V roku 2017 sa stal najmladším členom Predsedníctva SAV, od 6. júna je jadrový fyzik MARTIN VENHART novým predsedom akadémie. Za kľúčové považuje ľudské zdroje aj skúsenosti v zahraničných vedeckých tímoch, pretože len tak sa dokážeme posunúť vpred.
Za osem rokov pôsobenia v Predsedníctve SAV ste mali možnosť zblízka sledovať dianie v akadémii. Aká je vaša vízia pre SAV na najbližšie štyri roky?
Najdôležitejšie sú pre mňa ľudský potenciál a rozvoj ľudských zdrojov. A to nielen čo sa týka vedeckého, ale aj osobnostného rozvoja a výchovy lídrov. Už teraz máme problém obsadzovať vedúce posty v akadémii. Ako podpredseda SAV som nezažil výberové konanie, na ktoré by sa prihlásili aspoň dvaja kandidáti alebo kandidátky, navyše často ide o osobu, ktorú na ústave uprosia, aby kandidovala. To sa nám ako bumerang vráti.
Potrebujeme tiež výrazne obmeniť témy, ktorým sa venujeme. Ak akadémia nie je úspešná v ERC grantoch, jednou z príčin je, že potrebujeme nové témy a tie nám prinesú noví ľudia vďaka rozvojovým programom ako Impulz alebo Saspro. Potrebujeme tiež dostať na jednu vlnu tri základné piliere – akademické prostredie, vládu a samosprávu a napokon priemysel a biznis. Len štáty, ktoré to dokázali prepojiť, sú dnes úspešné.
Čo sa týka akadémie, dominovať by mal naďalej základný výskum. A pokiaľ sú výsledky základného výskumu aplikovateľné, musíme mať vyvinuté mechanizmy na túto aplikáciu. Nemôžeme však skĺznuť do pozície, že budeme iba poskytovať služby. To nie je náš cieľ. Spolupracovať s priemyslom máme s tým, čo sme vymysleli a vytvorili.
Na poslednom zasadnutí Snemu SAV váš predchodca profesor Pavol Šajgalík predniesol informatívnu správu o aktuálnej situácii v akadémii. Za najväčší problém označil výdavkové limity a použitie prostriedkov z APVV.
V oboch prípadoch ide o prechodné problémy. Problém týkajúci sa APVV je spôsobený nesprávnym postupom, ktorý použilo APVV v otázke výziev na konci minulého roka, riešenie je v konečnom dôsledku na ministerstvách školstva a financií. Výdavkové limity považujem tiež za prechodný problém, ktorý nás zasiahol tento rok, a intenzívne rokujeme s ministerstvom financií, aby sme našli riešenie. A ja verím, že to tak nakoniec bude. V opačnom prípade budeme mať obrovské problémy.
Zároveň si treba uvedomiť, že zavedenie výdavkových limitov bude zvyšovať nároky na SAV, najmä na technicko-hospodárske úseky, keď rozpočtovanie na nasledujúce roky bude musieť byť na inej úrovni ako doteraz. Ústavy sa musia naučiť predvídať svoje príjmy. Bude na ústavoch a ich riaditeľoch, aby našli riešenie, keďže ústavy sú právne subjekty a riaditelia sú ich štatutári. Veľký problém vidím najmä v ústavoch, ktoré sú menšie, a teda majú aj menší počet hospodárskych pracovníkov. Riešením môže byť vytváranie väčších celkov.
„Je naivné myslieť si, že len vďaka novému areálu sem dostaneme špičkových ľudí.“
Akadémii sa podarilo zabezpečiť dostatok financií na prvú fázu modernizácie areálu SAV na bratislavskej Patrónke. Do akej miery je pre vás vízia nového areálu SAV priorita?
Pre Predsedníctvo SAV je rozvoj areálu isto veľká téma. Za väčšiu prioritu však považujem ľudí. Darmo budeme mať krásny areál, keď tam nebudú pracovať špičkoví vedci a vedkyne. Je naivné myslieť si, že len vďaka novému areálu sem dostaneme špičkových ľudí. Napríklad v CERN-e existuje dosť starých budov so starým nábytkom. Napriek tomu je magnetom pre špičkové vedkyne a špičkových vedcov. Máme obrovský investičný dlh, ale je naivné myslieť si, že toto samo osebe je riešenie. Je to len jeden z celej mozaiky nástrojov.
Financovanie SAV je dlhodobo poddimenzované. V minulom roku však vláda SR schválila navýšenie finančných prostriedkov pre SAV o 55 miliónov eur na roky 2024 až 2026. V čom to znamená zásadnú zmenu pre SAV?
Výkonnostné zmluvy, s ktorými prišla vláda, menia od základov paradigmu financovania vedy. Je to prvý raz, keď výkon nie je financovaný ex post, ale ex ante. Akoby si vláda vopred objednávala zlepšenie. Je prijatý vládny dokument, dlhodobá stratégia, kde sa počíta s výkonnostnými zmluvami, a pre nás je veľmi dôležité, aby táto forma financovania pokračovala. Postupne tak môžeme začať riešiť náš investičný dlh, ktorý máme nielen voči vedeckej, ale aj hmotnej investičnej infraštruktúre.
Povedie teda podľa vás výkonnostné financovanie vedy k vyššej kvalite slovenského výskumu?
Celkom iste áno. V zmluvách boli nastavené parametre výkonov na základe rokovaní s riaditeľmi a vedeckými radami ústavov. Udialo sa tak pre každý ústav zvlášť, pretože napríklad astronóm má úplne iné podmienky a potreby ako literárny vedec. Ide teda o naplánovanie konkrétnych zlepšení, ktoré ak sa podarí naplniť, SAV ako celok pôjde výrazne vpred.
„Mladých ľudí treba dostať do zahraničia, aby získali postdoktorandskú skúsenosť.“
Ako mladý úspešný vedec ste sa vrátili späť na Slovensko. Aké nástroje chcete uplatniť pri motivácii iných mladých vedcov, aby mali dôvod vrátiť sa a svoj výskum rozvíjali v SAV?
To je jedna z vecí, pre ktoré som do tejto funkcie šiel. Aby sa mladí ľudia nemuseli boriť s tým, s čím som zápasil ja sám. Keď som v roku 2010 nastúpil do Fyzikálneho ústavu SAV, sedel som na rozpadajúcej sa stoličke z 50. rokov. Počas našich prvých spoločných Vianoc som od manželky dostal novú stoličku a mám ju v pracovni dodnes. Už na tom nie je až tak dobre, ale stále si ju opravujem, pretože mi slúži ako memento.
V čase, keď som sa vrátil, neexistovali tu žiadne podporné programy, dokonca tri roky po sebe nebola zverejnená všeobecná výzva APVV. Bolo to teda ešte násobne ťažšie ako teraz. Preto chcem, aby napríklad aj tí, ktorí síce ERC grant nezískajú, ale uspejú aspoň čiastkovo, získali z našej strany podporu a mali nádej, že ak sa mi niečo podarí, niekde sa to prejaví.
Potrebujeme jednoducho začať budovať úplne novú generáciu vedcov, ktorí už neboli zasiahnutí režimom spred roku 1989. Potrebujeme, aby naši ľudia získavali medzinárodné skúsenosti od začiatku, čo vtedy nebolo možné, respektíve len veľmi ťažko. Aj pri svojich doktorandoch dlhodobo razím politiku nedávať pozíciu na ústave hneď po úspešnej obhajobe. A čím je ten človek lepší, tým väčší je aj môj tlak na jeho odchod. Mladých ľudí treba dostať do zahraničia, aby získali postdoktorandskú skúsenosť. Nie som taký naivný, aby som veril, že sa všetci vrátia. Ale tí, čo sa vrátia, to sú ľudia, ktorí budú tvoriť základ novej akadémie po roku 2030. A tí čo sa nevrátia, budú cennými spolupracovníkmi v zahraničí, lebo veda je medzinárodná.
Nebolo by dobré nechať si tu aspoň pár tých najlepších?
To je dobrý postup, ale len v danom momente. Pretože potom sa ľahko môže stať to, že sa o 10 rokov zobudia a zistia, že od čias svojej obhajoby sa príliš neposunuli. Keď si založia rodinu, je vycestovanie na dlhý čas veľmi náročné, i keď nie úplne nemožné. Naozaj nepoznám vo svete špičkového vedca, ktorý by nemal zahraničnú skúsenosť. Zároveň poznám veľa ľudí, ktorí si povedali, že to nepotrebujú, a po 10 alebo 15 rokoch majú od špičky šialene ďaleko a už sa to nedá preklenúť. Mohol by som menovať konkrétne prípady kolegov, čo mali skvelý potenciál.
Nemám úplne vyhranený názor na to, že by som to zaviedol ako všeobecné pravidlo, ale osvetu v tomto smere viesť budem a robil som ju aj z postu podpredsedu SAV pre I. oddelenie vied. Som si vedomý, že existuje relatívne dosť výnimiek a dôvodov, prečo sa to nedá, preto som skôr proti tomu, aby to bolo všeobecné pravidlo. Istotne nie je lepšia chvíľa ísť a získať skúsenosti než čerstvo po obhajobe a vrelo to odporúčam.
Nestratíme ale týchto ľudí definitívne, keďže situácia na Slovensku sa v mnohých ohľadoch nezlepšuje, práve naopak?
Mne sa títo skúsení ľudia práve začínajú vracať. Vybudoval som na oddelení jadrovej fyziky také podmienky, aby mali záujem vrátiť sa. To je, samozrejme, úloha aj pre riaditeľov jednotlivých ústavov, to za nich ja ako predseda nemôžem urobiť.
Títo mladí ľudia zároveň pochopili, že ak sa chcú vrátiť, musia byť úspešní v získavaní financií a projektov. Po mojom návrate som prvých päť rokov stál Fyzikálny ústav SAV polovicu tarifného platu, druhú polovicu som si zabezpečoval sám z projektov. V tom období som mal najväčšiu energiu a jeden rok som tvoril pomerne významné percento publikačných výstupov na ústave. Práve tieto zručnosti som sa naučil ako postdoc v zahraničí.
Ak chceme získavať ERC projekty so serióznym financovaním, musíme si uvedomiť, že prvotným kritériom na úrovni starting grantu nie je počet publikácií, ale počet publikácií, kde ako spoluautor nefiguruje školiteľ. Keď posudzovatelia zistia, že vedec alebo vedkyňa publikuje výhradne so svojím školiteľom alebo školiteľkou, je to koniec a projekt zhasne v prvom kole bez ohľadu na to, čo je v ňom napísané. Zmenu však nedosiahneme tým, že ich necháme pokračovať v téme, ktorá v skutočnosti patrí školiteľovi. Potrebujú vlastnú tému. Potrebujeme zachytiť nové témy a platí to všeobecne.
Svetová veda čelí v roku 2025 viacerým otrasom – azda najsledovanejším príkladom sú USA, kde dochádza k zásahom do financovania výskumu či popieraniu klimatickej zmeny, čo vedie k odlevu talentovaných vedcov z akademických inštitúcií. Vidíte v tejto globálnej nestabilite istú príležitosť pre krajiny ako Slovensko, resp. má SAV ambíciu túto situáciu nejakým spôsobom strategicky využiť?
Do istej miery áno. Ale nemyslím si, že by sa Slovensko masívne mohlo stať cieľom absolútnych špičiek. No ako sa bude ďalej vyvíjať svet a Spojené štáty, to nik nevie. Občas mám pocit, že je tam každú hodinu na stole niečo úplne iné. Tá nestabilita tu je a obávam sa, že súčasné vedenie SAV bude do veľkej miery len reagovať na tieto javy.
Aj malé krajiny ako Slovensko môžu zaujať, ak sa zamerajú na úzku špecializáciu a excelentnosť. Vidíte konkrétnu oblasť, kde by Slovensko mohlo figurovať ako malá, ale silná veľmoc vo vede?
Vyhnime sa výrazu malá krajina. Nemôžeme byť veľkí, keď o sebe hovoríme, že sme malí. Čo sa týka špecializácie – musí to vzniknúť prirodzene. Najskôr musíte mať dostatočne veľké množstvo ľudí, aby vznikli zárodky, o ktorých hovoríte. Túto základňu však ešte stále nemáme dostatočne veľkú.
„Myslím si tiež, že 21. storočie bude storočím spoločenských a humanitných vied, pretože ľudstvo čakajú problémy, o ktorých v tejto chvíli ešte ani len netušíme.“
Ktoré vedné oblasti považujete za kľúčové pre budúci rozvoj Slovenska?
Nech teraz poviem čokoľvek, značná časť akadémie sa urazí. Ako fyzik však môžem začať odborom, v ktorom pracujem. Slovenská republika produkuje elektrickú energiu štiepením atómového jadra a pre túto technickú prax potrebujeme vychovávať odborníkov. V tomto má Slovensko veľký problém a vláda už avizuje, že s tým treba niečo robiť.
Ďalšou dôležitou oblasťou pre nás aj Európu bude geológia. Existuje správa Európskej komisie z roku 2023, ktorá sa týka zásob kritických strategických surovín. Je identifikovaných 34 strategických surovín a je vyhodnotená aj ich miera ohrozenia pre EÚ. Výskum sa v tomto ohľade bude uberať troma smermi a vo všetkých máme čo povedať. Ako prvá tu vystupuje recyklácia týchto materiálov – tá navyše tiež úzko súvisí s energetikou, pretože recyklácia je energeticky náročná.
Druhou oblasťou je nájsť spôsob, ako nahradiť tieto suroviny. V tomto smere som však trochu skeptik, pretože náhrada nesmie byť drahá, toxická, produkcia sa musí dať uskutočniť na priemyselnej úrovni… A do tretice – Európa má staré geologické mapy, najmä čo sa týka ložísk nerastných surovín. Mnohé z týchto ložísk boli v danom čase vnímané ako nerentabilné, no v súčasnej situácii sa možno ukáže, že sa k týmto ložiskám budeme musieť vrátiť.
Oblasť, v ktorej Európa takisto dosť trpí, je výroba polovodičov. Keď tu bol prezident Európskej rady pre inovácie (EIC), upozornil nás, že práve toto je oblasť, ktorou by sa mohlo Slovensko vydať a v ktorej by mohla zabodovať aj SAV.
Myslím si tiež, že 21. storočie bude storočím spoločenských a humanitných vied, pretože ľudstvo čakajú problémy, o ktorých v tejto chvíli ešte ani len netušíme. Najvýznamnejšími témami budú klimatická zmena a umelá inteligencia. Čo sa týka klimatickej zmeny, som pesimista v tom, že s tým dokážeme niečo urobiť, pretože zatiaľ o tom len rozprávame a svet nie je ani len na približnej trajektórii k nejakému riešeniu, skôr naopak. Neostane nám teda iná možnosť, ako sa prispôsobovať, a to prinesie obrovské spoločenské zmeny, kde budú musieť hľadať odpovede práve spoločenskí a humanitní vedci. Čo sa týka nástupu AI – už teraz všetko výrazne ovplyvňuje a mení, pričom sú to len začiatky.
Ďalej pandémia nám jasne ukázala, prečo potrebujeme všetky biologické odbory od virológie po farmakológiu. Ľudstvo možno smeruje do post antibiotickej doby, keď sme svedkami toho, že antibiotiká prestávajú účinkovať, čo de facto znamená koniec bezpečnej chirurgie.
Klimatická zmena a adaptácia na ňu veľmi úzko súvisí s biodiverzitou, ktorá vo veľkej miere ovplyvňuje prostredie, v ktorom žijeme. Ako jeden z príkladov by som tu uviedol produkciu potravín. Ďalšou témou, ktorá s tým súvisí, je voda z pohľadu všetkých možných aspektov.
Je zaujímavé, do akej miery vnímate dôležitosť spoločenských a humanitných vied, pretože spoločenskí a humanitní vedci a vedkyne sa cítia často v úzadí.
Rozumiem tomu, prečo to tak vnímajú. Ale podľa môjho názoru by mali vedci a vedkyne naprieč odbormi spolu viac komunikovať, bolo by to k obojstrannému prospechu. A to najmä medzi prírodnými a spoločenskými a humanitnými vedami. Zistil som to, keď sme kedysi začali robiť spoločné prednášky s riaditeľkou Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV Tatianou Zachar Podolinskou. Sú jednoducho témy, kde si majú čo povedať.
V súčasnosti akoby sa verejnosť strácala v informačnej džungli, ktorú dlhodobo ovplyvňujú konšpiračné teórie, dezinformácie, cielená manipulácia verejnej mienky. Ako by na ne mala reagovať vedecká obec?
Je to pomerne tenký ľad, pretože vedci a vedkyne sú vystavení najrôznejším útokom a vyhrážkam. Je to niečo pomerne nové, ale nemôžeme ostať ticho.
Keď si predstavíte nasledujúce štyri roky – akým predsedom chcete byť?
Idem do tejto funkcie s nesmiernym rešpektom. To, na čom chcem stavať, sú ľudia. Chcem pracovať v tíme a dosiahnuť, aby predsedníctvo ťahalo za jeden povraz. Tak ako keď na Divokom západe po útoku banditov vytvorili vozovú hradbu, najdôležitejšie bolo, aby všetky pušky mierili von a žiadna dovnútra. V tomto smere nás čaká veľa práce. Treba väčšiu súdržnosť aj hrdosť na značku SAV. Myslím, že predsedníctvo je zvolené veľmi dobre, a teším sa na prácu s týmito ľuďmi.
Mgr. Martin Venhart, DrSc.
Študoval jadrovú fyziku na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave, kde získal aj doktorát z experimentálnej jadrovej fyziky. Ako doktorand strávil rok na Univerzite v Jyväskylä vo Fínsku a v GSI Darmstadt v Nemecku, kde pracoval v tíme profesora Hofmanna, objaviteľa troch nových chemických prvkov. Dvojročný postdoktorandský pobyt absolvoval na Katolíckej univerzite v belgickom Leuvene. Od roku 2010 pôsobí na oddelení jadrovej fyziky vo Fyzikálnom ústave SAV. V roku 2017 sa stal historicky najmladším členom Predsedníctva SAV, od roku 2021 zastával funkciu podpredsedu SAV pre I. oddelenie vied a bol tiež zástupcom predsedu SAV. Venuje sa najmä výskumu štruktúry atómových jadier s nepárnym hmotnostným číslom a svoje experimenty realizuje vo významných medzinárodných laboratóriách ako univerzita vo fínskom Jyväskylä či CERN. V CERN-e vedie experiment IS521, ktorý bol prvý pod vedením slovenskej inštitúcie.
Stanislava Longauerová
Foto: Katarína Gáliková
Časopis Akadémia 3/2025