Život na Zemi pretrvá. Ale v inej forme, ako ho poznáme dnes

6. 6. 2024 | 70 pozretí

„Klimatické modely, ktoré sa snažia predpovedať budúcnosť, nezachytávajú komplexnosť celkovej biotickej odozvy,“ myslí si britská biogeochemička ROS RICKABY, ktorá sa to snaží zmeniť vďaka svojmu výskumu.

Začínali ste ako chemička, neskôr ste sa venovali geochémii. Kedy ste sa rozhodli prejsť aj na oblasť biológie a venovať sa viac interdisciplinárnemu výskumu v oblasti biogeochémie?

Absolvovala som štúdium prírodných vied, ktoré zahŕňalo biológiu, geológiu a chémiu, takže základy už tam boli. Práve biologický aspekt fungovania zemského systému je pre mňa najväčšou výzvou. Klimatické modely, ktoré sa snažia predpovedať budúcnosť, nezachytávajú komplexnosť celkovej biotickej odozvy. Preto som sa chcela pokúsiť vybudovať základy, ktoré by nám umožnili pochopiť reakciu živých organizmov ako súčasť fyzikálnych projekcií, čo sa môže stať s našou planétou v budúcnosti.

„Naša spoločnosť a spôsob, akým žijeme, boli vybudované za posledných 10-tisíc rokov, keď bola klíma stabilná.“

V súčasnosti čelíme rýchlej klimatickej zmene: teplota oceánov stúpa, acidifikácia ovplyvňuje chemickú rovnováhu v oceánoch, atmosfére. Keďže hlavnou témou vášho výskumu je štúdium vzťahov medzi chemickou rovnováhou v prostredí a evolúciou života, aké sú vaše očakávania? Budeme čeliť rýchlejšej evolúcii života alebo sú tieto zmeny príliš rýchle na to, aby ich život zvládol?

To je skvelá otázka. Podľa môjho názoru zemský systém a život na planéte prežijú. K masovému vymieraniu už v minulosti došlo, dokonca sa to udialo už päťkrát. Podľa mnohých práve prebieha šieste masové vymieranie. Ja však verím, že život pretrvá. Život sa naučil obsadiť takmer každý kút planéty. Možno zmení svoje zloženie, ale pretrvá. A možno práve to by malo byť pre ľudstvo niečo ako vytriezvenie. Treba pochopiť, že klimatická zmena sa týka každého z nás.

Naša spoločnosť a spôsob, akým žijeme, boli vybudované za posledných 10-tisíc rokov, keď bola klíma stabilná. Nemenila sa 10-tisíc rokov. Doteraz sme sa vždy nachádzali v medziľadovej dobe. Naučili sme sa, kde môžeme pestovať potraviny, naučili sme sa, kde môžeme stavať naše príbytky. Skutočnou výzvou preto je nájsť spôsob, ako by naša spoločnosť mohla naďalej fungovať v tomto meniacom sa svete.

V každom prípade, aj keď sa biosféra zmení, baktérie pretrvajú. Keď je život už raz zasiaty, môže jedného dňa opäť prekvitať. Možno to nebude v podobe, v akej ho poznáme dnes, ale biosféra pretrvá. Svojím spôsobom sme aj my súčasťou biosféry, vznikli sme z nej. Preto by sme mali uznať jej hodnotu a vytvoriť si s ňou symbiotický vzťah.

„Práca na Univerzite v Oxforde mi dáva pocit, že by som mala využiť silný a dôrazný hlas, ktorý z tejto pozície vyplýva, a pomáhať spoločnosti zvládať našu evolúciu.“

Študovali ste na univerzitách v Cambridgei a na Harvarde, dnes pôsobíte na Univerzite v Oxforde. Vaše skúsenosti sa teda spájajú s univerzitami, o ktorých snívajú všetci vedci a vedkyne. Máte dokonca skúsenosť s prácou na výskumných lodiach. Čo je pre vás na výskume to najzaujímavejšie a aké výzvy z vašej práce vyplývajú?

Samozrejme, ísť do terénu alebo priamo v oceáne merať procesy, ktoré vás zaujímajú, je pre vedca mimoriadne vzrušujúce. Momentálne ma najviac zaujíma a zároveň desí, ako ovplyvniť zmenu, ktorej čelíme. Práca na Univerzite v Oxforde mi dáva pocit, že by som mala využiť silný a dôrazný hlas, ktorý z tejto pozície vyplýva, a pomáhať spoločnosti zvládať našu evolúciu. Snažím sa zistiť, ako to urobiť čo najlepšie. Vznikajú rôzne otázky: mali by sme odstraňovať uhlík z atmosféry? Ako spomaliť emisie? Ide už však viac o politickú výzvu, ktorá je takmer mimo dosahu vedcov. Takže zaujímavé bude tiež sledovať, či sa nájdu spôsoby, vďaka ktorým sa podarí ľudskej spoločnosti prežiť a ktoré nebudú mať devastačné následky zas inde, keďže vieme, že vplyvy na rôzne časti globálnej spoločnosti sú veľmi nerovnomerné. 

Práca vo vede je ako jazda na horskej dráhe – niekedy dosiahnete veľký úspech a je to zábava, ale väčšinu času sa vám nedarí. Ako sa s tým vyrovnávate?

Bola som na istom podujatí, kde niekto hovoril o vzrušení z objavu. Práve pocit pri objavovaní niečoho nového vo fungovaní Zeme a biosféry je pre mňa to, čo ma núti celé tie roky pokračovať ďalej. Sám objav predstavuje niečo výnimočné, ale je ťažké toto posolstvo sprostredkovať.

Vedecká komunita často upadne do rutiny získavania financií, študentov, plnenia rôznych úloh. Preto si myslím, že vtedy je dôležité opäť si spomenúť, prečo ste sa rozhodli pre vedu. Mňa inšpirovalo čítanie o objave DNA Rosalind Franklinovou. A to len preto, lebo máme rovnaké krstné meno. Takže pre mňa je kľúčové práve to vzrušenie z objavu. Podľa môjho názoru ide o najväčšie vzrušenie, aké môžete zažiť.

Profesorka ROS RICKABY je morská biogeochemička, skúma históriu života a klímy na Zemi s cieľom poskytnúť informácie pre prognózy budúcej morskej biosféry. V súčasnosti je vedúcou na Katedre vied o Zemi na Univerzite v Oxforde. Je tiež držiteľkou ERC grantu s nepretržitým financovaním počas 20 rokov.


Ros Rickaby vystúpila v Bratislave počas 7. ročníka festivalu Starmus, ktorý prepája vedu, hudbu a umenie.



Peter Boháč
Foto: archív University of Oxford


Časopis Akadémia 3/2024