Prečo stále staviame v záplavových oblastiach? Ako vodným tokom pomôže revitalizácia a aký vplyv má na riečnu krajinu klimatická zmena? PETER LABAŠ z Geografického ústavu SAV vo svojom výskume hľadá odpovede aj na tieto otázky.
Venujete sa fyzickej geografii v oblasti riečnej krajiny. Na čo je zameraný takýto typ výskumu?
Ide v prvom rade o vodné toky a riečnu krajinu, teda priestor okolo vodných tokov, kde prebiehajú isté fluviálne procesy. V rámci výskumu sa zameriavame na výskum riečnych systémov, teda akým spôsobom sa prejavujú vstupy človeka, zmeny krajinnej pokrývky alebo zmena klímy na vodných tokoch a ako vodné toky začali reagovať na tieto zmeny. Ale taktiež sa venujeme napríklad povodňovému ohrozeniu, napríklad na marginalizované rómske komunity.
Akej téme sa venujete v súčasnosti?
Momentálne sa venujem laterálnemu a vertikálnemu vývoju riečnej nivy v okolí vodného toku Belá. Posledné desaťročia dochádza k výraznej transformácii tohto vodného toku, predovšetkým k jeho zjednodušovaniu a zarezávaniu do podložia. Spúšťačmi sú zmeny prietokov, množstvo materiálu, ktoré sa dostáva do rieky, a, samozrejme, aj vplyv človeka. Spolu s týmito procesmi dochádza k formovaniu novej riečnej nivy. Mojím cieľom je kvantifikovať, do akej miery má každý z týchto procesov vplyv na jej formovanie.
K vašim výskumom patrí aj rieka Hornád, kde ste porovnávali stav tejto pôvodne meandrujúcej rieky za posledných takmer 200 rokov. Čo bolo cieľom výskumu a k akým záverom ste dospeli?
Pri Hornáde som sa venoval jeho strednému úseku, čiže približne od miesta vyústenia z prielomu Hornádu v Slovenskom raji po spodný priehradný múr vodnej nádrže Ružín. Cieľom výskumu bolo zhodnotiť antropogénny vplyv na tento vodný tok a do akej miery doň človek zasiahol. Samotné závery neboli vôbec prekvapujúce. Až 80 percent meandrov identifikovaných v roku 1949 v súčasnosti nenájdeme. Rieka bola zregulovaná takmer v každom úseku, kde dochádzalo k nejakým laterálnym pohybom koryta. Voľné meandre nájdeme už iba pri meste Spišské Vlachy.
Na slovenských riekach je postavených viac ako 1 000 bariér, umelo upravených je viac než 8 000 kilometrov riek. Zásahy prebiehali dlhé desaťročia a ovplyvnili okolitú krajinu aj život v riekach. Vráťme sa však na úplný začiatok a pripomeňme si, ako prebiehali historické zásahy do riečnej krajiny.
Zmeny, ktoré vidíme v riečnej krajine dnes, prebiehali posledných 100 – 150 rokov. Prvé zásahy sa však začali oveľa skôr. Už v starovekom Egypte začali ľudia stavať zavlažovacie kanály. Je dôležité spomenúť, že ľudia chápali rieku Níl ako božstvo. Nevedeli, ako riečny systém funguje, že rieka vyviera niekoľko tisíc kilometrov južnejšie od Egypta – videli len, že im rieka prináša závlahu. Podobné zavlažovacie systémy vieme nájsť aj v Číne, Indii. Ešte dlho potom ľudia vnímali rieky ako niečo mýtické. Nevedeli ich zregulovať, takže aj keď si obydlia stavali v blízkosti riek, vždy to bolo v dostatočnej vzdialenosti na vyvýšených miestach, aby ich rieka neohrozila. Aj Germáni boli prekvapení, keď Július Cézar ešte v prvom storočí pred naším letopočtom postavil v priebehu niekoľkých dní most cez Rýn široký takmer pol kilometra. Takto demonštroval svoju moc, čo Germánov vystrašilo.
Konštrukcie na riekach začali vznikať až oveľa neskôr. V 12. a 13. storočí sa začali v Holandsku stavať hrádze kvôli rozširovaniu poľnohospodárskej pôdy, čo je jeden z hlavných dôvodov regulovania riek. Na Slovensku sa prejavili prvé významné zásahy do vodných tokov začiatkom 18. storočia. Okrem iného, banský vynálezca Matej Kornel Hell spolu so svojím synom Jozefom Karolom a inžinierom Samuelom Mikovínym naprojektovali tajchy ako vodné nádrže, ktoré sa využívali na odčerpávanie vody zo zaplavovaných baní. V tom čase vznikali tiež rôzne náhony na mlyny. Na prelome 19. a 20. storočia sa začalo s väčšími reguláciami, hlavne v západnej Európe a Severnej Amerike. Okrem regulácií sa začínali stavať aj vodné nádrže. Na Slovensku vznikali najväčšie zásahy po druhej svetovej vojne.
Aké boli hlavné dôvody zásahov v riečnej krajine u nás?
V prvom rade šlo o ochranu života a majetku ľudí. Osady a mestá sa rozširovali aj v okolí vodných tokov, ľudia svoje domy začali stavať na nivách riek, ktoré sú periodicky zaplavované. Došlo tak k regulácii korýt, stavbe hrádzí. Ďalším dôvodom bolo získavanie poľnohospodárskej pôdy. Kvôli tomu už v 18. storočí dochádzalo napríklad na Váhu k prepichom meandrov. Meandrovanie alebo výrazné kľukatenie rieky je pritom prirodzený proces, ktorý prebieha hlavne v nížinných častiach rieky, pretože tam má priestor na bočný laterálny pohyb. Prepichy sa robili v mieste, kde boli korytá v slučke najbližšie. Vznikali tak mŕtve ramená, ktoré sa zahádzali pôdou.
Nakoľko sú zregulované rieky na Slovensku a aký je celkový stav riečnej krajiny?
Slovenský vodohospodársky podnik má vo svojej správe necelých 40-tisíc kilometrov vodných tokov, ďalšie tisícky spadajú pod správu Lesov SR alebo ich vlastní bližšie neurčený vlastník, respektíve spravovateľ vodného toku. Nie každá bystrina je zarátaná ako vodný tok, ale môžeme narátať vyše 50-tisíc kilometrov hlavných vodných tokov. Zregulovaných je takmer 20 percent riek na Slovensku a v zlom stave je až polovica všetkých riek. Treba však povedať, že keď sa v minulosti robili tieto regulácie, nerobili sa so zámerom všetko zničiť. V tom čase bola taká spoločenská objednávka.
„Veľa obcí ešte stále nemá čistiarne odpadových vôd a kanalizácia ústi priamo do vodného toku.“
Ako by sme mohli charakterizovať rieku v zlom stave?
Ako degradovaný vodný tok silne ovplyvnený človekom, s obmedzenými prirodzenými procesmi v koryte, s obmedzenou interakciou koryta a nivy a urýchleným odtokom vody. Voda je znečistená alebo v nej neprebiehajú procesy potrebné na samočistenie vody alebo odtiaľ vymizli pôvodné rybie druhy a iné vodné spoločenstvá. Veľa obcí ešte stále nemá čistiarne odpadových vôd a kanalizácia ústi priamo do vodného toku. Prípadne čistiareň existuje, ale nie je funkčná. Najmä v malých obciach. Alebo na západnom Slovensku v okolí Bratislavy, kde sú obmedzené eurofondy vďaka vyššej životnej úrovni v porovnaní s inými časťami Slovenska. Väčšina kanalizácií sa pritom financuje práve z eurofondov.
Dokáže sa rieka zbaviť tejto záťaže?
Vodný tok má samočistiace schopnosti a dokáže vodu prefiltrovať, vyčistiť. No ak je regulovaný, samočistiaca schopnosť je minimalizovaná a dochádza k potenciálnemu znečisteniu. Znečistenie vzniká aj vplyvom plošnej erózie pôdy, na ktorej sú využívané pesticídy. V minulosti spôsobovala veľké znečistenie výstavba priemyselných centier, ktoré vypúšťali odpad do vodného toku. V súčasnosti to už nie je možné, ale staré stavby a fabriky ešte stále majú určitý vplyv na krajinu. V minulosti bola uprednostnená produkcia na úkor životného prostredia a ľudského zdravia.
Napríklad v Rudňanoch, blízko Spišskej Novej Vsi, odkiaľ pochádzam, sa v minulosti ťažila ortuť. Pri produkcii sa využívalo minimum filtrov a prevencie. Takže keď v 60. alebo 70. rokoch minulého storočia padla hmla, ortuť sa vyskytla aj v meste na konároch stromov. Stále je tam veľké odkalisko, kam ortuť odtekala, no nie je sanované. Ľudia sa tam naháňajú na štvorkolkách, ortuť, ale aj iné ťažké kovy tak víria a dostávajú sa do ovzdušia a následne aj do vodných tokov. Ak príde väčšia voda, môže ortuť vyplaviť.
Regulácie však vodné toky ovplyvnili negatívne aj iným spôsobom…
Reguláciou sme pripravili vodný tok o prirodzené procesy, ktoré v ňom prebiehali. Prirodzené koryto má väčšinou asymetrický tvar, striedajú sa tam hlboké a plytké miesta. Počas sucha pri nízkych vodných stavoch majú ryby možnosť prečkať toto obdobie v hlbokých miestach, depresiách, a život v rieke tak ostáva zachovaný. V prirodzenom koryte žije mnoho stavovcov a bezstavovcov, raky sa skrývajú pod kameňmi. Prichádzajú sa sem napiť zvieratá. Na eróznych brehoch hniezdi a chráni sa pred predátormi napríklad včelárik alebo rybárik. Strieda sa tam tiež rôzna vegetácia. Tieto procesy a život v rieke sa do veľkej miery eliminujú, ak asymetrický prirodzený profil koryta vybetónujeme a vytvoríme lichobežníkový tvar.
Aj samotný tok rieky má svoju dynamiku. Striedajú sa v nej rýchlo a pomaly prúdiace úseky, čo zvyšuje diverzitu vo vodnom toku. Reguláciou sa vytvorí uniformné koryto s rovnakou výškou hladiny a s tou istou rýchlosťou prúdenia vody. Miznú pereje a hlbšie miesta, kde sa ryby môžu ukryť, následkom čoho niektoré druhy vymiznú.
Možno tvrdé regulácie ako betónovanie brehov a dna riek nahradiť menej drastickými opatreniami?
Medzi prírode bližšie regulácie patrí napríklad opevňovanie brehov vegetáciou a výsadba nových stromov. Stromy jednak brehy spevňujú, aby nedochádzalo k erózii, a listy popadané do vody prinášajú živiny, na ktoré sú naviazané ďalšie živočíchy. Napríklad ak sa konáre prevísajúcej vŕby dotýkajú hladiny, niektoré druhy vážok na ne ukladajú vajíčka. Vegetácia čistí vodný tok a vytvára vhodnú mikroklímu. Zabraňuje otepľovaniu vody a rozmnožovaniu rias, ktoré absorbujú kyslík a vytvárajú najmä vo vodných nádržiach až anaeróbne prostredie bez kyslíka. Vegetácia tiež chráni pred slnečným svetlom vodné živočíchy citlivé na ultrafialové žiarenie.
Z akého dôvodu potom dochádza k cielenému odstraňovaniu vegetácie v blízkosti riek?
Pretože spomaľuje vodný tok. O vegetáciu sa zachytáva mŕtve drevo a vytvárajú sa prekážky, ktoré môžu zvýšiť vodnú hladinu. To je problém, najmä pokiaľ rieka prechádza cez zastavané územie. Ak sa niekedy počas suchého leta prejdete cez obec, ktorou preteká menšia riečka, je často zelená, zapácha a nie je tam žiaden život. Pred obcou, kde ešte rieka zregulovaná nie je, je charakter rieky úplne iný.
Ľudia často regulácie vôbec nevnímajú. Neuvedomujú si, že rieky nie sú prirodzene rovné, ako ich vidíme vo väčšine miest alebo obcí. Čo dokáže spôsobiť vyrovnanie rieky?
Ak máme vodný tok, ktorý nemusí nevyhnutne meandrovať, ale sa prirodzene kľukatí a má určitú dĺžku a rýchlosť prúdenia a my ho zregulujeme a narovnáme, plocha vodného toku sa zmenší a zvýši sa jej spád. Tak dochádza k erózii dna a rieka začne akoby sama seba „požierať“. Je to preto, lebo v prirodzených procesoch sa rieka pohybuje do strán. Narovnaním už nedochádza k bočnej, ale hĺbkovej erózii. Preto sa stavajú priečne prahy, aby sa spád vodného toku znížil a zabránilo sa zahlbovaniu vodného toku, ktoré spôsobuje znižovanie hladiny podzemnej vody a nízku hladinu v studniach a problémy so zavlažovaním.
Dobrým príkladom je územie nového bratislavského downtownu, kde dochádza k zníženiu podzemnej vody výstavbou hlbokých základov, ktoré vytvárajú bariéru, a prúdy podzemnej vody začínajú vybočovať. To isté platí pri Slovnafte, kde sa odčerpáva podzemná voda pre znečistenie. Podzemná voda v poľnohospodárskej krajine za Bratislavou tak začína klesať. Pod úrodnou černozemou sa nachádza štrk. Ak podzemná voda klesne pod alebo na úroveň štrku, pôda nedokáže naberať vlahu a začína usychať.
„Ak si zničíme vodné toky a lesy, schopnosť zadržať vodu v krajine sa zníži a v budúcnosti nás čakajú veľké problémy.“
Na Slovensku prevláda názor, že voda je našou veľkou devízou, pretože jej máme veľa. Platí to ešte?
Aj keď si to väčšina ľudí myslí, v skutočnosti vodu získavame len vo forme zrážok. Jediná veľká rieka Dunaj je naviazaná na topenie ľadovcov v Alpách. Keď sa následkom klimatickej zmeny ľadovce vytratia, bude to mať efekt aj na hladinu Dunaja. Preto musíme vodu zadržiavať. Ak si zničíme vodné toky a lesy, schopnosť zadržať vodu v krajine sa zníži a v budúcnosti nás čakajú veľké problémy. To sme mohli vidieť už pred dvoma rokmi, keď prišlo veľmi suché leto. Dnes to ešte môžeme sčasti označiť za prejav abnormálneho stavu, ale o 20 – 30 rokov to môže byť normálny stav.
V súvislosti s klimatickou zmenou evidujeme viac nárazových dažďov. Dochádza k nim čoraz častejšie aj počas zimných mesiacov. Problémy spôsobujú hlavne v zastavanom území.
V minulosti boli pre územie Slovenska typické dlhotrvajúce zrážky. V súčasnosti spadne rovnaký objem zrážok, ale namiesto obdobia rozloženého do dvoch týždňov sa tak stane v priebehu dvoch hodín. Problém s reguláciou a protipovodňovými zábranami sa presúva z veľkých riek, kotlín a nížin na menšie potoky a riečky v dolinách, kam dažďová voda steká z málo zalesnených svahov na polia a lúky do vodných tokov. Ide o bleskové povodne. S týmto sa budeme musieť v najbližších rokoch vedieť tiež vyrovnať.
Je v súčasnosti ešte možná výstavba v záplavových územiach?
Ľudia si stavajú domy v inundačných, teda záplavových oblastiach aj napriek tomu, že je tam výstavba zakázaná. Vlastník pozemku začne najskôr lobovať na obecnom úrade, a ak mu výstavbu povolia, postaví si tam dom. Ten sa začne časom zaplavovať a vlastník začne tlačiť na správcu vodného toku, čo je v 80 percentách Slovenský vodohospodársky podnik, aby postavil regulačné opatrenia. Iná situácia bola v 50. a 60. rokoch, keď vznikali nové územné plány a dochádzalo v rozširovaniu miest. Tu šlo o systematickú výstavbu.
Ostala vôbec na Slovensku rieka, ktorá nie je zregulovaná alebo len čiastočne?
Rieky sú väčšinou zregulované v ich strednej a spodnej časti. Vo vrchnej pramennej oblasti vysoko v horách ich nemá zmysel regulovať. Práve rieka Belá je často označovaná za poslednú divokú rieku, ale aj tá je už regulovaná v jej spodnej časti pri Liptovskom Hrádku hrádzami a priečnymi prahmi, nad Liptovským Hrádkom je situovaná malá vodná elektráreň. Tá spôsobuje degradáciu vodného toku v súvislosti s hĺbkovou eróziou. Vo vyšších častiach sa kvôli ochrane ľudí a majetku vybagrovalo koryto a stavajú sa protipovodňové valy. Nejde už však o typické silné protipovodňové opatrenia, aké tu boli pred pol storočím. Sú to skôr regulácie blízke prírode.
Aby sa riekam, ktoré dnes pôsobia ako spútané, prinavrátila aspoň sčasti sloboda a život, začína sa s revitalizáciou vodných tokov. V tomto smere pomôže Slovensku aj Plán obnovy a odolnosti SR.
V rámci plánu obnovy sa má zrevitalizovať 97 kilometrov vodných tokov v rámci riek Bodrog, Dunaj, Hron, Morava a Váh. Projekt bude trvať niekoľko rokov a je naň vyčlenených 60 miliónov eur. Ďalších 60 miliónov bude nasmerovaných na opatrenia spojené s klimatickou zmenou a budú mať vplyv aj na vodné toky. Pôjde napríklad o zalesnenie niektorých území, aby bolo možné zadržiavať vodu v krajine, budú sa revitalizovať tiež mokrade ako ďalšie opatrenie pre zadržiavanie vody v krajine.
„Cieľom revitalizácie nie je dať vodný tok do pôvodného stavu, ale prinavrátiť mu isté prírodné procesy.“
V akých oblastiach bude prebiehať revitalizácia?
Priestor vzniká skôr v okolí poľnohospodárskej pôdy, kde by sa brehy erodovanej pôdy zabezpečovali napríklad výsadbou drevín či lomovým kameňom. Ten nie je tiež úplne najvhodnejší, ale je to lepšie ako použitie betónu. Revitalizovať možno tiež na miestach, kde rieky ako Váh a Morava prirodzene meandrovali a meandre boli prepichnuté opäť kvôli získaniu novej poľnohospodárskej pôdy a je možné ich opäť sprietočniť. V minulosti bol totiž problém, že na väčšine územia bolo veľa vody. Napríklad na Východoslovenskej nížine sa stavali odvodňovacie kanály, pretože podzemná voda bola príliš vysoká. V súčasnosti riešime opačný problém, vody je málo. Preto ju musíme vrátiť späť do krajiny mnohokrát aj na úkor poľnohospodárskej pôdy.
Revitalizačné opatrenia však nemôžu byť vykonávané len lokálne, ale na väčších úsekoch. Je tam potrebný výskum, aby sme pochopili, akým spôsobom bude vodný tok reagovať na revitalizáciu. Cieľom revitalizácie nie je dať vodný tok do pôvodného stavu, ale prinavrátiť mu isté prírodné procesy. Krajina už dnes reaguje na vodný tok inak než v minulosti. Ide o prispôsobenie sa súčasnosti, prispôsobenie sa klimatickej zmene.
Aj napriek revitalizačným plánom v súčasnosti stále evidujeme stavby malých vodných elektrární, kde dochádza k zarezávaniu koryta a ktoré majú často extrémne negatívny účinok. Napríklad v prípade Belej zarezávanie presahuje aj tri metre v porovnaní s pôvodným korytom spred 50 alebo 70 rokov. Celkovo tu nastáva zmena sedimentačných procesov a hydrológie koryta.
Takže revitalizácia v zastavaných územiach nie je možná?
Do určitej miery áno, aj keď v takýchto oblastiach nebudeme v budúcnosti sledovať veľké revitalizácie vodných tokov. V prvom rade ide stále o ochranu majetku a života ľudí. Závisí to však od charakteru koryta, vodného režimu a hlavne od financií. V týchto úsekoch riečnych tokov, ktoré pretekajú obcami, sa môžeme pokúsiť prinavrátiť aspoň niektoré prirodzené prvky. Nepôjde teda o klasickú revitalizáciu, ale skôr o rehabilitáciu. Napríklad vodný tok napriamený cez mesto s bariérami vo forme priečnych prahov môžeme doplniť o rybovody, aby mohli ryby migrovať.
Bude podľa vás vďaka revitalizácii v budúcnosti možné zaznamenať zvýšený výskyt rýb v slovenských riekach?
Kedysi niektorými slovenskými riekami tiahli lososy a v Dunaji plávali šesťmetrové vyzy, ktoré sa sem už nedokážu dostať pre bariéry. Rýb bolo v okolí Dunaja kedysi toľko, že tu bol rybí trh. No v budúcnosti sa to môže zmeniť vďaka revitalizáciám. Niektoré vodné stavby sa ale určite rušiť nebudú, napríklad priehrady či tajchy, ktoré v súčasnosti plnia rekreačnú funkciu, zadržiavajú vodu, využívajú sa na výrobu elektrickej energie, ale aj chov rýb.
Existuje isté prepojenie vášho výskumu so štátnymi inštitúciami? To, čo my vedci vyskúmame, sa snaží do istej miery aplikovať napríklad Slovenský vodohospodársky podnik. V prípade revitalizácií následne môžeme sledovať, aký dosah v krajine to spôsobilo. Výsledky našich výskumov vo veľkej miere využívajú tiež rôzne občianske združenia alebo ochranári. Stojíme tak kdesi uprostred – ochranárov zaujímajú skôr výsledky zamerané na revitalizáciu a ochranu prírody, vodohospodári vidia na prvom mieste ochranu ľudí a majetku. My vedci sa však na výsledky našich výskumov nikdy nemôžeme pozerať len z jedného z týchto uhlov pohľadov. Obe strany preto musia hľadať dialóg.
Mgr. PETER LABAŠ je doktorandom v Geografickom ústave SAV. Študoval fyzickú geografiu a geoinformatiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Výskumne sa zameriava na fyzickú geografiu, riečnu krajinu a vodné toky.
Stanislava Longauerová
Foto: Martin Bystriansky, Anna Kidová
Časopis Akadémia 01/2024