SAV nie je iba umelý priestor, kde vzniká veda a výskum. Je to živý organizmus, kde sa ľudia stretávajú a občas sa ich príbehy prepoja. Aj na začiatku tohto príbehu stáli odborné znalosti. Elektrochemička ANNA KITYK a chemik VILIAM PAVLÍK z Centra pre využitie pokročilých materiálov SAV sa spoznali na pôde akadémie, kde už dnes ako manželia niekoľko rokov robia excelentnú vedu a získavajú rôzne patenty.
„Keď sa otvorili dvere kancelárie, stála v nich krásna žena,“ spomína anorganický chemik Viliam Pavlík zo SAV na prvé stretnutie s budúcou manželkou. Ukrajinská elektrochemička Anna Kityk práve začala spoznávať Ústav anorganickej chémie SAV, kde mala stráviť dvojmesačnú stáž vďaka programu agentúry SAIA. Udialo sa tak na pozvanie vedca Niketana Patela, štipendistu z programu SASPRO 1. Vedeckú časť tohto podporného vedeckého programu zastrešoval na ústave ako supervízor práve doktor Pavlík.
Bol rok 2018 a na ústave skúmali okrem iného vysokoteplotnú koróziu. Výskum si vyžadoval rozšírenie o elektrochemický experiment, ako odborníčku pozvali Annu Kityk. „Ocitla som sa v inej krajine, komunikovala som iba v angličtine a vedecký kolektív, na ktorý som bola zvyknutá, vystriedal medzinárodný tím. Navyše som sa musela rýchlo zorientovať,“ sumarizuje spätne náročné obdobie Anna Kityk, ktorá pomerne rýchlo začala spolupracovať s Viliamom Pavlíkom. Napriek časovej tiesni bol ich projekt úspešný – na konci stál prvý spoločný článok vo vedeckom časopise.
Vedecký výskum a vzťahy medzi ľuďmi prepája túžba po zvedavosti. Možno aj preto bol jedným z dôležitých momentov vo vzťahu Anny Kityk a Viliama Pavlíka výlet na Bratislavský hrad a Sandberg. Kolega Niketan Patel im v ten deň veľa rozprával o živote v Indii. Oboch to zaujalo, no zároveň si uvedomili, aké vzdialené je indické kultúrne prostredie a aké silné je prepojenie medzi Slovenskom a Ukrajinou.
„Viliama veľmi prekvapilo, že na Ukrajine máme viac než 100 druhov halušiek, dokonca celé oblasti, pre ktoré sú halušky top jedlo.“
„V kontraste s indickou kultúrou sme napokon našli tú našu,“ myslí si Viliam Pavlík. Slováci a Ukrajinci rovnako vnímajú rodinu, vzťahy, veľa spoločného majú tiež v jazyku či tradičnej kuchyni. „Viliama veľmi prekvapilo, že na Ukrajine máme viac než 100 druhov halušiek, dokonca celé oblasti, pre ktoré sú halušky top jedlo,“ vracia sa s úsmevom k spomienke Anna Kityk.
Po skončení stáže sa Anna vrátila na Ukrajinu, no s Viliamom pokračovali vo vedeckých konzultáciách a zvažovali ďalšie formy spolupráce medzi ich domovskými inštitúciami.
O pár mesiacov pozvala Anna Viliama do Dnipra, kde pôsobila. „Veľmi som ocenila, že našiel odvahu prísť a mal chuť dozvedieť sa viac o mojej práci aj meste, v ktorom som žila,“ spomína Anna, ktorá mala v ukrajinskom Dnipre rozbehnutú úspešnú vedeckú kariéru a v dohľadnom čase sa mala stať riaditeľkou vedeckej inštitúcie zameranej na spoluprácu s industriálnymi partnermi. Viliam sa dokonca položartom spýtal Anninho šéfa, či pre neho nemá na univerzite miesto. „Keby povedal áno, vážne som uvažoval, že zostanem,“ priznáva.
Pred prvým krátkym pobytom v SAV nemala Anna v pláne meniť svoj život. Výskumný pobyt brala ako príležitosť vyjsť z komfortnej zóny a rozšíriť svoje vedecké možnosti. Chcela vidieť, ako fungujú vedecké inštitúcie v EÚ, a priniesť toto know-how do inštitúcie, v ktorej sa mala stať líderkou. Tento plán mal jediný problém – nerátal s láskou.
Aj keď nemala žiadne záruky, že na Slovensku jej uznajú predchádzajúce vedecké úspechy, Anna Kityk znova zažiadala o pokračovanie štipendijného programu na Slovensku a opäť uspela. „Na Ukrajine som bola líderkou veľkých národných projektov. Viedla som početný pracovný tím, mala som za sebou viac než 10 rokov skúseností na univerzite, no ako ukrajinská vedkyňa som, prirodzene, nemala skúsenosti s vedením európskych projektov.“
Vďaka kvalitným publikáciám v medzinárodne rešpektovaných časopisoch si ale rýchlo získala dôveru medzinárodných posudzovateľov projektov, po prvých slovenských a medzinárodných patentoch presvedčila aj domácich odborníkov.
Zhodou okolností sa krátko predtým v SAV začal rozbiehať projekt Centra pre využitie pokročilých materiálov SAV (CEMEA). Vzniklo s cieľom zvýšiť úroveň excelentného nezávislého výskumu a vývoja s dôrazom na multidisciplinárny výskum na pôde akadémie. V CEMEA sa v tom čase kreoval medzinárodný tím a Anna potvrdila svoje odborné skúsenosti aj tentoraz.
„Skutočné líderstvo nie je o ovládaní kolektívu, práve naopak – líder sa obetuje, aby sa mal celý tím dobre“.
Centrum je výnimočné tým, že funguje výlučne na základe získaných národných a medzinárodných projektov. Dnes je Anna Kityk v CEMEA koordinátorkou viacerých projektov a vedúcou skupiny pokročilého elektrochemického inžinierstva. Viesť vedecký tím nie je jednoduché, no ako sama tvrdí, „skutočné líderstvo nie je o ovládaní kolektívu, práve naopak – líder sa obetuje, aby sa mal celý tím dobre“.
Anna Kityk je aktívnou žiadateľkou aj riešiteľkou projektov – získala grant pre excelentných vedcov, s projektom DEMADES uspela tiež v rámci výzvy zameranej na prechod na zelenú a nízkouhlíkovú ekonomiku a zvyšovanie odolnosti voči klimatickej zmene. Vďaka tomu rastie aj jej tím a začiatkom roka sa do skupiny pripojil aj Viliam. „S manželom máme za sebou niekoľko rokov úspešnej a efektívnej spolupráce a jeho príchod do môjho tímu je len logickým pokračovaním.“
„Mnoho ľudí projektu CEMEA neverilo. Ale ľudia, ktorí tu pracujú, sú ochotní udržať myšlienku centra ako inkubátora excelentnej vedy. Zatiaľ sa to darí, pretože z praktického hľadiska vidieť výhody, ktoré so sebou spolupráca prináša. Všetko tu ide prirodzene, svižne, ľudia svojej práci veria,“ reaguje Viliam Pavlík na atmosféru a prístup k výskumu, ktorú v CEMEA vníma. „Všetci pracujeme ako partneri nielen v rámci projektu, ale aj v rámci centra. Práve táto úzka spolupráca bola hlavným zámerom vzniku centra,“ dodáva zas vedkyňa.
„Ak niečo chcem, viem to naplánovať, viem inšpirovať ľudí, ktorí ma v tom podporia. Jedine tak z toho vzíde niečo krásne.“
Úspešný vedecký tandem, ktorý manželia spolu vytvorili, je zaujímavou ukážkou, ako sa možno dopĺňať. „Som typický skeptik,“ priznáva Viliam Pavlík. „Skôr upozorňujem na to, prečo niečo nemôže fungovať. Anna je pravý opak a vždy ma presvedčí, že to pôjde.“ Prístup „pokiaľ to nevyskúšame, nebudeme vedieť“ sa mu zdá veľmi dobrý. Čo sa týka Anny, je zvyknutá na to, že ak má cieľ, treba prevziať zodpovednosť a všetko pôjde podľa očakávaní. „Ak niečo chcem, viem to naplánovať, viem inšpirovať ľudí, ktorí ma v tom podporia. Jedine tak z toho vzíde niečo krásne.“
Od roku 2018 im vyšlo viac než 15 odborných článkov, pri všetkých sú spoluautormi. Posledný z nich sa zameriava na nové možnosti recyklácie lítium-iónových nabíjateľných batérií určených pre elektronické zariadenia a elektrické autá. „Životnosť batérií je obmedzená a batérie z prvých elektrických áut sa čoskoro priblížia hranici svojej životnosti. S ohľadom na rastúcu popularitu elektrických a hybridných áut je otázka recyklácie kritických zdrojov čoraz viac aktuálna,“ upozorňuje uznávaná elektrochemička.
Týka sa to napokon aj iných druhov batérií, pretože takisto vytvárajú tony odpadu. Zámerom Anny Kityk je vytvorenie efektívnej technológie na ich recykláciu. „V súčasnosti najpopulárnejším riešením tohto problému je preložiť batérie na konci životného cyklu do iných, na energiu menej náročných zariadení,“ vysvetľuje. Zároveň si myslí, že aj to je jeden z dôvodov, prečo sa výskumu nových spôsobov recyklácie naďalej nevenuje dostatočná pozornosť.
„Výskum batérií napreduje. Je možné, že o rok, o dva sa objaví unikátne riešenie, ktoré sa rozhodnú všetci implementovať do svojich zariadení. „Staré batérie tu však ostanú a opäť bude nutné riešiť, čo s nimi,“ zdôrazňuje potrebu výskumu v tomto smere Anna Kityk.
Výskumné práce, ktoré sa problému recyklácie doteraz venovali, využívali známe klasické technológie ako lúhovanie kyselinovými roztokmi, pri ktorom vznikajú kvôli tvorbe toxických látok mnohé environmentálne komplikácie. Anna Kityk sa venuje výlučne novým ekologickým rozpúšťadlám. Ide o biodegradovateľné systémy. Ak by sme takéto rozpúšťadlo vyliali pod strom, podľa vedkyne by mu to nijako neublížilo a využil by ho ako aktivátor rastu.
Skúsenosti s ekologickými rozpúšťadlami má Anna Kityk už aj z minulosti. Na ústave majú niekoľko európskych a jeden medzinárodný patent v oblasti použitia ekologických rozpúšťadiel na elektrochemickú úpravu kovových materiálov. Ide o elektrochemickú úpravu zliatin, napr. obnovenie zdregradovaného povrchu kovu, ktorý je následne chránený pred ďalšou koróziou. V súčasnosti je už aj priemyselný záujem o tieto technológie, takže ich začnú testovať priamo v industriálnych podmienkach.
Pre vedca je vždy výzva, aby to, čo funguje v laboratóriu, fungovalo efektívne aj v reálnych podmienkach. Pokiaľ technológia nepracuje aj v špinavom vedre, nemá podľa Anny Kityk šancu. Ako pripomína Viliam Pavlík, aj to je dôvod, prečo uvedenie z laboratória do praxe trvá tak dlho. „Ťažké je tiež presvedčiť priemyselných partnerov so zabehnutým riešením, ktoré síce nie je ekologické, ale je funkčné, aby svoju technológiu vymenili,“ dodáva Anna Kityk.
Spomínanú technológiu v minulosti využili aj pri úprave zliatin slúžiacich ako protézy a implantáty, konkrétne z titánu. Znova ide o alternatívu ku klasickej technológii, ktorá využíva fluoridové roztoky na leptanie titánu. Podľa slov Anny Kityk je povrch titánu mimoriadne hladký, takže kostné tkanivá sa naň nedokážu uchytiť. Preto je potrebné vytvoriť na jeho povrchu istú štruktúru. „Ukázalo sa, že dokážeme kontrolovaným prístupom opakovane vytvoriť štruktúru, vďaka ktorej sa titánový implantát stáva hydrofilným a zároveň biokompatibilným.“
Tím Anny Kityk sa venuje tiež vývoju katalyzátorov pre výrobu vodíka, pričom v EÚ ide o mimoriadne aktuálnu tému. „Elektrochemickou cestou skúšame rôzne druhy materiálov, aby sme zistili, ktoré z nich ponúkajú najširšie možnosti na výrobu lacnejšieho vodíka pre zelenú energiu,“ tvrdí docentka Kityk. Aj v tomto prípade využívajú ekologické rozpúšťadlá.
Vedecké témy sú pre Viliama Pavlíka a Annu Kityk prirodzenou súčasťou rozhovorov aj mimo laboratória. Vždy ale vedia, kedy treba debatu ukončiť. Majú veľa spoločného nielen ako vedci, ale aj ako ľudia. Sú na rovnakej vlne, povzbudia aj inšpirujú ich tie isté veci. Do diskusií, samozrejme, okrem vedy a bežných problémov vstupujú aj témy spoločenské a politické. „Pre pocit bezmocnosti nerada diskutujem o tom, čo nemôžem ovplyvniť,“ reaguje Anna Kityk, podľa ktorej ak niečo nedokáže zo svojej pozície zmeniť, nemá zmysel obetovať tomu čas a energiu a treba ju presmerovať inam.
Viliam Pavlík tento prístup veľmi oceňuje. „Kedysi sme šli s kamarátom na pivo, ponadávali sme si, napätie sa uvoľnilo a na druhý deň sme šli do roboty s čistou mysľou. Anna, naopak, ku všetkému pristupuje konštruktívne. Až pri nej som si uvedomil, že mnohým veciam sa síce nedá vyhnúť, ale dá sa ich prekonať iným spôsobom – napríklad finančným príspevkom na dobrú vec.“
Svoju manželku vníma Viliam Pavlík ako veľmi obetavú ženu, ktorá je tu vždy pre neho, pre ich dcéru, pre všetkých. Preto – aj keď zatiaľ nie veľmi úspešne – pokúša sa ju naučiť, aby si vedela nájsť čas aj sama pre seba. Anna Kityk priznáva, že v tomto skutočne nevyniká. „Keď ostanem sama, začnem si podvedome hľadať nejakú činnosť. Aj moja mama ma učila, že zmena pracovnej činnosti je už v podstate oddych.“
Mnoho vecí sa prirodzeným spôsobom naučila práve od svojej mamy. „Keď som bola malá, vstávala ráno o piatej, a keď sme sa zobudili, vždy boli pripravené teplé raňajky. Mám preto radosť, že teraz aj ja môžem zobudiť svoju rodinu k teplým raňajkám,“ usmeje sa Anna. Na otázku, či ju to všetko, čo musí počas dňa stihnúť, v skutočnosti nevyčerpáva, reaguje: „Vôbec nie, napĺňa ma to.“ Jej manžel Viliam mal aj v tomto smere potrebu odbremeniť ju, čo je veľmi sympatické. No priznáva, že jeho raňajky, bohužiaľ, nikdy neboli také chutné ako tie od manželky.
Anna Kityk a Viliam Pavlík tento rok oslávia siedme výročie ich vzťahu. Hovorí sa, že partneri vtedy prechádzajú zmenami alebo náročnejším obdobím. Anna je ale presvedčená, že negatívne situácie v rodine vznikajú najmä z nudy. „Ak je život príliš zastabilizovaný, telo si začne žiadať napätie či vzrušenie – a to sa môže prejaviť napríklad hádkami. My dvaja čerpáme adrenalín z úplne iných zdrojov: keď pripravujeme článok pre špičkový časopis, cítime očakávanie, či uspeje alebo nie, keď podávame projekt alebo organizujeme podujatie, je v tom tiež istý druh tvorivého napätia.“ Aj podľa Viliama vyhľadávajú skôr dobrý adrenalín. A to aj vďaka cestovaniu, ktoré obidvaja milujú.
A čo ich naučila spoločná vášeň pre vedu? „Že sa viem zlepšovať,“ zamyslí sa Viliam. Anna je zas rada, že sa naučila pracovať v tíme a nespoliehať sa výlučne na svoje sily. V istých situáciách je podľa nej potrebné dôverovať ostatným či už v práci alebo v súkromnom živote. „A ja som Anne za túto dôveru veľmi vďačný,“ uzatvára Viliam.
Doc. Mgr. ANNA KITYK, PhD., pôsobila na Ukrainian State University of Chemical Technology v ukrajinskom Dnipre. Je vedúcou skupiny pokročilého elektrochemického inžinierstva v Centre pre využitie pokročilých materiálov SAV (CEMEA SAV). Zameriava sa naekologicky šetrnú elektrochémiu – predovšetkým na rozvoj hlboko eutektických rozpúšťadiel (DES) pri povrchovej úprave kovov, recykláciu batérií a tvorbu katalyzátorov pre produkciu vodíka.
Ing. Viliam Pavlík, PhD., pôsobil v praxi, neskôr pracoval niekoľko rokov v Ústave anorganickej chémie SAV, kde sa špecializoval na vysokoteplotné korózie, superzliatiny, taveniny. V súčasnosti pôsobí v CEMEA SAV a jeho výskum je viac zameraný na elektrochemické experimenty. Venuje sa tiež popularizácii vedy.
Stanislava Longauerová
Foto: Martin Bystriansky, Katarína Gáliková
Časopis Akadémia 4/2025