Slovenské národné povstanie ako významný historický míľnik netreba nijako zvlášť približovať. Pri príležitosti jeho 80. výročia však chceme predstaviť aspoň pár vedcov a vedkýň zo SAV, ktorí boli tiež jeho aktívnou súčasťou.
Základná organizácia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov pri SAV združovala mnohých vedeckých a iných pracovníkov a pracovníčky, ktorí priamo zažili a boli účastníkmi tohto dramatického obdobia našich dejín.
Slovenský zväz protifašistických bojovníkov bol utvorený v apríli 1945 v Košiciach, kde vznikol Prípravný výbor Zväzu slovenských partizánov. V júli 1945 sa konala mimoriadna konferencia, počas ktorej bola založená samostatná odbojová organizácia Zväz slovenských partizánov. Toho istého roku ešte vznikli Zväz vojakov povstania, Zväz protifašistických väzňov a ilegálnych pracovníkov a Československá obec legionárska.
Na zjednotenie týchto organizácií dala podnet Celoslovenská konferencia Zväzu slovenských partizánov (18. – 19. august 1947). V marci 1948 bolo vytvorené Ústredie odbojových zväzov. V auguste 1948 sa v Košiciach uskutočnil zlučujúci a súčasne ustanovujúci zjazd jednotnej odborovej organizácie, ktorý prijal názov Zväz ľudových protifašistických bojovníkov. K zjednoteniu na československej úrovni došlo na zlučovacej konferencii v Prahe v roku 1951, ktorej účastníci prijali názov Zväz protifašistických bojovníkov. Po ústavných zmenách v roku 1968 sa konal v Bratislave ustanovujúci zjazd Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.
Ustanovujúca schôdza Základnej organizácie Zväzu protifašistických bojovníkov pri SAV sa konala vo februári 1973. Účastníkmi tejto schôdze boli Vanda Andrusovová, Rudolf Brtáň, Eugen Jóna, Ján Pašiak a iní. Celkovo v radoch tejto organizácie pôsobilo 149 pracovníkov SAV, z ktorých bolo 19 žien. Do tohto príspevku sme vybrali niekoľko mien, ktorých spomienky sa k nám môžu aj dnes prihovárať.
Dionýz Blaškovič z Virologického ústavu vykonával hygienickú a protiepidemickú službu v SNP tak pre civilné obyvateľstvo, ako aj pre partizánov. „Po prečítaní mobilizačnej vyhlášky som sa totiž rozhodol prihlásiť sa na zdravotnej správe I. čs. armádneho zboru na Slovensku, kde mi poradili, že sa mám dať vyzbrojiť v radvanských kasárňach. Stalo sa tak v pondelok 4. septembra 1944. Pridelili ma na zdravotnú správu I. čs. armádneho zboru na Slovensku, ktorej veliteľom bol plk. zdrav. MUDr. J. Paškan.
… Za osobitnú zmienku stojí určenie pôvodu epidémie dyzentérie u obyvateľov Necpál a partizánov v Necpalskej doline. Ďalej pracovníci laboratória pripravili základnú suspenziu inaktivovaných baktérií brušného týfu pre 40-tisíc dávok očkovacej látky proti brušnému týfu pre potreby Vojenskej zdravotníckej správy.
… Vyšetrili sme obzvlášť chúlostivý materiál, ktorý v debnách zhodilo lietadlo fašistickej Wehrmacht južne od Martina. Bolo podozrenie, či ampulky neobsahujú choroboplodné zárodky a či nejde o pokus bakteriologickej vojny. Tekutina v ampulkách však bola sterilná.“
Juraj Bolf z Ústavu teórie merania sa v SNP zúčastnil ako odborný špecialista na automobilové opravy a inštruktor povolávaných šoférov. „V neveľkej podhorskej dedinke pri Banskej Bystrici bolo vari okolo tridsať chlapcov narukovaných v zvyškoch zosmiešňovanej slovenskej armády, z ktorých najmladší sa cez hranice okliešteného Slovenska ani nedostali a čakali na príležitosť, ako sa čo najskôr dostať domov. Bola to časť vojska, ktorú organizoval na východnom Slovensku generál Turanec. Nezmyselné hlasy goebelsovskej propagandy o akýchsi nových zbraniach poplietli hlavu (poslednému) generálovi slovenskej armády a nič netušiaci vysoký veliteľ zostal hádam jediný veriaci v nadprirodzenú moc spiacich zoborských rytierov.“
Rudo Brtáň z Literárnovedného ústavu pôsobil v V. taktickej skupine Ďumbier (Perko-Deretić). „Cez prázdniny 1944 bol som v Martine pod Stráňami a pripravoval som sa (so Stráňaiom) na povstanie. Obaja sme sa hlásili 29. alebo 30. 8. 1944 v martinských kasárňach a pridelili nás k mjr. Brodskému.“ Rudo Brtáň bol tiež autorom básní, ktoré sa venovali problematike SNP. Na ukážku uvádzame prvú slohu z básne Vatry na vrchoch:
„Zas pozdravujem hory, lesy,
z tej duše pozdravujem zas!
Tam horí ohník, život kriesi,
tam volá hoľa všetkých nás…
Povstanie volá nám: „Nech zhynú besy
a démon škaredý už nenivočí nás!“
Ako bolo vyššie uvedené, medzi členkami zväzu boli aj ženy, ktoré svojím osobným vkladom v boji za správnu vec určite nezaostávali.
Jarmila Borovičková počas pôsobenia v továrni v českých Litoměřiciach „podporovala politických väzňov v Terezíne a vojnových zajatcov. Sprostredkovala ich písomný styk s rodinami. Za túto činnosť bola gestapom zatknutá a uväznená 15. 10. 1944. Vo väzení bola až do 20. 2. 1945.“
Tatjana Debnárová z Ústavu fyziológie hospodárskych zvierat v Košiciach spomína, že „v novembri 1944 (som) bola väznená v Košiciach nyilašmi. Bola som udaná, že pomáham utečencom a partizánom. Nakoľko rodičia v uvedenej dobe už boli väznení, sestra Nataša musela opustiť domov, ja so sestrou Ivanou som bola uväznená.“
O Vlaste Ditteovej z Ústavu experimentálnej farmakológie napísal v správe vedúci ústavu Ondrej Mačička, že „v roku 1944 sa zúčastnila SNP ako dobrovoľná sestra ČK v partizánskej nemocnici vo Zvolene“.
Medzi členmi zväzu boli aj niektorí z najvyšších predstaviteľov SAV. Ako prvého možno spomenúť Vladimíra Hajka z Ústavu experimentálnej fyziky, ktorý spomínal, že „SNP som sa zúčastnil v Tisovci, kde som dňa 29. 8. 1944 dobrovoľne narukoval k práporu II/17 (velitelia kpt. J. Nosko, npr. J. Čech), kde som pôsobil asi 10 dní. Potom som bol ako nevojak preložený do redakcie cyklostylovaného denníka Zvesti posádky Tisovca. Tu som pracoval do 21. 10. 1944, keď bol Tisovec okupovaný Nemcami. Počas okupácie Tisovca Nemcami som sa ukrýval čiastočne u otca v Tisovci a čiastočne vo vrchoch v okolí, kde som sa dozvedel o oslobodení Tisovca koncom januára 1945.“
V zložkách Branislava Lichardusa, ďalšieho predsedu SAV, a jeho brata Svetozára sa uvádza, že boli väznení aj s rodičmi za ilegálnu činnosť. Svetozár spomína, že „… mal v tomto období 12 rokov a vo svojej prihláške uvádza, že pomáhal otcovi v jeho ilegálnej činnosti a bol zatvorený gestapom 12. októbra 1944 po boji o meštianku spolu s rodičmi 6 týždňov v Senici n/Myjavou.“
Branislav Geschwandtner, Archív SAV
Foto: Archív SAV