Kedysi ľudia nespochybňovali povolania ako vedec, lekár či učiteľ. Dnes je to inak – namiesto dôkazov často uprednostňujeme emócie, názory a konšpiračné presvedčenia. Prečo je pre nás pseudoveda niekedy príťažlivejšia než fakty a či a ako sa v tom dá zorientovať, vysvetlí experimentálna psychologička VIKTÓRIA SUNYÍK z Centra spoločenských a psychologických vied SAV.
Prečo v súčasnosti majú ľudia tendenciu prikladať väčšiu váhu názorom ľudí bez príslušnej odbornosti než stanoviskám uznávaných vedcov?
Toto je veľmi široká téma a vstupuje sem viacero faktorov. Jedným z nich je dôvera. Ľudia, ktorí majú oslabenú dôveru k vedeckým autoritám a vedeckým inštitúciám, sú zároveň viac náchylní veriť alternatívnym vysvetleniam alebo dezinformáciám.
V súvislosti s podkopávaním dôvery vo vedu sa v súčasnosti veľa skúma aj hovorí o konšpiračných presvedčeniach. Ak sú napríklad ľudia presvedčení, že farmaceutickým firmám ide iba o zisk alebo že vakcíny obsahujú škodlivé látky, pomocou ktorých sa má manipulovať populácia, je prirodzené, že pod vplyvom takéhoto konšpiračného presvedčenia odmietajú vedu ako takú a hľadajú iné zdroje informácií.
Vtedy skôr počúvnu neodborníka, pokiaľ tvrdí to, čo im dáva v rámci ich pohľadu na svet väčší zmysel a nasadá na ich predchádzajúce presvedčenia. Navyše, ak je človek celý život nastavený proti očkovaniu, ľahšie prijme tvrdenie, že vakcíny sú škodlivé, a odmietne vedeckú autoritu, ktorá tvrdí opak.
Práve očkovanie môže poslúžiť ako príklad, keď sa z podvodu stal mýtus, ktorý dodnes ovplyvňuje rozhodovanie ľudí. Ide síce o skutočný príbeh z roku 1998, keď britský lekár Andrew Wakefield publikoval štúdiu, kde dokazoval prepojenie medzi očkovaním proti osýpkam a autizmom, no neskôr sa ukázalo, že výsledky štúdie sfalšoval. Naratív postavený na klamstve sa dodnes šíri ako fakt a ovplyvňuje celkový pohľad ľudí na očkovanie.
Konšpiračné teórie o očkovaní tu síce boli už dávno pred spomínanou vyfabrikovanou štúdiou o autizme, ale práve tá sa dodnes považuje za míľnik, ktorý výrazne podporil odmietanie očkovania. Štúdia mala vážne a zásadné metodologické nedostatky, šlo tiež o konflikt záujmov. Dnes už síce existuje všeobecný vedecký konsenzus o benefitoch očkovania, no táto téma v ľuďoch stále rezonuje. Dôvodom je, že takéto informácie majú tendenciu pretrvávať v spoločnosti aj po tom, ako boli vyvrátené. Súvisí to so s tým, ako spracovávame informácie. Náš mozog si takéto informácie jednoducho lepšie pamätá.
Do veľkej miery tu zohrávajú rolu aj emócie. Ak sa objaví informácia, hoci nepodložená alebo skreslená, že očkovanie spôsobuje autizmus, automaticky to nasadá na naše emócie a apeluje na intuíciu. Vtedy máme tendenciu hľadať rýchle riešenia. Dochádza k oslabeniu racionálneho a kritického zhodnotenia, pretože emócie a strach v človeku spôsobujú pocit urgencie, obzvlášť v oblasti zdravia. V situácii, ktorej nerozumieme, ktorá je pre nás ohrozujúca a cítime bezmocnosť, sme náchylnejší podliehať dezinformáciám, pretože ponúkajú jednoznačné unikátne odpovede a zdanlivo obnovujú pocit kontroly nad situáciou.
Niektorí ľudia odmietajú očkovanie len preto, že vakcináciu spochybňuje niekto, koho vo svojej komunite považujú za autoritu. Často nepoznajú dokonca ani príbeh o neslávne spomínanej štúdii. Prečo nám pri zásadných rozhodnutiach, ktoré môžu ovplyvniť náš alebo život našich detí, stačí tak málo informácií a neoverujeme si ich?
Súvisí to aj s emóciami, ktoré sme spomínali. Zároveň je prirodzené, že ľudia čerpajú informácie aj zo svojho okolia, z okruhu blízkych a známych. Navyše, nie všetci majú prístup k vedeckým informáciám. Aj to je dôvod, prečo potrebujeme budovať spoločnosť, ktorá bude viac mediálne gramotná a bude mať rozvinuté kritické aj vedecké myslenie. Pokiaľ nám totiž chýbajú zručnosti vedeckého a kritického myslenia, stávame sa ľahšími obeťami manipulácie. Vtedy sa človek nemá ako a kam posunúť.
Navyše pre verejnosť je veda ešte stále príliš komplikovaná. Aj sami vedci niekedy používajú jazyk, ktorý nie je pre bežných ľudí zrozumiteľný. Napríklad zdravotnícke informácie sa často komunikujú formou štatistických údajov ako pomer rizík a benefitov. Pokiaľ ale človek nemá dobre rozvinuté pravdepodobnostné uvažovanie a nedokáže si informáciu dobre vyhodnotiť, vyhráva intuícia. Je teda pravda, že veda sama by mala byť viac prístupná bežným ľuďom, ale aj ľudia musia na sebe pracovať, aby sa vedeli dostať k relevantným informáciám a budovali si vedeckú gramotnosť.
„Ak sa ľuďom povie, že káva škodí, silní kávičkári majú skôr tendenciu spochybniť to, lebo táto zmena by ich v istom bode bolela.“
Pseudovedecké tvrdenia dokážu presvedčiť aj vzdelaných ľudí. Prečo?
Ak nejaké tvrdenia narážajú veľmi silne na ich svetonázor, hodnoty alebo presvedčenia, začnú aj vzdelaní ľudia selektívne vyberať argumenty, ktorými sa snažia svoje hodnoty obhájiť, a vtedy im môžu poslúžiť aj argumenty zo pseudovedeckej či konšpiračnej scény. Vo výsledku môže aj takýto človek hlásať nezmysly.
Toto motivované myslenie sa ukazuje aj na neškodných veciach. Ak sa napríklad ľuďom povie, že káva škodí, silní kávičkári majú skôr tendenciu spochybniť to, lebo táto zmena by ich v istom bode bolela. Sú zároveň viac motivovaní zapájať kritické myslenie na spochybnenie dôkazov o tom, že káva škodí, aby sa jej nemuseli vzdať.
A akú úlohu tu zohráva sociálna skupina, v ktorej sa pohybujeme?
Sociálna príslušnosť k nejakej skupine formuje našu sociálnu identitu a my máme potrebu uchovať si dobrý sebaobraz v rámci komunity, ku ktorej sa hlásime. Pokiaľ má táto skupina zaužívané isté presvedčenia, je pre jednotlivca psychologicky náročné ísť proti nej prostredníctvom odlišných postojov. Sociálne skupiny poskytujú pocit spolupatričnosti, sebaúcty a orientácie vo svete. Niektoré nepodložené presvedčenia pretrvávajú a šíria sa aj preto, že sú silne previazané s potrebami sociálneho zakorenenia a identity.
Dôsledkom vplyvu rôznych dezinformácií môže byť polarizácia spoločnosti. Problémom je tzv. afektívna polarizácia – to, že ľudí s iným názorom začíname nenávidieť alebo sa ich báť. Ľudia sa delia na dva tábory a osoby v rámci jednej skupiny sa v niektorých prípadoch cítia dokonca ohrozené druhou skupinou, pričom tá hrozba nemusí byť vôbec reálna. Neraz sa tak deje pod vplyvom manipulácie populistických lídrov, ktorí nasilu vyťahujú témy, ktoré zvyšujú napätie a pocity ohrozenia.
„Keď sa spoločnosť triešti na hodnotách, keď ľuďom prestáva záležať na tom, čo je pravdivé, vzniká prostredie, ktoré nahráva autoritárskym režimom.“
Počas vašej prednášky v rámci SAVinci kaviarne (pravidelné verejné podujatie, na ktorom každý prvý pondelok v mesiaci popularizačne prezentujú svoje výskumy vedci a vedkyne zo SAV v bratislavskom klube Kácečko, pozn. red.) ste uviedli, že dnes si čoraz častejšie zamieňame názory s faktami. Nedeformuje to naše vnímanie pravdy?
Spoločnosť sa posunula do postfaktuálnej doby, keď prestáva záležať na dôkazoch. Keď sa však spoločnosť triešti na hodnotách, keď ľuďom prestáva záležať na tom, čo je pravdivé, vzniká prostredie, ktoré nahráva autoritárskym režimom. Prečo je to tak? Ľudia majú prístup k neobmedzeným informáciám, ale zaostávame vo vyhodnocovaní kvality informácií.
Ľudia radi vyjadrujú svoj názor a majú na to nárok. Treba si však uvedomiť, že nie každý názor je dôkaz, na základe ktorého by sme sa mali rozhodovať. Keď niekto prichádza so senzačnou alebo prevratnou informáciou, vo vede platí, že takéto tvrdenie musí stáť na dôkazoch. Pri pseudovede alebo u šíriteľov konšpiračných teórií je časté, že dôkazy nemajú, dokonca otáčajú bremeno dôkazu, keď tvrdia: dokážte mi opak. Bez dôkazov sa však šíri len neistota a vznikajú spory, hádky.
Podľa akých znakov ešte môžeme ľahšie rozpoznať, či ide o skutočného vedca, alebo osobu, ktorá sa tak len prezentuje?
Nájsť hranicu medzi vedou a pseudovedou môže byť náročné. Pokiaľ sa však k odbornej téme vyjadruje napríklad influencer, ktorý nemá príslušnú odbornosť, už to je samo osebe výstražný signál. Prípadne človek, ktorý je síce vzdelaný a prezentuje sa ako odborník, ale cítime, že na jeho vyjadreniach niečo nesedí. Užitočné môžu byť určité výstražné signály pseudovedy. Napríklad, pseudovedci sa často obhajujú anekdotickými „dôkazmi“, keď dobre podaný emočne nabitý príbeh jednotlivca je príťažlivejší než suché dáta a štatistiky vedcov. Ľudia totiž ľahšie dôverujú niečomu, čo im je známe, resp. čo si dokážu ľahko predstaviť, než overenej vedeckej metóde, ktorej nerozumejú. Pseudoveda takisto nepripúšťa neúspech. Obhajuje sa argumentami typu – ak vám nevyšiel horoskop, nezlyhali hviezdy, ale to vy ste sa v danom momente nesprávali, ako sa očakávalo.
Treba tiež vnímať kvalitu argumentov a dávať si pozor na to, že pseudovedci vyberajú selektívne iba argumenty, ktoré podporujú ich predchádzajúce názory. V komunikácii radi zosmiešňujú oponenta alebo útočia na jeho osobu, používajú vágne formulácie alebo príklady, ktoré s témou nesúvisia, doslova miešajú hrušky s jablkami.
Pseudovedci a pseudovedkyne často používajú naoko vedecký jazyk, ktorý je však často nezrozumiteľný. Skutočná veda je, naopak, vysvetľujúca. Má síce odbornú terminológiu, ale dáva väčší zmysel, než keď sa využívajú náhodné pojmy na zvýšenie pozornosti prijímateľa.
Ďalším účinným nástrojom pri odhaľovaní pseudovedy môžu byť fact checkeri alebo debunkeri – ľudia, ktorí vo verejnom priestore overujú pravdivosť informácií alebo vyvracajú falošné správy. Čoraz viac sa ukazuje, že ich práca má veľký zmysel.
„Ideálne by bolo, keby už deti na základných školách mali možnosť prechádzať zážitkovým procesom výučby, ktorý podporuje vedecké myslenie, a nie memorovaním faktov.“
V skutočnej vede zohráva kľúčovú úlohu publikovanie článkov v prestížnych vedeckých časopisoch. Výsledky výskumu sa takto stávajú súčasťou odbornej diskusie a môžu na ne nadväzovať ďalší vedci. Treba však vedieť, že nie všetky vedecké časopisy sú dôveryhodné. Renomované periodiká každý článok dôsledne preverujú v procese recenzovania, kým tzv. predátorské časopisy zverejnia takmer čokoľvek, ak si za to autor zaplatí.
Áno, jedným zo znakov pseudovedy je, že títo ľudia sa vyhýbajú recenznému konaniu, ktoré zabezpečuje, že článok čítajú recenzenti z danej oblasti, ktorí autorovi dávajú spätnú väzbu, vznášajú pripomienky, všímajú si prípadné nedostatky. Takýto proces je spravidla náročný a zdĺhavý. Pokiaľ výsledok výskumu nespĺňa štandardy a neprináša nové zistenia, vráti sa autorovi s tým, že nebude publikovaný.
Pseudovedci sa tomuto kroku vyhýbajú. Ich cieľom je rozšíriť svoje tvrdenia pre najširšie masy a využívajú na to nekontrolované prostredie blogov, sociálnych sietí či webové stránky. A pokiaľ sa do recenzného procesu predsa len rozhodnú ísť, môžu to spraviť za poplatok v spomínaných predátorských časopisoch, ktoré predstavujú veľkú chybu v systéme. Renomovaní vedci vedia identifikovať, či je časopis predátorský, ale laická spoločnosť môže mať problém rozpoznať to.
Výskumy nám ukazujú, že ľudia, ktorí lepšie rozumejú vedeckej metodológii – tomu, ako funguje vedecké bádanie, ako vznikajú vedecké dôkazy, majú menej pseudovedeckých presvedčení. Na Slovensku je ale ešte stále trend, že s metodológiou vedy sa často oboznamujeme až na vysokej škole. Ideálne by bolo, keby už deti na základných školách mali možnosť prechádzať zážitkovým procesom výučby, ktorý podporuje vedecké myslenie, a nie memorovaním faktov. Tieto nedostatky vidíme aj v meraniach PISA, kde v prírodovednej gramotnosti vychádzame každý cyklus tohto medzinárodného testovania na chvoste. Nastavuje nám to zrkadlo a je otázka, ako sa to zmení.
S vedou úzko súvisí medicína. Pojem doktor v našej spoločnosti naďalej pôsobí dôveryhodne, ale tak ako vo vede, aj v medicínskom prostredí sa objavujú lekári, ktorí sa vyjadrujú k témam mimo ich odbornosti. Ak sa začne zubár vyjadrovať k operácii srdca alebo ortopéd k očkovaniu, prečo im veríme? Veď ani koleno si nenecháme operovať gynekológom.
Ľudia sa prirodzene naučili, že lekár je autorita, a majú tendenciu veriť, že ak lekár niečo hovorí, rozumie každému zdravotnému problému. Je však dobré si uvedomiť, že aj medicína je rozdelená na špecializácie a nikto nemôže byť expert na všetko. Vtedy prichádza úloha pre nás, aby sme začali viac uvažovať, či to dáva zmysel. Nie je to o spochybňovaní lekárov, skôr o tom, aby sme vedeli správne posúdiť kontext ich vyjadrení a zapojili kritické myslenie – rovnako ako pri akýchkoľvek iných informáciách. Ak to necháme tak a ortopéd hovorí o téme, ktorej sa nevenuje a nerozumie, a ak navyše tvrdí to, čo chcem počuť a čo mi dáva zmysel, ešte viac sa táto informácia vo mne potvrdzuje.
Akým spôsobom prispievajú k tomuto chaosu sociálne siete?
Sociálne siete sa snažia udržať pozornosť ľudí ponukou obsahu, ktorú majú zmapovanú na základe interakcií konkrétneho človeka na danej sociálnej sieti. Ide o fenomén, keď sa človek pod vplyvom algoritmov stretáva s personalizovaným obsahom, ktorý okolo neho vytvára bublinu a od neutrálnych tém posúva človeka aj k tým extrémnejším. Keď človek neustále konzumuje ten istý obsah, viacnásobná expozícia ho utvrdzuje v tom, že tento obsah je pravdivý – bez ohľadu na skutočnú pravdivosť informácie.
Tieto komnaty ozvien sú nebezpečné v tom, že sa znižuje šanca dostať sa k protiargumentom, ktoré by tieto informácie spochybňovali. Ak následne v komentároch k statusu vidím, že viacerí ľudia s daným názorom súhlasia, nadobúdam pocit, že tomu všetci veria, preto nebudem vytŕčať z davu. Môžem dokonca cítiť tlak, aby som túto informáciu šíril ďalej.
Treba si tiež uvedomiť, že v súčasnosti sa kladú vysoké nároky na adaptáciu. Ešte pred pár rokmi sme napríklad nepoznali pojem deepfake (digitálny obsah, ktorý využíva AI na vytvorenie realistických, ale falošných obrazov alebo zvukov, pozn. red.) a jeho škodlivý potenciál a potrebujeme na to vedieť rýchlo reagovať.
„Je dôležité, aby v čase krízy autority disponovali pravdivými informáciami a mali záujem pravdivo informovať verejnosť.“
Do akej miery môžu ovplyvňovať verejne činné osoby, resp. iné známe osobnosti vo verejnom priestore názory ľudí na vedu a odborné poznatky?
Ľudia majú tendenciu dôverovať lídrom, ktorých volili, ku ktorým vzhliadajú a ktorí reprezentujú ich názory. Preto je dôležité, aby v čase krízy tieto autority disponovali pravdivými informáciami a mali záujem pravdivo informovať verejnosť. Aj počas pandémie sme videli, že spochybňovanie vedy z pozície politických lídrov niektorých ľudí priviedlo k nedodržiavaniu preventívnych opatrení a nariadení.
Sú napríklad veľké prehľadové štúdie, ktoré hovoria, že počas covidu v krajinách s vyššou dôverou vo vedu, vedecké inštitúcie a politických lídrov do vyššej miery fungovalo aj dodržiavanie opatrení. Kolegovi vyšiel tiež článok o tom, že odmietanie vakcín je vecou politickej nedôvery. Ľudia, ktorí nedôverovali spôsobu, akým vláda manažovala pandémiu, boli viac náchylní odmietať očkovanie a podliehať konšpiračným presvedčeniam. Konšpiračné teórie a nedôvera idú ruka v ruke.
Konšpiračná teória totiž vždy hovorí o sprisahaní malej mocnej skupiny, ktorá nám chce zle. Vieme si ju ale nahradiť aj za farmaceutické firmy, lekárov, vedcov. Mne osobne sa zdá, že dnes medzi ľuďmi celkovo panuje nedôvera. Zároveň z výskumov vieme, že keď máme nedôverčivých ľudí, ktorí sa cítia ohrození systémom, nemajú sa dobre, trpia ekonomickou úzkosťou a vnímajú mieru korupcie a podobných škandálov, títo ľudia sú cieľová skupina pre manipuláciu a ľahšie prepadajú dezinformáciám. Vtedy prichádzajú do hry populisti, ktorí ponúkajú zázračné riešenia, ktoré sú len náplasť na to, aby sa dostali k moci a väčšinou k žiadnym riešeniam nepríde. Toto môže mať ďalšie negatívne spoločenské dosahy.
Aké riziká pre spoločnosť prináša šírenie pseudovedeckých presvedčení, napríklad v oblasti verejného zdravia alebo schopnosti spoločnosti reagovať na krízy, napríklad v oblasti klimatickej zmeny?
Negatívny dosah možno vidieť v spomínanom antivakcinačnom hnutí, čo má za následok pokles kolektívnej imunity a šírenie chorôb, na ktoré štandardná medicína pozná spôsoby prevencie.
V konečnom dôsledku z toho môžu profitovať aj predajcovia alternatívnych produktov. To môže mať negatívny dosah, ak kvôli nim niekto odďaľuje štandardnú zdravotnú starostlivosť. Sú zdokumentované výskumy na onkologických pacientoch, u ktorých sa výlučným využívaním alternatívnej medicíny zvyšuje riziko úmrtia. Našťastie veľa pacientov využíva alternatívnu medicínu len ako doplnkovú.
Pokiaľ ide o klimatickú zmenu, dosť ľudí si stále myslí, že sa ich to netýka. Hoci výskumy hovoria, že táto téma je už v povedomí ľudí dosť rozšírená, stále prevláda psychologická vzdialenosť: ak sa to nedeje hneď tu a teraz, máme tendenciu neprikladať tomu prílišnú pozornosť. Dezinformácie v oblasti klimatickej zmeny znižujú ochotu verejnosti zapájať sa do proenvironmentálneho správania, čo naďalej negatívne ovplyvňuje životné prostredie a to bude mať dosah na nás a ešte viac na budúce generácie.
Mgr. VIKTÓRIA SUNYÍK, PhD.
Študovala psychológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a doktorát získala na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobí na Ústave experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV. Venuje sa vedeckej gramotnosti a skúma tiež, prečo ľudia podliehajú pseudovedeckým, konšpiračným a iným nepodloženým presvedčeniam a dezinformáciám v oblasti zdravia. Svoj výskum zameriava aj na skúmanie využívania alternatívnej medicíny.
Stanislava Longauerová
Foto: Martin Bystriansky
Časopis Akadémia 5/2025