Švajčiarsky astrofyzik MICHEL MAYOR má na svojom konte objav prvej exoplanéty – planéty, ktorá sa nachádza mimo našej slnečnej sústavy. S tvrdeniami o existencii života vo vesmíre je však stále veľmi opatrný.
V roku 1995 sa vám spolu s kolegom Didierom Quelozom podarilo objaviť prvú exoplanétu. Do akej miery ovplyvnil tento prelomový objav pohľad ľudstva na vesmír?
Už pred viac ako dvetisíc rokmi ľudia snívali o inom svete vo vesmíre. No až pred štyrmi, piatimi storočiami sa tieto sny začali meniť na niečo, čo súvisí s vedou, a až s rozvojom technológií bolo možné uskutočniť prvé objavy.
Možno práve fakt, že záujem alebo predstava o živote vo vesmíre u ľudí stále pretrvávajú, je hlavným dôvodom, prečo je táto oblasť vedy pre širokú verejnosť stále natoľko vzrušujúca. S objavom exoplanét sme síce zistili, že existujú aj planéty za hranicou našej slnečnej sústavy, ale stále nevieme, či sú niektoré z nich vhodné aj na vznik a vývoj života.
Ľudia si často pod vplyvom sci-fi scenárov predstavujú, že život na niektorej z planét vo vesmíre by mohol vyzerať podobne ako ten na našej planéte. Život však môže existovať v rôznych podobách. V akej forme napríklad?
To netuším. Ale najlepšia odpoveď, ktorú môžem ponúknuť, je niečo ako baktéria. Pretože aj na Zemi existuje život prevažnú väčšinu času len vo veľmi jednoduchej, bunkovej forme. Musíme však brať do úvahy, že aj život na našej planéte sa líši od miesta k miestu – iný je vo veľkých hĺbkach oceánu, iný v lesoch na Slovensku či na severnom póle. Takže nemáme absolútne žiaden dôvod domnievať sa, že niečo podobné ako život na Zemi môže existovať na inej planéte.
Nuž a aby to bolo ešte komplikovanejšie – ako si môžeme byť istí, že pôjde o rovnaký druh chemického vzorca? Pretože náš život do značnej miery charakterizuje DNA. Môžeme si byť istí, že rovnaká DNA existuje aj inde? Najdôležitejšou vlastnosťou života je predsa schopnosť prenášať informácie z jednej generácie na druhú. A to sa deje práve vďaka DNA. Je ťažké predstaviť si prenos informácie na základe iného chemického prvku, než je uhlík, pretože len ten je schopný vytvoriť veľmi dlhý reťazec. Navyše takáto DNA nemá rada extrémne vysoké alebo nízke teploty a tých limitov je oveľa viac.
Niektorí ľudia zas radi snívajú o úplne inej forme života. Nik však doteraz neprišiel s ničím presvedčivejším, než sú chemické procesy života založené na uhlíku. Takže sú tu isté obmedzenia a musíme byť viac otvorení rôznym formám života.
Ak ešte nepoznáme presnú definíciu života, ktorý vo vesmíre hľadáme, je vôbec namieste otázka: kedy objavíme život vo vesmíre?
Keď sme pred takmer 30 rokmi objavili prvú exoplanétu, už vtedy si niektorí ľudia kládli túto otázku. V tom čase agentúry ESA (Európska vesmírna agentúra, pozn. red.) a NASA (Národný úrad pre letectvo a vesmír zaoberajúci sa americkým vesmírnym programom a výskumom, pozn. red.) navrhli koncept Darwin a TPF (Terrestrial Planet Finder, projekt navrhnutý NASA na skonštruovanie systému vesmírnych teleskopov na detekciu extrasolárnych terestrických planét, pozn. red.), takže ľudia boli presvedčení, že do 10 rokov objavíme život na inej planéte. Sme však stále na začiatku.
Ide o komplikovaný problém a jediný spôsob, ako môžeme odhaliť život na iných planétach, je diaľková detekcia biomarkerov v atmosfére exoplanét. Treba si tiež uvedomiť, že na tomto probléme pracujú v rámci rôznych inštitútov exoplanetológie tisíce ľudí z oblasti chémie, geológie, astronómie, astrofyziky, biológie…
Dodnes už bolo objavených vyše päťtisíc planét mimo našej slnečnej sústavy. Aké metódy a technológie sa používajú pri objavovaní exoplanét v súčasnosti?
Existuje niekoľko techník. Prvá bola založená na Dopplerovej metóde, teda pohybe hviezd. Veľké objavy sa následne uskutočnili vďaka metóde tranzitu planét, keď planéta prechádza popred hviezdu a tým spôsobí pokles jasnosti danej hviezdy, ktorú možno merať.
V poslednom čase máme k dispozícii aj astrometrické merania uskutočnené vďaka družici Gaia. Využíva sa tiež metóda gravitačnej šošovky. Máme teda niekoľko skutočne účinných techník, ale väčšina objavov vznikla na základe prvých dvoch – Dopplerovej metódy a tranzitu hviezd.
„… aj tie najmenej pohostinné miesta na Zemi budú rajom v porovnaní s podmienkami na Marse.“
Naša domovská planéta čelí rôznym problémom, najväčšou hrozbou je klimatická zmena. Myslíte, že by mohol výskum exoplanét v istom ohľade pomôcť aj ľudstvu porozumieť viac vlastnej planéte a nájsť si k nej možno lepší vzťah?
Myslím si, že toto sú absolútne najdôležitejšie otázky, ktoré by sme si mali klásť. Existuje veľa kníh a filmov, ako napríklad Hviezdne vojny, ktorých príbehy sú založené na kontakte s inou civilizáciou. Aj mne sa niektoré z nich páčia, ale nie je to exaktná veda. Stačí si už len uvedomiť vzdialenosť medzi potenciálnym dvojčaťom Zeme a je zrejmé, že nemáme absolútne žiadnu šancu, žiadnu možnosť emigrovať.
Ak by život na planéte Zem z nejakého dôvodu už nebol možný, nemáme žiadnu alternatívu. A to sa ani nebavíme o exoplanétach, ale o planétach v rámci našej slnečnej sústavy, napríklad o kolonizácii Marsu. Elon Musk sníva o tom, že do sto rokov bude milión ľudí žiť na Marse, ale to sa nestane. Pretože aj tie najmenej pohostinné miesta na Zemi budú rajom v porovnaní s podmienkami na Marse. Sme ľudia a sme súčasťou Zeme, nie inej planéty.
Profesor MICHEL MAYOR pôsobí ako emeritný astrofyzik na Ženevskej univerzite vo Švajčiarsku. V roku 2019 sa stal laureátom Nobelovej ceny za objav exoplanéty 51 Pegasi b. So svojím tímom má zásluhy na objavení veľkej časti všetkých známych exoplanét v Mliečnej ceste.
Profesor Michel Mayor navštívil Bratislavu v rámci 7. ročníka festivalu Starmus, ktorý prepája vedu, hudbu a umenie. So svojou prednáškou vystúpil tiež na pôde SAV.
Stanislava Longauerová
Foto: Martin Bystriansky
Časopis Akadémia 3/2024