s Gréckom s cieľom oslabiť tok migrantov balkánskou trasou, ktorá predstavovala obrovskú záťaž najmä pre Maďarsko ako tranzitnú krajinu. Vtedy sa krajiny V4 zhodli na odmietnutí utečeneckých kvót, aj keď ďalej postupovali odlišným spôsobom. Otázka nelegálnych migrácií je dodnes niečím, čo tieto štyri krajiny spája.
Ako ovplyvnila pomery vo V4 vojna na Ukrajine?
Spolupráca sa istým spôsobom reštrukturalizovala. Dovtedy sa hovorilo o dvoch podskupinách v otázkach právneho štátu a kritike vo vzťahu k EÚ – na jednej strane stálo Česko a Slovensko, na druhej Poľsko s Maďarskom. S nárastom proruských tendencií v Maďarsku však už aj v minulosti poľsko-maďarské partnerstvo značným spôsobom erodovalo, hoci ide historicky o veľmi blízke a spolupracujúce krajiny. Po vypuknutí vojny na Ukrajine stáli na jednej strane Slovensko, Česko a Poľsko a na druhej Maďarsko. Teraz možno s ohľadom na isté zmeny v zahraničnej politike Slovenskej republiky majú k sebe najbližšie Česko a Poľsko a na druhej strane stojí Slovensko a Maďarsko.
Práve politické otázky ako napríklad postoj k situácii na Ukrajine spôsobili, že pre Poľsko ako predsedajúcu krajinu V4 táto regionálna štruktúra prestala byť politickým projektom a je to prvý raz, keď predsedajúca krajina nepublikovala podrobnejší program svojho predsedníctva. To, čo je dostupné, je viac než stručné v porovnaní s tým, ako k predsedníctvu vo V4 pristupovali ostatné účastnícke štáty. Od roku 2022 sa dokonca neobnovuje ani webová stránka V4. Je zjavné, že spolupráca prechádza deprioritizáciou, depolitizáciou a fragmentáciou, kľúčovým sa stáva občiansky pilier.
Značka V4 už nie je vnímaná veľmi pozitívne ani na pôde európskych inštitúcií. Maďarsko a Slovensko často ústami svojich najvyšších predstaviteľov vnímajú EÚ ako istú hrozbu pre národnú suverenitu, takže prechádza aj deeuropeizáciou.
Má ešte vôbec v súčasnosti V4 ako neformálne zoskupenie svoje opodstatnenie?
To, čo túto spoluprácu momentálne drží, je najmä občiansky pilier, ktorý bol pôvodne zamýšľaný len ako doplnkový faktor. Existuje Medzinárodný vyšehradský fond, ktorý podporuje projekty regionálnej spolupráce medzi štátmi V4, ale aj so štátmi, ktoré nie sú súčasťou skupiny, ale sú doň zapojené minimálne dve až tri členské štáty. Je to jediná inštitúcia V4 a podporuje projekty na úrovni mimovládnych organizácií, vzdelávacích a vedeckých inštitúcií, ustanovizní a samospráv.
Vyšehradskej spolupráci od začiatku chýbal ekonomický komponent, ktorý by stimuloval spoluprácu podnikateľských subjektov a takisto spoluprácu v oblasti budovania infraštruktúry, ktorá by spájala tieto krajiny.
„Vlády prichádzajú a odchádzajú, ale susedmi zostaneme.“
Prečo nedochádzalo k tejto spolupráci?
Vyšehradské štáty na to nemajú dostatok prostriedkov. Prakticky všetky takéto investičné projekty bolo možné realizovať len s pomocou EÚ vrátane projektu plynového koridoru sever – juh. Na strane druhej nebolo nikdy realistické očakávať od V4 nejaké zázraky. Na rozdiel od EÚ, kde sa spojenectvá môžu budovať omnoho variabilnejšie a flexibilnejšie. Politika je aj o obchode a vzájomnej podpore v otázkach, ktoré sú pre dané krajiny prioritné.
No aj keď sa vzťahy medzi krajinami V4 momentálne nachádzajú na pomyselnej sínusoide skôr kdesi dole, nemáme veľmi inú možnosť ako spolupracovať, pretože spolu susedíme. Osobitne Slovensko, ktoré ako jediná krajina má spoločné hranice aj intenzívnu obchodnú výmenu so všetkými štátmi V4. Vlády prichádzajú a odchádzajú, ale susedmi zostaneme.
Publikácia EU Energy and Climate Policy after COVID-19 and the Invasion of Ukraine: Decarbonisation and Security in Transition (Routledge, 2024)reaguje na aktuálne výzvy súvisiace s dôsledkami pandémie COVID-19, agresiou Ruska proti Ukrajine a energetickou tranzíciou EÚ. Juraj Marušiak je autorom kapitoly, ktorá je zameraná na vplyv ruskej agresie voči Ukrajine na energetickú spoluprácu krajín Vyšehradskej skupiny.
Mgr. JURAJ MARUŠIAK, PhD. študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1996 pracuje v Ústave politických vied SAV, v roku 2022 bol vymenovaný za riaditeľa ústavu. Jeho výskum je zameraný na komparatívnu politiku a medzinárodné vzťahy v regióne strednej a východnej Európy po roku 1989. Vo svojich štúdiách sa zameriava osobitne na Poľsko, Maďarsko, Ukrajinu, Bielorusko, Moldavsko a Rusko.
Stanislava Longauerová
Foto: Martin Bystriansky