Welfare je fér

6. 12. 2023 | 52 pozretí

Prv než skončia na našom tanieri, mali by hospodárske zvieratá nielen žiť v dôstojných podmienkach, ale aj zažívať niečo pozitívne. Akým spôsobom to docieliť u sliepok a prepelíc, sa zaoberajú vedci ĽUBOR KOŠŤÁL, BORIS BILČÍK a vedkyňa KATARÍNA PICHOVÁ z Ústavu biochémie a genetiky živočíchov Centra biovied SAV.

Po druhej svetovej vojne bolo hlavným cieľom živočíšnej výroby vyprodukovať lacné potraviny a nakŕmiť čo najviac ľudí. To spôsobilo výraznú zmenu v systéme chovu hospodárskych zvierat z domáceho na intenzívny.V roku 1964 vyšla v Spojenom kráľovstve kniha od Ruth Harrison pod názvom Zvieracie stroje (Animal Machines: The New Factory Farming System), ktorá odhalila nelichotivú pravdu o priemyselnom chove a vo verejnosti vyvolala mimoriadny ohlas. „Nie všetci si v tom čase uvedomovali, že zvieratá už viac nežijú tak, ako to kedysi videli u babky na záhrade. Britská vláda v reakcii na to vymenovala špeciálny výbor zložený z vedcov, viedol ho profesor Brambell. Tak vznikla definícia welfare, v ktorej bolo prvýkrát zahrnuté okrem fyzického zdravia aj to psychické. Spomínané boli aj pocity u zvierat, na ktorých objektívnu možnosť skúmania nemali v tom čase jednoznačný názor ani samotní vedci,“ hovorí doktor Ľubor Košťál a dodáva, že už pred niekoľkými storočiami vznikli filozofické smery, ktoré vnímali zvieratá ako cítiace bytosti.

Genetická selekcia

V minulosti sliepky znášali menej vajec a ich výkrm trval nepomerne dlhšie. „Brojlery sa dokážu v súčasnosti dostať na jatočnú hmotnosť už v priebehu menej ako 40 dní od vyliahnutia. Rýchly rast však predstavuje záťaž pre ich kostrový aparát či srdcovo-cievny systém,“ upozorňuje doktor Boris Bilčík na problémy, ktoré úspešný chov z pohľadu produkcie prináša samotným zvieratám. Aj to je následok intenzívnej genetickej selekcie. Preto je dnes trend skôr opačný – a to návrat k pomalému rastu, kde má telo dostatok času na prirodzený vývoj a zvieratá tiež menej trpia zdravotnými problémami. Príkladom môže byť chov pomaly rastúcich brojlerov vo Francúzsku známy ako Label Rouge, uvádza Ľ. Košťál, ktorý stál pri zrode skúmania problematiky welfare hydiny v Ústave biochémie a genetiky živočíchov SAV.

„Dnes už nestačí, aby sme odstránili iba bolesť a utrpenie. Dôležité je, aby zvieratá zažívali aj niečo pozitívne.“

Definícia welfare

Oficiálna legislatíva hovorí o welfare ako o dobrých životných podmienkach zvierat. Podľa doktora Košťála sa často hovorí o odstránení utrpenia u zvierat, ale hranice sa posúvajú. „Dnes už nestačí, aby sme odstránili iba bolesť a utrpenie. Dôležité je, aby zvieratá zažívali aj niečo pozitívne.“

„Úlohou vedcov je hovoriť bez zaujatosti, čo vo väčšine prípadov neprijíma pozitívne ani jedna zo strán.“

Aktivisti a chovatelia

Keď začne bežný človek venovať viac pozornosti tejto téme, môže sa cítiť bezradný. Na strane jednej je pohľad ochranárov zvierat a aktivistov, na strane druhej sú stanoviská chovateľov a farmárov. Doktor Bilčík si myslí, že ide o dva extrémy a pravda je kdesi uprostred: „Úlohou vedcov je hovoriť bez zaujatosti, čo vo väčšine prípadov neprijíma pozitívne ani jedna zo strán. Farmári a producenti neradi počujú, že obohatená klietka nie je prostredie poskytujúce nosniciam možnosť prejavovať prirodzené správanie. Vidia totiž výhody klietkového chovu, ako je napríklad vyššia úroveň hygieny (oddelenie vajec od trusu, pozn. red.), lepšie pracovné podmienky pre zamestnancov. Opačná strana sa zas bez ohľadu na ekonomické faktory, ktoré so sebou prinášajú zmeny v prospech welfare, snaží presadiť zmeny, ktoré sú síce pozitívne v celkovom hodnotení welfare, ale spôsob a rýchlosť ich implementácie nie sú tiež úplne optimálne.“ Podobný názor má aj doktorka Katarína Pichová: „Nedémonizovala by som producentov, pretože tiež majú záujem, aby boli zvieratá zdravé a v pohode. Ak v ich chove vznikne problém, odrazí sa to na produkcii aj zisku.“

Lacnejšie či férovejšie?

Na strane jednej stojí občan, ktorý je uvedomelý a chce pre zvieratá vhodné podmienky, no keď príde do obchodu, ako spotrebiteľ je ovplyvnený cenou potravín. Podľa Ľ. Košťála je to pochopiteľné. „Ak majú ľudia existenčné problémy, na prvom mieste vidia seba a kupujú to, čo je lacnejšie. Vidím to však optimisticky. Dúfam, že ekonomický rast pôjde pozitívnym smerom, ľudia budú ochotní a schopní viac prostriedkov vynakladať na kvalitné potraviny a aj zvieratá sa budú mať lepšie.“ Podľa K. Pichovej je to do veľkej miery otázkou všeobecnej uvedomelosti a prístupu k životu, pretože ako spoločnosť sme stále veľmi konzumní.

„Náš ústav bol súčasťou projektu Interkozmos, ktorého cieľom bolo vybudovať uzavretý miniatúrny ekosystém pre dlhodobé vesmírne lety.“

Prepelice vo vesmíre

Pôvodne sa na oddelení etológie a fyziológie zvierat zaoberali abnormálnymi formami správania u hydiny, ktoré súvisia s negatívnym welfare – napríklad ozobávaním peria. Zaujímavosťou je, že historicky sa na ústave chovali prepelice japonské a ich chov bol spätý s kozmickou biológiou. „Náš ústav bol súčasťou projektu Interkozmos, ktorého cieľom bolo vybudovať uzavretý miniatúrny ekosystém pre dlhodobé vesmírne lety. Jeho súčasťou mali byť riasy, obilniny, slimáky, muchy a vrchol reťazca predstavovala prepelica japonská, ktorá rýchlo pohlavne dozrieva a produkuje nutrične hodnotné vajíčka. Projekt síce nebol úplne dotiahnutý do konca, ale počas letu, na ktorom sa zúčastnil aj prvý slovenský kozmonaut Ivana Bella, to bolo prvýkrát, keď sa takýto živý organizmus vyliahnutý vo vesmíre aj živý vrátil späť na Zem. Dôležité bolo tiež zistenie, že napriek beztiažovému stavu embryogenéza prebieha vo vesmíre normálne,“ približuje spätne jeden z významných projektov doktor Bilčík. Prepelice na ústave ostali, akurát výskum sa posunul iným smerom.

Materské správanie

Doktorka Pichová sa okrem iného výskumne venuje aj materskému správaniu u prepelíc a sleduje, aké benefity poskytuje. „Skúmame, či dokáže odchov s matkou zredukovať nežiaduce správanie, napríklad ozobávanie peria. Na základe toho, čo robí matka, sa snažíme my vedci zistiť, simulovanie ktorých jej funkcií je možné použiť pre chov s cieľom pozitívneho dosahu na zvieratá. Existujú napríklad vyvýšené výhrevné platne, ohraničené plastovým závesom, a tie simulujú pre vyliahnuté kuriatka hlavnú funkciu matky – teplo a bezpečie, kde si môžu oddýchnuť od aktívnych kuriatok a vzájomne sa tak nerušia.“

Adoptívna matka

Prepelica japonská sa chová ako laboratórne zviera už dlhé desaťročia a v laboratórnych podmienkach len veľmi malá časť prepeličích matiek zasadne na vajíčka. Na ústave si položili otázku – či materské správanie u prepelíc nevymizlo. V jednom z experimentov umiestnili k adoptívnej matke jednodňové prepeličky a večerné obavy z experimentu vystriedala ráno radosť, pretože prepelica sedela so spokojnými malými prepeličkami poskrývanými vo svojom našuchorenom perí. „Zdá sa, že evolúciu neoklamete. Materské správanie je v génoch kdesi hlboko zakorenené,“ reaguje Ľ. Košťál. Ukázalo sa tiež, že nežiaduce formy ozobávania sa týmto u kuriatok v neskoršom veku vyvíjali menej a pomalšie. „Matka formuje správanie potomstva a manažuje tiež čas, ktorý počas dňa spolu trávia. Toto spojenie malo pozitívny vplyv aj na ich správanie v dospelosti,“ spomenie ďalšie pozitívum experimentu K. Pichová. Prítomnosť matky zabezpečuje tiež prirodzené formovanie mikrobiómu v zažívacom systéme u mláďaťa, čo pozitívne ovplyvňuje jeho neskorší vývin, upozorňuje B. Bilčík. Keď sa kuriatka vyliahnu v technologickom prostredí, mikrobióm sa formuje na základe prostredia, čo nemusí byť vždy optimálne.


Sú inteligentnejšie

Jedným zo spôsobov, ako možno merať subjektívnu zložku pocitov u zvierat, je hľadať súvislosti medzi poznávaním a emóciami. „Naši kolegovia z Bristolu testovali metódu skreslenia úsudku prvý raz u potkanov. U nás ju tiež využívame, vytvorili sme si však vlastné zariadenie. Sliepky zobú v Skinnerovom boxe (špeciálna komora vytvorená B. F. Skinnerom, pozn. red.) na dotykovú obrazovku na „pozitívne“ (biela farba) a „negatívne“ kruhy (tmavosivá farba), ktoré sú odmeňované (múčny červ) alebo trestané (nepríjemný zvuk),“ opisuje základné princípy experimentu Ľ. Košťál. Sú tam však aj kruhy farebne nejednoznačné, na ktoré ak zobnú, neudeje sa vôbec nič. Práve tie vedcov zaujímajú a následne ich vyhodnocujú. Podľa K. Pichovej teória hovorí o tom, že ak sú sliepky optimistické, môžu práve tie nejednoznačné kruhy vnímať ako pozitívne a snažia sa cez ne dostať k odmene, a ak na ne zobú menej, sú viac pesimistické. Tu treba podotknúť, že sliepky sú oveľa inteligentnejšie, než sa o nich hovorí. „Veľmi rýchlo totiž prišli na to, že sa im neoplatí zobať tam, kde na ne nič nečaká,“ s trochou sklamania priznáva K. Pichová. Existujú však aj ďalšie metódy, ako napríklad skreslenie pozornosti. Funguje tak, že čím viac je jedinec naladený negatívne alebo sa viac bojí, tým dlhšie bude venovať svoju pozornosť ohrozujúcim podnetom z okolia a bude dlhšie trvať, kým sa upokojí a vráti sa k tomu, čo robil predtým.

Klietky a podstielka

V ústave sa venujú skúmaniu a porovnávaniu chovu v obohatených klietkach a chovu v podstielkovom systéme. Laboratórne klietky v ústave sú nadizajnované podľa technológií chovateľov a podľa súčasnej legislatívy. Oba systémy majú veľa spoločného, napríklad hniezdne boxy, bidlá, kŕmidlá, napájačky, popolisko. Sliepky však majú nejaké formy správania, ktoré sú im prirodzené, a tie poukazujú na isté rozdiely. „Napríklad popolenie alebo kúpanie sa v prachu, ktoré za normálnych okolností robia sliepky v skupinách a v istom čase, prebieha v klietke naprázdno, na drôtenej podlahe,“ hovorí o jednom zo špecifík v klietke B. Bilčík. „Takisto bidlo je v obohatenej klietke len pár centimetrov nad podlahou, kdežto v podstielkovom chove alebo v iných systémoch je to naozaj vyvýšené miesto, kde môžu sliepky oddychovať alebo aspoň sčasti uniknúť pred agresívnym správaním ostatných.“

Úniky tepla u sliepok

Veľkým problémom u sliepok je ozobávanie peria. V tomto ohľade je podľa B. Bilčíka operenie u sliepok v oboch chovoch už na prvý pohľad rozdielne a v klietke je abrázia peria vyššia. Vo vedeckom svete vysoko citovanou metodikou, ako hodnotiť po vizuálnej stránke kvalitu operenia, je práve tá, ktorú vypracoval B. Bilčík. Alternatívnou metódou hodnotenia stavu operenia je použitie termokamery, ktorá objektívne zaznamená úbytky tepla u sliepok na miestach, kde koža nie je dobre operená.

Ozobávanie peria

„Klietkový aj podstielkový chov majú svoje plusy aj mínusy,“ tvrdí K. Pichová. Problémy sú však aj v iných chovných systémoch. Čo sa týka ozobávania, paradoxne ešte horšia situácia je v alternatívnych systémoch, kde sa voľne pohybujú veľké počty sliepok. Dôvodom je, že v klietkach s relatívne nízkym počtom zvierat v skupine je ľahšie identifikovať tú, ktorá ozobáva ostatné. Pri niekoľkých tisíckach sliepok je „ozobávačku“ ťažké identifikovať.


Svet vo welfare zaostáva za Európou

Krajiny, v ktorých sa robí pre welfare najviac, sú obmedzené takmer výlučne na Európu, pripomína doktor Bilčík. Spojené štáty a Kanada sú v tomto ohľade pozadu a zvyšok sveta mu veľa pozornosti ešte stále nevenuje. Aj v rámci Európy sú krajiny, ktoré welfare tradíciu majú a iné sa na ne len doťahujú. Podľa portálu Euractiv sa v súčasnosti na Slovensku v obohatených klietkach chová až 75 percent nosníc, 22 percent v podstielkových chovoch a len 2,4 percenta v biochovoch a voľných výbehoch. V EÚ tvoria v priemere klietkové chovy iba necelých 45 percent. Môže za to aj tradícia, vysvetľuje Ľ. Košťál: „Na Slovensku sa chovali sliepky v klietkových chovoch na družstvách, takže štartovacia pozícia je tu iná ako v Rakúsku, kde sa už dlhé roky vôbec nevyužíva chov v klietkach. Historicky tam fungovali vždy len malí farmári.“

Zákaz chovu v klietkach

Systém neobohateného klietkového chovu je v krajinách EÚ zakázaný od 1. januára 2012. Iniciatívu úplného zrušenia klietkového chovu podporil začiatkom tohto roka aj Európsky úrad pre bezpečnosť potravín (EFSA). B. Bilčík do veľkej miery súhlasí so štúdiou EFSA. Myslí si však, že zrušenie klietkového chovu bude v inom časovom horizonte, než do akého tlačia chovateľov obchodné reťazce. Tie chcú už od roku 2025 prestať vykupovať vajíčka z obohatených klietok. „Sú to však v takom krátkom čase ťažko splniteľné podmienky pre mnohé chovy na Slovensku,“ domnieva sa.

Spolupráca a projekty

S koncom klietkového chovu však nezanikne výskum na ústave. Podľa doktora Košťála skúmanie správania u zvierat a jeho regulácie nie sú viazané na klietky a jeho kolegyňa doktorka Pichová dodáva, že sa budú venovať aktuálnym otázkam chovu: „Aj v alternatívnych systémoch je množstvo problémov, ktoré sa budú skúmať.“ Na oddelení etológie a fyziológie sa snažia v tejto oblasti výskumne medzinárodne spolupracovať. Svedčia o tom početné zahraničné konferencie, na ktorých sa zúčastňujú, pobyty študentov na zahraničných pracoviskách, ale najmä projekty, ako je COST (European Cooperation in Science and Technology).

Usmrcovanie kohútikov

Welfare môžu pomôcť aj moderné technológie. Napríklad senzory, ktoré sú schopné lepšie monitorovať a signalizovať istú úroveň správania u zvierat, upozorňuje Ľ. Košťál na nové možnosti, ktoré už v zahraničí testujú. Výskum a technológie môžu pomôcť aj pri riešení ďalšieho problému. Týka sa čerstvo vyliahnutých kohútikov. Kohúty nedokážu znášať vajíčka, a preto ich chov nie je ekonomicky výhodný. V dôsledku toho ročne dochádza v rámci EÚ k usmrteniu desiatok miliónov jednodňových kohútikov. „Aby nebolo nutné nechať vyliahnuť samčekov a následne ich zabíjať, možným východiskom bude zisťovanie pohlavia už počas embryonálneho vývinu. Aby ešte v ranom štádiu boli usmrtené skôr, než sa u nich vyvinú vyššie nervové centrá,“ poukazuje na súčasné výskumy aj doktor Bilčík.

Prestať jesť mäso?

„Ak si predstavíme, že by sme všetci prestali jesť mäso, potrebovali by sme viac miesta na pestovanie rastlinnej stravy. Vyklčujeme tak ďalšie lesy, aby sme na to mali priestor?“ zamyslí sa čisto hypoteticky K. Pichová pri otázke, či by nemalo zmysel prejsť vo väčšej miere na náhrady mäsa. Podľa nej sa spoločnosť nachádza v štádiu, keď už nemôžeme len tak odrazu prestať jesť mäso. Je preto namieste zamyslieť sa, či celkovo nekonzumujeme priveľa potravín. Aj to by bola cesta k istej rovnováhe. Nekupovať zbytočne veľa a zároveň potraviny nevyhadzovať.

„Mali by sme chovať zvieratá tak, aby sme sa to nehanbili ukázať našim deťom a vnúčatám.“

Ideálny chov

„Veľmi sa mi páči výrok nášho českého kolegu Mareka Špinku (doc. RNDr. Marek Špinka, CSc., zaoberá sa etológiou sociálneho správania na Českej poľnohospodárskej univerzite a evolučnou psychológiou na Karlovej univerzite v Prahe, pozn. red.), ktorý v jednej televíznej relácii povedal, že by sme mali chovať zvieratá tak, aby sme sa to nehanbili ukázať našim deťom a vnúčatám. Aby šlo o spôsob, ktorý je eticky prijateľný,“ opisuje ideálny chov Ľ. Košťál. Zmysel tiež vidí v osvete. Lebo ak ľudia strácajú kontakt so zvieratami, aj samotný chov ich menej zaujíma. Osveta vychádza aj priamo od vedcov, ako hovorí doktorka Pichová: „Európske projekty síce slúžia primárne na vytváranie sietí medzi vedcami, ale niektoré pracovné skupiny sú zamerané aj na komunikáciu s farmármi, dokonca smerom ku konzumentom.“

Život po experimente

V laboratóriu správania a welfare hydiny na Ústave biochémie a genetiky živočíchov SAV si odchovávajú prepeličky sami, sliepky prichádzajú z certifikovaných chovov vo veku 10 – 12 týždňov. Experiment trvá zvyčajne do jedného roka. „Máme vždy len toľko zvierat, koľko si ich daný experiment vyžaduje. Snažíme sa tiež vyhnúť akémukoľvek utrpeniu zvierat. Keď sa experiment skončí, vždy pre ne hľadáme nový domov u niekoho na dvore,“ opisuje pozitívnu laboratórnu prax B. Bilčík s tým, že aj keď je to administratívne komplikovanejšie, stojí to za to. „Občas potom ešte dostávame aj spätnú väzbu, ako sa naše ,sliepky akademičky‘ správajú,“ zasmeje sa Ľ. Košťál. Snahu o lepší život zvierat majú dokonca aj niektorí farmári, ako potvrdzujú slová K. Pichovej: „Asi to nerobia všetci, ale keď sa po istom čase zbavujú nosníc, poniektorí farmári o tom dajú vedieť ľuďom z okolitých dedín a tí si ich môžu za smiešne peniaze odkúpiť a ďalej chovať na dvore.“

RNDr. ĽUBOR KOŠŤÁL CSc., RNDr. BORIS BILČÍK, PhD., a Mgr. KATARÍNA PICHOVÁ, PhD., pôsobia na Ústave biochémie a genetiky živočíchov Centra biovied SAV. V rámci základného výskumu sa venujú štúdiu živočíšnej fyziológie, aplikovanej etológii a welfare u hydiny. Podieľali sa na niekoľkých medzinárodných projektoch zameraných na welfare, doktor Košťál a doktor Bilčík sú členmi expertnej skupiny WG9 (Welfare a manažment hydiny) pri Svetovej hydinárskej vedeckej spoločnosti. Katarína Pichová sa venuje štúdiu emócií, kognitívnych schopností hydiny a vplyvu materského správania u prepelíc. Venujú sa tiež biomedicínskym témam.



Stanislava Longauerová

Foto: Martin Bystriansky, Boris Bilčík, Katarína Pichová


Časopis Akadémia 6/2023