Pred 120 rokmi sa narodil profesor JAN HEJTMÁNEK, ktorý sa počas svojho dlhoročného pôsobenia na Slovensku stal priekopníkom vedeckého včelárskeho výskumu a jeho meno zostáva neoddeliteľne spojené s rozvojom slovenského včelárstva.
Jan Hejtmánek sa narodil 17. novembra 1905 v Plzni, vyštudoval poľnohospodárske inžinierstvo na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Svoj nielen profesionálny život však spojil so Slovenskom. Pôsobil vo Výskumnom ústave včelárskom v Liptovskom Hrádku, kam sa v roku 1934 dostal na základe poverenia ministerstva pôdohospodárstva. Jeho úlohou bolo vybudovať z pôvodnej výskumnej včelárskej stanice ústav a rozvíjať slovenské včelárstvo v oblasti výskumu, kontroly a osvety.
Výskumná včelárska stanica v Liptovskom Hrádku bola založená v roku 1929, no napriek svojmu názvu sa výskumnej činnosti nevenovala. V tom čase sa orientovala najmä na usporadúvanie včelárskych kurzov, osvetovú a poradenskú činnosť. Organizačne patrila pod Výskumný ústav včelársky v českom Dole, avšak s pôsobnosťou pre oblasť Slovenska a Podkarpartskej Rusi, čím sa splnilo želanie slovenských včelárov, aby získali vlastnú výskumnú základňu. Chýbal už len posledný krok – začať s výskumnou prácou. Toto do bodky naplnil práve Jan Hejtmánek.
Krátko po svojom príchode rozvrhol hlavné ciele výskumnej práce ústavu do štyroch oblastí, a to do výskumu krmovinovej základne včiel, metód správneho ošetrovania a ochrany včiel proti chorobám a plemenitby včiel. Dlhé roky sa sám, neskôr spolu s kolegami venoval tiež štúdiu fyziológie včiel a ich výživy, čo vyústilo do vývoja patentovanej cukrovomedovej zmesi na dokrmovanie včiel v čase nedostatku prirodzeného zdroja výživy (Medozmes, 1967).
Krátko po druhej svetovej vojne sa vďaka jeho metóde usmerneného náletu včiel na ďatelinu podarilo dosahovať vyššie výnosy produkcie osiva. Na základe dlhoročného výskumu prírodných podmienok a pastevnej bonity Slovenska definoval a vymedzil bioklimatické oblasti pre oblastné chovy včiel. Skúmal vzájomné prepojenie časového rastu a vývoja rastlín a včelstva v rôznych bioklimatických podmienkach, definoval ročné vývojové fázy včelstva vo vzťahu k sezónnemu rozkvetu včelársky významných rastlín.
Jan Hejtmánek navrhol a vybudoval sieť oblastných pozorovacích staníc, ktoré sa spolu s oblastnými chovateľskými stanicami stali vysunutými pracoviskami ústavu. V roku 1938 bol ústav poverený dozorom týchto staníc, čo prakticky znamenalo ich odborné vedenie, reorganizáciu, kontrolu, vypracovanie a zjednotenie pracovného programu a systematizácie záznamov.
Štúdium spôsobu života včelstiev v rôznych úľových sústavách preukázalo, že nie je možné použiť jednotnú metodiku včelárenia pre všetky typy úľov. Pre Zemedelské múzeum v Bratislave (teraz Slovenské poľnohospodárske múzeum v Nitre) pripravil Jan Hejtmánek program budovania zbierky včelárskeho oddelenia, ktoré postupne dopĺňal zaujímavými včelárskymi predmetmi. Nezanedbateľná a veľmi oceňovaná bola poradenská činnosť v najrozmanitejších otázkach a problémoch včelárskych zanietencov.
V priebehu rokov 1934 – 1943 v ústave vyšetrili vyše 280-tisíc včiel robotníc, 217 včelích matiek a takmer 200 iných vzoriek. Ich počet sa neustále zvyšoval a v 50. rokoch to bolo až 25-tisíc vzoriek ročne.
Od svojho príchodu do Liptovského Hrádku Jan Hejtmánek starostlivo sledoval zdravotnú situáciu včelstiev na Slovensku. Ústav bol až do roku 1957 ako jediné pracovisko na Slovensku poverený vyšetrovaním včelích chorôb a nákaz, čo zahŕňalo nielen diagnostiku, výskum prirodzených škodcov a chorôb včiel, ale aj voľbu vhodnej metodiky liečenia, likvidácie a prevencie včelích chorôb a nákaz na Slovensku. V priebehu rokov 1934 – 1943 v ústave vyšetrili vyše 280-tisíc včiel robotníc, 217 včelích matiek a takmer 200 iných vzoriek. Ich počet sa neustále zvyšoval a v 50. rokoch to bolo až 25-tisíc vzoriek ročne.
Po hromadnom úhyne včiel v niektorých oblastiach Slovenska v dôsledku otráv splodinami z priemyselných závodov a používania insekticídov pri ničení škodcov Jan Hejtmánek inicioval v roku 1955 v spolupráci so Slovenskou akadémiou vied diskusiu o hynutí včiel, ktorej záverom bolo prijatie vhodných opatrení proti znečisťovaniu životného prostredia priemyselnou produkciou. Významným momentom bolo aj diagnostikovanie a likvidácia roztočovej a morovej nákazy včiel dovezených z Čiech a Maďarska v roku 1956.
Jeho srdcovou záležitosťou však bola plemenitba včiel. Rozsiahly výskum priniesol slovenskému včelárstvu vypracované parametre plemenného chovu včiel. Na základe biometrických rozborov bolo dokázané, že pôvodná slovenská včela medonosná patrí ku kranskému plemenu, ktoré je považované za pôvodný druh (názov kranský, alebo aj kraňský, je odvodený od územia v súčasnom Slovinsku – Kraňsko).
Jan Hejtmánek vypracoval a následne v praxi overil prevratnú metódu klasifikácie včelstiev. Táto metóda sa postupne udomácnila aj v Čechách, čím došlo k zjednoteniu celoštátneho postupu klasifikácie včelstiev. Pod jeho metodickým vedením sa na Slovensku zakladali oblastné chovy včelích matiek. Práve vo Výskumnom ústave včelárskom v Liptovskom Hrádku bol v polovici minulého storočia založený plemenný chov včelej matky kranského typu – včely Tatranka.
Obdivuhodná je publikačná, pedagogická a popularizačná činnosť Jana Hejtmánka. Napísal viac ako 50 vedeckých prác a 200 odborných a popularizačných článkov, vychoval celý rad odborníkov. Zaslúžil sa o zavedenie výučby včelárstva na Poľnohospodárskej majstrovskej škole v Liptovskom Hrádku, kde následne predmet „chov včiel“ vyučoval. Prednášal na vysokých školách v Brne, Nitre, Bratislave a Košiciach.
Bol zakladateľom a organizátorom Slovenského zväzu včelárskeho, ktorého hlavnou úlohou bola osveta medzi včelármi, vykonávanie expertíz, organizácia kurzov učiteľov včelárstva, výstav, kongresov a sympózií. Jeho dlhoročnú aktívnu činnosť ocenil najvyššími vyznamenaniami nielen Slovenský, ale aj Český zväz včelárov.
Jan Hejtmánek bol v roku 1932 v Prahe promovaný na doktora technických vied, venia docendi nadobudol z predmetu včelárstvo v roku 1946 na Odbore poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Už v roku 1953 bol za svoj prínos slovenskému včelárstvu poctený zvolením za člena korešpondenta SAV, o päť rokov neskôr aj za člena korešpondenta Československej akadémie vied, v roku 1969 sa stal členom Slovenskej poľnohospodárskej akadémie.
V roku 1965 bol prezidentom republiky vymenovaný za profesora pre špeciálnu zootechniku. Počas svojho profesionálneho života získal viacero ocenení, za všetky spomeňme napríklad štátne vyznamenanie Za zásluhy a výstavbu za významné úspechy v rozvoji slovenského včelárstva (1965) alebo z tých akademických – Čestnú zlatú plaketu ČSAZ (Československá akademie zemědělská, 1970) a Striebornú medailu SAV (1975).
Jan Hejtmánek, s výnimkou dvojročného správcovania Výskumnej stanice včelárskej v Židlochoviciach (1936 – 1938), pôsobil v Liptovskom Hrádku vo vedúcej funkcii až do roku 1974. Krátko nato odišiel do dôchodku. Zomrel 23. decembra 1978 vo veku 73 rokov.
Sám ústav počas svojej existencie prešiel mnohými organizačnými zmenami. Vďaka jednej z nich sa v roku 1956 stal na tri roky súčasťou SAV. V súčasnosti je ústav s názvom Ústav včelárstva Liptovský Hrádok pracoviskom Národného poľnohospodárskeho a potravinárskeho centra, v rámci ktorého patrí pod Výskumný ústav živočíšnej výroby so sídlom v Lužiankach.
Text: Jana Špániková, Archív SAV
Foto: Archív SAV
Časopis Akadémia 6/2025