Veľká medzinárodná štúdia v 58 krajinách ukazuje, že za extrémistickými tendenciami nestojí iba agresia, ale často aj pocit strachu a ohrozenia. Sociálna psychologička BARBARA LÁŠTICOVÁ z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV vysvetľuje, aký postoj majú ľudia k obrannému násiliu a ako vnímajú útočné tendencie, ako politický diskurz legitimizuje nepriateľstvo voči vybraným skupinám obyvateľstva a prečo sa svet v čase rastúcej neistoty stáva náchylnejším na extrémizmus.
Spolu s kolegyňou Xeniou Danielou Poslon ste spolupracovali na veľkej medzinárodnej štúdii, ktorá prebiehala v 58 krajinách na vzorke 18 000 respondentov a respondentiek. Štúdia skúma, prečo ľudia podporujú násilie medzi rôznymi skupinami ľudí. Toto násilie má dve podoby: defenzívnu a ofenzívnu.
Rozlíšenie medzi útočným a obranným násilím je už v evolučnej teórii prítomné, ale doteraz chýbali dáta, ktoré by ukázali, aké sú tu psychologické súvislosti. Či sú odlíšiteľné aj empiricky a akým spôsobom sú prítomné v rôznych kultúrnych, spoločenských, ale aj politických kontextoch.
Štúdia je teda zaujímavá tým, že sa pozerá na individuálnopsychologické prediktory pripravenosti ľudí správať sa násilne voči ľuďom z iných spoločenských skupín – či už voči názorovým oponentom, voči ľuďom z odlišnej etnickej skupiny alebo inej sexuálnej orientácie, teda ľuďom, ktorí sú nejakým spôsobom odlišní od „našej“ skupiny –, no zároveň sa pozeráme aj na rôzne makrospoločenské súvislosti. Teda na to, ako týchto 58 krajín skóruje napríklad z hľadiska socioekonomického blahobytu, z hľadiska indexu demokracie alebo z hľadiska globálneho indexu terorizmu.
My psychológovia sa zväčša nezaoberáme makrosociálnymi faktormi a pozeráme sa skôr na individuálne prediktory rôznych javov. Ako jednotlivci však žijeme v spoločenských skupinách a tie spolu koexistujú v medziskupinovej hierarchii. Niektoré skupiny sú v spoločnosti zvýhodnené, či už socioekonomicky alebo minimálne symbolicky, iné zas znevýhodnené. To všetko spolu súvisí a interaguje. Aj na Slovensku intuitívne vnímame, že keď sa spoločenská, politická alebo ekonomická situácia kazí, prenáša sa to aj na úroveň spoločenských vzťahov a má to vplyv na to, ako sa orientujeme smerom k iným ľuďom v spoločnosti.
Obranný a útočný extrémizmus sú súčasťou našej širšej psychologickej orientácie, ktorej sa hovorí regulačný fokus. Znamená to, akým spôsobom regulujeme svoje fungovanie v sociálnom svete. Jeden typ regulačného fokusu je zameraný na prevenciu: v tomto prípade vnímame hrozby okolo seba a vyhodnocujeme riziká, ktoré pre nás plynú zo sociálneho prostredia. Ak na ne musíme reagovať, bránime sa, ale primárne sa im snažíme vyhnúť. Kdežto na strane druhej stojí niečo ako aktívna kontrola nad prostredím a tá je skôr spojená s ofenzívnym násilím. Sú to naše psychologické nastavenia, ako fungujeme vo svete a vo vzťahoch a ako si razíme svoju cestu svetom.
S akými osobnostnými črtami sú podľa štúdie prepojené obranné a útočné tendencie k medziskupinovému násiliu?
Psychopatia ako tendencia k impulzívnemu správaniu pozitívne súvisela s oboma typmi extrémistického správania. Ľudia, ktorí skórovali vysoko v črtách machiavelizmu a narcizmu, boli skôr defenzívni a tí, ktorí mali v dotazníku vysoké skóre v tendencii k náboženskému extrémizmu alebo k orientácii na sociálnu dominanciu, mali tendenciu orientovať sa na ofenzívny extrémizmus.
Prekvapilo vás, že machiavelizmus a narcizmus sa tu spájajú skôr s defenzívnym než s ofenzívnym extrémizmom?
Narcizmus, psychopatia aj machiavelizmus sú súčasťou tzv. temnej triády osobnosti. Aj keď nie som psychologička osobnosti, narcizmus je o istej sebaglorifikácii, grandióznosti. A pokiaľ takýmto ľuďom niekto naruší ich sebaobraz, budú sa skôr brániť, než aby šli aktívne do útoku. Ale machiavelizmus ma trošku prekvapil. Na druhej strane machiavelizmus je skôr o manipulácii, kalkulácii agresie, vytváraní stratégie, aby sme mohli presadzovať naše skupinové záujmy, než o tendenciách k priamemu násiliu, ktoré by nás možno mohlo napokon ohroziť.
Článok, ktorý nám z tejto štúdie vyšiel v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences of the USA (PNAS), predstavuje len malú časť toho, čo sme merali. Sám dotazník bol veľmi dlhý a respondenti a respondentky ho vypĺňali skoro hodinu. Už teraz je v posudzovaní druhý článok, ktorý bude menej o makrosociálnych prediktoroch a viac práve o osobnosti.
Len v dvoch z týchto 58 krajín prevažovali tendencie k útočnému extrémizmu. Ktoré krajiny to boli a vieme vysvetliť prečo?
Bol to Hongkong a Pakistan. V oboch krajinách v čase zberu dát (2022 – 2024) vládla napätá politická situácia. Takže treba sa pozerať aj na to, čo sa v krajine v danom momente deje. Ľudia na otázky reagujú ináč, keď pociťujú akútne ohrozenie vlastnej identity. Čo sa týka Pakistanu, ten mal zvláštne výsledky vo viacerých ohľadoch. Môže to byť aj tým, že niektoré meracie škály, ktoré používame, napríklad tie o orientácii na sociálnu dominanciu, nie sú kultúrne úplne férové. V niektorých kultúrnych kontextoch sú totiž spoločnosti usporiadané inak a nebudú fungovať tak ako tie na Západe. Niektoré meracie škály tu teda nefungovali úplne ideálne.
Na strane druhej, z neeurópskych krajín boli do štúdie zapojené aj štáty ako Ghana, Čína, Omán, Turecko, Filipíny, Senegal, Thajsko, Srí Lanka, India, Arménsko, Južná Afrika či Kolumbia, ktoré nepatria medzi tzv. WEIRD krajiny. Tento termín zaviedol antropológ Joseph Henrich s kolegami na označenie (W) západných, (E) vzdelaných, (I) industrializovaných, (R) bohatých a (D) demokratických krajín, aby poukázali na to, že väčšina sociálnovedných výskumov sa robí na vzorkách zo západných krajín, pričom ich závery sú často zovšeobecňované ako kultúrne univerzálne. V mnohých z týchto uvedených krajín je pritom takisto komplikovaná situácia z hľadiska medziskupinového násilia alebo pocitu ohrozenia, no napriek tomu sa nezaradili k Hongkongu a Pakistanu.
Hoci tendencie k útočnému násiliu boli vo všeobecnosti menej výrazné v demokratickejších a rozvinutejších spoločnostiach a vyššie v krajinách s prebiehajúcimi násilnými konfliktmi, aj v demokratických spoločnostiach existujú predstavy, že naša skupina, napríklad národ, môže byť ohrozená imigrantmi alebo LGBT ľuďmi, kýmkoľvek. Takže keď sa strategicky pracuje s nejakým pocitom ohrozenia v politickom diskurze aj v „dobre fungujúcich“ spoločnostiach, ľudia to počúvajú a môžu mať tendencie k násiliu, hoci len defenzívnemu.
Obranný a útočný extrémizmus veľmi často koexistujú v našich mysliach alebo v našich spoločnostiach a v realite je veľmi ťažké oddeliť ich od seba. Treba však povedať, že sme nemerali reálne správanie. V psychológii je možné merať ho, ale väčšinou sa to robí v laboratórnych alebo kontrolovaných podmienkach. Tu sme merali iba tzv. behaviorálne intencie, čiže tendencie k správaniu a pýtali sme sa ľudí, ako by sa zachovali, keby…
Z výskumu tiež vyplýva, že defenzívne násilie je pre spoločnosť morálne prijateľnejšie než ofenzívne. Ktorá z týchto extrémistických tendencií podľa vás predstavuje v skutočnosti väčšiu alebo menšiu hrozbu pre spoločnosť? Tí, ktorí chcú dominovať, alebo tí, ktorí veria, že sa musia brániť?
Obe sú problematické v tom, že defenzívne násilie je často len maskované ofenzívne násilie. Napríklad vojna na Ukrajine bola rámcovaná ako špeciálna vojenská operácia, ktorá ide zakročiť proti fašistickým tendenciám rozpínajúcim sa v ukrajinskom národe. Nemyslím si teda, že v politickom priestore by niekto rámcoval akúkoľvek násilnú akciu primárne ako ofenzívnu. Vždy je to o tom, že niekto obohacuje urán, vyrába jadrové zbrane… Vo väčšine prípadov je to rámcované defenzívne práve preto, že je to morálne ospravedlniteľnejšie. Ale ani to z toho nerobí nevyhnutne správnu vec.
Nie som expertka na násilie ani na medzinárodné vzťahy alebo vojnu, ale keď sa násilie normalizuje v politickom diskurze, napríklad spôsobom, že my sme krajina, ktorá sa nevyhnutne musí presadzovať, musí mať kontrolu a musí do všetkého zasahovať mimo bežných procedurálnych rámcov, ako to teraz robí americký prezident Donald Trump, situácia sa stáva pre ľudí ťažko čitateľnou. Je jednoducho problém, ak sa začínajú ignorovať akékoľvek inštitucionálne pravidlá a svet sa stáva nepredvídateľným.
Ľudia tak môžu mať pocit, že svet je zlé miesto a zovšadiaľ na nich číha hrozba. Dokonca aj od bývalých priateľov. Vtedy môžu defenzívne násilie začať vnímať legitímnejšie než predtým, keď pre nás svet bol zdanlivo bezpečný a konflikty sa odohrávali príliš ďaleko od našich hraníc a v krajinách, o ktorých sme možno dovtedy ani nepočuli.
„Je problém, ak sa začínajú ignorovať akékoľvek inštitucionálne pravidlá a svet sa stáva nepredvídateľným.“
Výsledky hovoria tiež o tom, že útočne orientovaní sú skôr liberálne zmýšľajúci ľudia. Ako si to vysvetľujete?
Ako problém tejto štúdie vnímam, že väčšinu vzoriek tvorili mladí ľudia alebo študenti. Ich priemerný vek bol 24,4 roka. Za normálnych okolností sa snažíme aj v psychológii mať reprezentatívne vzorky, lebo takéto dáta majú úplne inú výpovednú hodnotu. Ale pri veľkých medzinárodných prieskumoch sa to nie vždy dá, pokiaľ to grant nepokrýva. Tým, že táto štúdia obsahuje veľa dát z veľa krajín a zúčastnilo sa na nej veľa ľudí, má svoju výpovednú hodnotu a silu, ale napriek tomu niektoré veci vychádzajú kontraintuitívne.
To, že liberálnejšie orientovaní jedinci budú viac podporovať útočný extrémizmus než tí menej liberálne orientovaní, sme nepredpokladali. Moja interpretácia je, že mladí ľudia sú vo väčšej miere liberálni a je u nich väčšia tendencia alebo motivácia k spoločenskej zmene alebo narušeniu existujúcich statických tendencií, ktoré im nevyhovujú. Čiže zrejme skôr pôjdu do nejakej kolektívnej akcie za spoločenskú zmenu, hoci aj radikálnejšej. Treba zdôrazniť, že tu nejde o kauzalitu, ale iba o súvislosť.
Je tiež zaujímavé, že konzervatívna politická identifikácia len nevýznamne súvisela s oboma typmi politického extrémizmu alebo tendencií k násilnému správaniu. Podľa hlavného autora štúdie si to môžeme vysvetliť aj tak, že pre konzervatívnych ľudí je veľmi dôležité zachovať status quo. Nemajú tendencie k spoločenskej zmene, majú radi, keď sú veci v súlade s konvenciami, spoločenskými normami. Nepôjdu do násilnej akcie preto, leto tá je potenciálne spojená so zmenou.
„Musíme budovať makrospoločenskú rezilienciu voči hrozbám a násilnému extrémizmu.“
Aký veľký vplyv majú v tomto ohľade politické elity a médiá na prejavy a nárast medziskupinového násilia v spoločnosti?
Ten vplyv nikdy nie je priamy. Médiá aj politický diskurz však vytvárajú normatívny kontext. To, ako politici hovoria o určitých sociálnych skupinách, akým spôsobom ich vylučujú z nášho morálneho okruhu, to všetko môže medzi ľuďmi vytvárať pocit ohrozenia spoločnej identity a následne násilie legitimizovať a normalizovať.
Známe sú naratívy, že Rómovia zneužívajú sociálny systém, Ukrajinci nám berú prácu a LGBTI ľudia sú vnímaní ako symbolická hrozba – pokiaľ sa k svojej orientácii ako jednotlivci nepriznávajú, je všetko v poriadku, no len čo by sa už ako skupina chceli nahlas dožadovať svojich práv, stávajú sa symbolickou hrozbou. Politický diskurz teda normalizuje rámce, v ktorých je násilie možné alebo možné nie je.
Takisto mediálny diskurz prostredníctvom kriminálnych zápletiek a negatívnych správ, ktoré si ľudia viac zapamätajú, ľahšie sa šíria a lepšie sa predávajú, vytvára prostredie, keď sa častým opakovaním takýchto senzácií automaticky pripisujú isté vlastnosti niektorým skupinám ľudí, napríklad Rómom, a vytvárajú tak falošnú kauzalitu. V ľuďoch to môže vyvolať pocit ohrozenia a premýšľajú, ako naň reagovať.
Keď sme pred pár rokmi skúmali v piatich krajinách intencie ku kolektívnej akcii voči Rómom vo veľkom európskom projekte Polrom, pozerali sme sa na tri formy diskurzu: nepriateľský – keď politici hovoria otvorene nenávistne o Rómoch, paternalistický – zdanlivo pozitívny, keď sú Rómovia vykreslení ako nesamostatní ľudia, ktorých by sme mali viesť, a napokon spojenecký diskurz, ktorý hovorí, že budeme spolu s Rómami hľadať riešenia, ako zlepšovať podmienky na ich život.
Ukázalo sa, že medzi nepriateľským diskurzom a jeho podporou a intenciami k správaniu voči Rómom, či už nenávistnými alebo pozitívnymi, nebol absolútne žiadny vzťah. Paternalistický a spojenecký diskurz však motivovali ľudí k tomu, aby sa postavili do kolektívnej akcie za práva Rómov, ale tento vzťah bol sprostredkovaný cez ich morálnu inklúziu.
To znamená, že ak o nejakých skupinách hovoríme rešpektujúco alebo aspoň nedehonestujúco, ľuďom to naznačuje, že títo ľudia patria medzi nás, vzťahujú sa na nich normy férovosti a rovnosti, a za týchto okolností im ideme pomáhať. Nie je tam teda priamy vzťah medzi tým, čo politici hovoria, a medzi tým, čo ľudia robia, ale je sprostredkovaný cez identitu, cez morálne hodnoty, ktoré zdieľame.
Tí, ktorí vedú naše krajiny a stoja na čele našich inštitúcií, by sa však mali správať tak, aby im ľudia mohli dôverovať. Ľudia potrebujú mať pocit, že sa môžu oprieť o politické autority. Keď rozumieme všetkému, čo sa deje a je to pre nás predvídateľné, nebudeme potrebovať na niekoho ukazovať prstom a ventilovať si na ňom svoju frustráciu. Pocity neistoty a ohrozenia sa tak môžu zmierňovať.
„Nepomôže, keď zmena nastane iba na individuálnej úrovni a tá spoločenská sa nezmení.“
Keď hovoríme o násilí v spojitosti s extrémizmom, nemali by sme podľa štúdie jeho aktérov hádzať do jedného vreca a pri prevencii by sme mali voliť rôzne prístupy. Ako teda pracovať s týmito výsledkami tak, aby boli zásahy čo možno najviac účinné a nielen formálne?
V psychológii sa robí veľa podobne rozsiahlych kroskulturálnych štúdií, aby sme porozumeli, do akej miery sú niektoré mechanizmy a psychologické procesy univerzálne a do akej miery sú kultúrne alebo spoločensky špecifické. Preto je dobré mať k dispozícii komparatívne dáta, vďaka ktorým potom v praxi môžeme cielene intervenovať napríklad proti extrémistickým tendenciám.
Keď sme zistili, že ľudia, ktorí majú skôr tendenciu k ofenzívnemu násilnému extrémizmu, skórujú vysoko v náboženskom fundamentalizme a v orientácii na sociálnu dominanciu, ktorá hovorí, že je úplne normálne, ak niektoré skupiny v spoločnosti dominujú nad inými a spoločnosť je hierarchicky organizovaná, tak by sme sa mali snažiť dekonštruovať túto predstavu a pozerať sa na jej dôsledky. A zase ľudia, ktorí majú tendenciu k defenzívnemu extrémizmu, majú machiavelistické tendencie a kvôli svojej narcistickej predstave o sebe pociťujú nejakú hrozbu – treba viac pracovať so zmierňovaním pocitu toho ohrozenia.
Zo sociálnej psychológie však vieme, aké ťažké je robiť intervencie na zmierňovanie predsudkov. A že keď sa to robí zle, môžeme predsudky ešte viac posilniť. V tomto prípade nie je možné vybíjať klin klinom a spochybňovať identitu týchto ľudí. Treba to robiť cez techniky, ktoré sú o zaujatí perspektívy druhého, o vzbudzovaní empatie voči iným skupinám.
Na spoločenskej úrovni je zas veľmi dôležité posilňovanie demokratických inštitúcií. Krajiny, ktoré skórovali vyššie v celkovom indexe tohto rozvoja, boli na tom lepšie. Musíme tiež budovať makrospoločenskú rezilienciu voči hrozbám a násilnému extrémizmu. Napríklad tak, že budeme zmierňovať vnímanie ohrozenia vlastnej skupiny a že budeme budovať dôveru medzi rôznymi spoločenskými skupinami. To je však veľmi ťažké, ak je táto dôvera každý deň naštrbovaná či už na sociálnych sieťach alebo v politických vystúpeniach. Nepomôže, keď zmena nastane iba na individuálnej úrovni a tá spoločenská sa nezmení.
V časopise The Psychologist, ktorý vydáva Britská psychologická spoločnosť, vyšiel článok, ktorý poukazuje na to, že ak chceme zmierňovať medziskupinovú nenávisť a depolarizovať naše spoločnosti, musíme pochopiť, odkiaľ ten druhý človek prichádza a z čoho čerpá svoje postoje. Práve to nás možno zastaví, aby sme ho hneď odsudzovali a dehumanizovali, nech už stojí na strane bratislavskej kaviarne alebo očovskej krčmy.
Mgr. BARBARA LÁŠTICOVÁ, PhD.
Študovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave a postgraduálne sociálnu psychológiu na Institut de Psychologie, Université René Descartes v Paríži. Od roku 2001 pôsobí ako sociálna psychologička v Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV, od roku 2019 je jeho riaditeľkou. Vo výskume sa zaoberá najmä tým, ako vznikajú predsudky voči rôznym skupinám v spoločnosti, ako je možné ich zmierňovať prostredníctvom cielených intervencií a kedy sú ľudia ochotní postaviť sa na obranu práv iných skupín. Zaujíma sa tiež o presah psychológie do rôznych foriem politického správania. Prednáša politickú psychológiu na Katedre politológie FiF UK v Bratislave a donedávna aj kvalitatívny výskum na Psychologickom ústave Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne.
Stanislava Longauerová
Foto: Katarína Gáliková
Časopis Akadémia 3/2026