Vytvoril prvý program pre návrh integrovaných obvodov na Slovensku

6. 6. 2024 | 169 pozretí

MARTIN ŠPERKA je vedúci Múzea počítačov SAV a pozná pozadie príbehu každého vystaveného exponátu. Je tiež pamätníkom vývoja informačných technológií na pôde akadémie.

V Ústave technickej kybernetiky (ÚTK SAV) ste pracovali takmer 20 rokov. Čomu ste sa venovali? 

Mojou prvou úlohou bolo „Štúdium počítača RPP-16 a možností vloženia jeho častí do systému štvrtej generácie“.  Aj keď sa vtedy ešte nevedelo, aké to budú stroje, bolo jasné, že ich vývoj ovplyvní mikroelektronika, konkrétne veľké integrované obvody. Po stáži vo Výskumnom ústave pre oznamovaciu techniku v Prahe, kde sa robil ich výskum a vývoj, som navrhol a programoval interaktívny grafický systém pre kreslenie predlôh litografických masiek. Prvou väčšou aplikáciou tohto systému bol návrh LSI UART, dôležitej súčiastky počítačov SMEP. S Jánom Langošom (Ing. Ján Langoš, experimentálny fyzik v ÚTK SAV a neskôr minister vnútra ČSFR, pozn. red.) a kolegami sme ho navrhli a odovzdali do závodu TESLA Piešťany, ktorý bol jeho jediným výrobcom v rámci krajín RVHP. Bol som aj členom medzinárodnej pracovnej skupiny pre súčiastkovú základňu týchto počítačov a v rámci jedného projektu sme s pražským kolegom navštívili ako prví občania ČSSR závod v sovietskom Silicon Valley – meste Zelinograd.

Neskôr som sa zaoberal aj 3D počítačovou grafikou a v roku 1981 sa mi dokonca podarilo zúčastniť sa na polročnej stáži na Ohio State University, ktorá bola v tom čase jednou zo svetovo uznávaných v tomto odbore. Viedol som tiež malý projekt paralelného grafického terminálu s mikroprocesorom a paralelné grafické systémy boli aj témou mojej dizertačnej práce. Pred rokom 1989 som bol krátko členom rady expertov pre počítačovú grafiku a spracovanie obrazu akadémií vied krajín RVHP.

Vývoj informačných technológií na Východe a Západe bol po druhej svetovej vojne rozdielny. Ako by ste ho opísali?

V tom čase sa počítače síce vyvíjali aj v krajinách západnej Európy, ale hlavný prúd predstavovali americké stroje. V Československu, Poľsku alebo Maďarsku vzniklo niekoľko originálnych projektov, ale hlavný smer udával vojnou oslabený ZSSR. Tam sa spočiatku kybernetika dostala do nemilosti, bola označená za buržoáznu pavedu. A to aj napriek tomu, že ide viac o vedu o systémoch a riadení než jej hlavných nástrojoch – počítačoch. Tento postoj sa zmenil, až keď si zaostávanie všimli aj funkcionári na najvyšších postoch, hlavne v súvislosti s vojenskými a kozmickými aplikáciami počítačov. V tom čase každá krajina v rámci východného bloku pracovala na vlastných počítačoch, v princípe však šlo o to isté. Komunikácia veľmi nefungovala, ale podobne to bolo aj na Západe, kde sa určitá štandardizácia začala až v 60. rokoch.

Ako to bolo na Slovensku, konkrétne v ÚTK SAV do prevratu v roku 1989?

V rámci Československa mal na počítače monopol Výskumný ústav matematických strojov v Prahe, takže keď chcel kolektív profesora Plandera (Dr. h. c. akad. prof. Ing. Ivan Plander, DrSc., autor prvého slovenského analógového počítača a zakladateľ ÚTK SAV, pozn. red.) vyvíjať počítač pre riadenie procesov v reálnom čase, nazval ho Rýchly programový procesor – RPP. Vďaka tomu súdruhovia, ktorí nevedeli, o čo ide, projekt schválili.

Po revolúcii padlo západné embargo a ÚTK SAV sa rozdelil na tri ústavy, ktoré sa preorientovali na aplikačné oblasti. Veľa ľudí odišlo do škôl alebo začali podnikať. Počítačový a mikroelektronický priemysel na Slovensku, ale aj inde, skolaboval. No ľudia, ktorí ho tvorili, sa dobre uplatnili v akademickej aj komerčnej sfére.

Vy ste z ÚTK SAV odišli v roku 1991. Súviselo to však s umením.

Čiastočne. K umeniu som mal blízko. Manželka je fotografka, sestra úspešná výtvarníčka a dcéra je dizajnérka. Ako študent elektrotechnickej priemyslovky som sa zaujímal aj o výtvarné umenie, dokonca som tvoril aj drobné grafiky a plastiky. Ešte aj na vysokej škole v Prahe som premýšľal, či neprestúpim na architektúru. Pohyboval som sa v „umeleckých kruhoch“ spolužiakov a významných profesorov mojej sestry na UMPRUM alebo bratranca, kamarátov a budúcej manželky na FAMU. No keď som absolvoval prvé dva semestre počítačov, zmenilo sa to.

Môj odchod zo SAV na VŠVU súvisel hlavne s aplikáciami počítačov vo výtvarnom umení a animácii. Miesto mi ponúkol prvý porevolučný rektor, sochár Jozef Jankovič, ktorý je okrem iného autorom známeho súsošia pred pamätníkom SNP v Banskej Bystrici. V 70. rokoch sa kvôli tomuto súsošiu, ktoré prezentuje skôr tragické ako radostné aspekty povstania, dostal do nemilosti, a tým bol aj zbavený možnosti tvoriť sochy. Preto začal experimentovať s grafikami, ktoré sa dali jednoduchšie tvoriť pomocou počítača. V ústave sme mali súradnicový zapisovač, programoval mu ho kolega Imro Bertók. Neskoršie som upravil program pre návrh integrovaných obvodov a s jeho pomocou vytvoril niekoľko grafík, ktoré potom Jankovič realizoval ako plastiky na verejných budovách. A po rozdelení Česko-Slovenska som založil a rok viedol predmet počítačová animácia na novovzniknutej Filmovej fakulte VŠMU.

So sochárstvom súvisí aj zaujímavá príhoda, ktorá sa vám stala v 90. rokoch v rámci zahraničnej výstavy…

Áno, zúčastnil som sa na prvej svetovej výstave digitálnych sôch v Technickom múzeu v Manchestri, kam som poslal dáta geometrie drobnej plastiky, ktorú tam realizovali na 3D tlačiarni. Označili ma tam za prvého digitálneho sochára z východnej Európy. To Jankoviča pobavilo. V súvislosti s touto témou som na konferenciách ISEA v Montreale (1996) a Rotterdame (1997) predniesol príspevok, inicioval a viedol panel o umelom výtvarnom umení ako paralele k umelej inteligencii.

Napríklad aké konkrétne vízie obsahoval príspevok?

Hovoril som o možnosti generovať obrazy zo slovnej špecifikácie, čo je dnes možné vďaka komplexným neurónovým sieťam a obrovským dátovým množinám v internete. Ale aj o počítačom generovanej špecifikácii surrealistických obrazov na základe „počítačových snov“ simulovaných náhodnými spojeniami v dlhodobej pamäti vedomostí reprezentovanej napríklad sémantickými sieťami. S vtedajšími počítačmi to znelo ako sci-fi, takže aj panelisti boli skeptickí. Ale dnes niektoré aplikácie umelej inteligencie vo výtvarnom umení dokonca predstihli vízie vychádzajúce z vtedajšieho stavu.

Keď už sme pri umelej inteligencii – dnes sa to už často nespomína, ale v auguste 1968 navštívil ÚTK SAV „otec“ umelej inteligencie a autor tohto názvu, profesor John McCarthy zo Stanfordovej univerzity. Cieľom bolo nadviazať hlbšiu spoluprácu s vedcami na hraniciach „dubčekovského“ Československa, Maďarska a Rakúska.

„Hovoril som o možnosti generovať obrazy zo slovnej špecifikácie, čo je dnes možné vďaka komplexným neurónovým sieťam a obrovským dátovým množinám v internete.“

Skončila sa táto snaha o spoluprácu úspechom?

Bohužiaľ sa to nepodarilo. No podobná myšlienka sa uskutočnila v roku 1982, keď v ÚTK SAV vzniklo Bázové laboratórium pre umelú inteligenciu akadémií vied socialistických krajín, kde boli na stážach okrem vynikajúcich vedcov z Východu aj niekoľkí zo Západu. Po roku 1989 laboratórium zaniklo, čo bola škoda. Jeho posledný vedúci Jozef Mikloško sa stal podpredsedom ponovembrovej federálnej vlády a skončilo sa aj financovanie.   

Vie sa o vás, že sa celý život venujete horolezectvu, skialpinizmu, trekingu. Čo vás priviedlo k týmto horským športom?

Môj otec, mestský horár na okraji Banskej Bystrice, ma brával na poľovačky, zber lesných plodov a lyžiarske túry. Neskôr som začal s kamarátmi liezť na cvičných skalách a potom v Tatrách. V roku 1976, po zlyžovaní tatranského Kriváňa, som sa zamiloval do skialpinizmu. Dokonca v rokoch 1980 – 1989 som chodil aj pretekať alebo pomáhať usporiadateľom. V tom čase sme v ÚTK neraz pracovali aj 12 hodín denne a doma som ešte písal programy. Takže na tréningy čas nebol, a preto mojím cieľom bolo len prejsť trať v limite a hlavne nezraniť sa. Po duševnej relaxácii v horách mi často napadli riešenia, nad ktorými som si lámal hlavu aj týždne.

Kde všade ste robili výstupy?

Vystúpil som na veľa kopcov a túlal sa hlavne v našich horách. Ale aj v Alpách, na Balkáne, na Kaukaze, v Turecku (Ararat), Iráne (Demavand), Fanských horách v Tadžikistane, v kirgizskom Ťan Šane (Chan Tengri 6 995 m), v pakistanských, indických a nepálskych Himalájach a Karakorame, v Andách v Argentíne (slovenský prvovýstup na strechu Ameriky), Čile, Bolívii, Ekvádore a Kolumbii, v Skalistých a Apalačskćh horách v USA, na najvyššej a tretej najvyššej hore Afriky v Tanzánii a Ugande, v marockom Atlase, alžírskom Hoggare, na už roky neprístupnom Popocatepétli v Mexiku, na Islande a na ostrove Sokotra v Jemene. Ešte aj vlani som chcel zorganizovať treking pod najvyššiu samostatnú horu Indie, ale skupina záujemcov sa napokon rozpadla, tak som to vzdal. Keby som našiel partnerov, ešte by som to skúsil.  

doc. Ing. MARTIN ŠPERKA, PhD., patrí k priekopníkom počítačovej grafiky a automatizovaného návrhu integrovaných obvodov na Slovensku. Študoval technickú kybernetiku na Fakulte elektrotechniky ČVUT v Prahe. Od roku 1971 pôsobil v Ústave technickej kybernetiky SAV (dnes Ústav informatiky SAV), kde sa venoval automatizácii návrhu počítačov a integrovaných obvodov, ako aj algoritmom a architektúram 3D grafických  systémov. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry vizuálnych médií na VŠVU, kde sa zaoberal históriou počítačovej grafiky, elektronickému umeniu a pedagogike. 12 rokov pôsobil na FIIT STU, kde sa habilitoval na docenta, prednášal a bádal tu v oblasti multimédií, 3D počítačovej grafiky, virtuálnej a rozšírenej reality v interakcii človeka s počítačom a ich vplyvu na elektronické vzdelávanie (e-Learning). V roku 2008 sa stal spoluzakladateľom a prvým dekanom Fakulty informatiky na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave. Od roku 2017 je vedúcim Múzea počítačov pri Výpočtovom stredisku SAV. Okrem akvizičnej, dokumentačnej, inštalačnej činnosti a sprevádzania návštevníkov sa venuje aj dejinám počítačov a ich aplikáciám vo vede. Podieľa sa aj na organizovaní seminárov o aplikáciách superpočítačov v Národnom kompetenčnom centre pre HPC.

Stanislava Longauerová

Foto: Martin Bystriansky


Časopis Akadémia 3/2024