Belá je naša jediná divočiaca rieka, je dokonca jednou z mála v strednej Európe. Protipovodňové hrádze a malá vodná elektráreň však živelnosť tejto rieky ovplyvňujú natoľko, že podľa ANNY KIDOVEJ z Geografického ústavu SAV môže na toku Belej dôjsť k nezvratným zmenám.
Vďaka pracovnej skupine Slovak Rivers Lab je téma rieky Belá v Geografickom ústave SAV živá už 15 rokov. Ako vzniklo toto zoskupenie?
Prvé fluviálno-geomorfologické prieskumy ako také som realizovala v rámci svojej dizertačnej práce. Udialo sa tak však vďaka môjmu vtedajšiemu školiteľovi doktorovi Milanovi Lehotskému, ktorý ma upozornil na mimoriadnosť tohto riečneho systému. Práve on je zakladateľom fluviálnej geomorfológie na Slovensku a pod jeho gesciou sa vykonal aj prvotný výskum na vodnom toku Belá.
V súčasnosti výskum kontinuálne pokračuje a môžem povedať, že aj napriek tomu, že Belú poznám pomerne „dôverne“, s kolegami objavujeme stále nové súvislosti procesov a javov, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú. Tieto poznatky dnes už prinášajú pridanú hodnotu nielen odbornej verejnosti, ale začínajú byť aplikovateľné aj v praxi, čo ma ako vedkyňu veľmi teší a naďalej sa snažím tento výskum koncipovať tak, aby sa to prelínalo.
Regulované vodné toky už v súčasnosti vnímame viac-menej ako normálny stav. Ako by sme mohli zadefinovať divokú rieku?
Divočiace rieky sú špecifické tým, že zväčša tečú z horského prostredia do územia kotlinového charakteru. Tak ako Belá tečú pod zvýšeným sklonom, majú určitú dynamiku, energiu. V rámci divočenia je dôležitý proces avulzie – ide o korytá, ktoré si rieka vytvára počas povodňových udalostí, pričom dochádza k transportu a akumulácii sedimentov, ktoré vytvárajú nové centrálne lavice. Práve viackorytová pôdorysná vzorka a centrálne štrkové lavice sú typické pre divočiaci vodný tok, pričom zvyčajne nie je možné rozlíšiť, ktoré koryto je to hlavné. Na niektorých miestach si Belá v tomto zmysle dokázala udržať prirodzenú rovnováhu týchto procesov.
Keď však porovnáme jej súčasný stav so stavom spred 70 rokov, nie je už natoľko divoká. Čelí trendu degradácie, teda zužovaniu a zarezávaniu koryta do podložia, keď hlavné koryto stráca schopnosť laterálneho prepojenia s priľahlou riečnou nivou. Vďaka tomu dochádza k rôznym javom, ktoré ovplyvňujú jej biodiverzitu aj geodiverzitu. Napríklad v horských oblastiach rakúskych Álp sú ešte stále krásne úseky riek, ktoré majú divočiaci pás naozaj aktívny. Ide však o vysokohorskú krajinu, kde nevzniká žiaden problém v súvislosti s ochranou ľudského zdravia a ochrany majetku. V takomto prostredí nie je potrebné ich regulovať.
„Vode nerozkážete, kadiaľ má tiecť, vyberá si cestu najmenšieho odporu.“
Spomínané zarezávanie koryta na rieke Belá spôsobuje prevádzka malej vodnej elektrárne pri Liptovskom Hrádku, ktorá tam funguje už takmer 25 rokov. Ako sa tento problém vyvíjal v čase?
Prevádzka malej vodnej elektrárne so sebou prináša kauzálne príčiny, ktoré na seba nadväzujú v priestore a čase a vývoj riečneho úseku podliehal tzv. domino efektu týchto príčin. Prvý profil na rieke Belá sme robili v roku 2011. Bola to úplne iná riečna krajina, ako ju poznáme dnes. Nachádzali sa tam štrkové pláne, lavice a existenciu náhonu elektrárne sme v tom čase nevnímali až tak negatívne. Po prvých väčších povodniach však nastali viditeľné zmeny.
Došlo k obnaženiu materskej horniny a tento proces naďalej pokračuje postupujúcou spätnou eróziou v smere proti prúdu do vyšších častí rieky. Hlavné príčiny súvisia s odberom vody z hlavného koryta do náhonu a takisto s úpravami dna koryta majiteľom elektrárne. Ukázalo sa, že najhorším rozhodnutím bolo postaviť elektráreň v eróznom koridore vodného toku.
Na prevádzku malej vodnej elektrárne sú tam síce výhodné podmienky kvôli výraznému sklonu, avšak aj to prispieva k významnému zarezávaniu koryta. Aktuálne je hlavné koryto ležiace vedľa náhonu zahĺbené o dva a pol metra. Pôvodný štrk z koryta bol odplavený a ílovcové a pieskovcové sedimenty, ktoré sú vo svojej štruktúre nesúdržné, sa pod vplyvom silného prúdu rieky rozpadávajú a sú odplavované ďalej.
Keď v koryte nie sú žiadne sedimenty, hovoríme o „hladnej vode“. Ak už na niektorom mieste odplaví všetky sedimenty, dochádza k zarezávaniu koryta, ktoré postupuje aj smerom nahor proti prúdu. Predpokladáme, že s pokračujúcou spätnou eróziou môže vzniknúť riečny kaňon. Na takomto mieste bude možné už len ťažko prevádzkovať malú vodnú elektráreň.
Podobná situácia sa stala na východnom Slovensku na rieke Topľa, kde bola malá vodná elektráreň rovnako postavená v koryte rieky. Keď koryto počas povodne migrovalo na opačnú stranu, ako je náhon, elektráreň ostala bez vody. To viedlo k nútenému ukončeniu prevádzky. Vode nerozkážete, kadiaľ má tiecť, vyberá si cestu najmenšieho odporu.
Keď hovoríme o zarezávaní koryta na Belej, o aký dlhý úsek ide?
Najvypuklejší problém predstavuje úsek pri malej vodnej elektrárni. Ide približne o 200 metrov dlhú časť náhonu. Keď sa na to však pozrieme expertnejšie, proces postupuje aj v smere proti prúdu, takže v skutočnosti hovoríme o úseku od 1 500 do 2 000 metrov. Prevýšenie je tu cca 30 metrov, čo je samo osebe extrém a ten je ešte podporený aktivitou malej vodnej elektrárne, ktorú môžeme chápať aj ako určitú formu regulácie.
O regulovaných riekach sa interne vyjadrujeme ako o mŕtvych riekach. Nedochádza tam k pôvodným prirodzeným fluviálnym procesom, pretože je veľmi obmedzená laterálna migrácia koryta. Ak sa tam nachádzajú protipovodňové hrádze alebo malá vodná elektráreň, dochádza k narušeniu kontinuity procesov nielen v priečnom, ale aj v pozdĺžnom smere. Rieka neprináša sediment zhora nadol, ale zastaví sa pri malej vodnej elektrárni. Predstavuje to problém a ten má širokospektrálny efekt.
Zarezávanie koryta spôsobuje tiež znižovanie hladiny podzemnej vody, tá je na Belej súčasne zdrojom pitnej vody…
Výška hladiny podzemnej vody je priamo naviazaná na výšku hladiny vody v koryte vodného toku. Zahlbovanie koryta znižuje hladinu podzemnej vody a tá môže klesnúť natoľko, že v studniach nebude voda a vyžiada si to ďalšie zásahy, napríklad vo forme hlbších vrtov.
Opäť ide o komplexnejší problém – hladina podzemných vôd ovplyvňuje tiež hospodárske lesy v priľahlej oblasti, ktoré môžu vysychať. Zástupcovia Liptovskej vodárenskej spoločnosti, a. s., potvrdili, že pokles podzemných vôd zaznamenali už v roku 2015, keď klesla výdatnosť dvoch prameňov pitnej vody zo 60 na 27 litrov za sekundu. Už toto konštatovanie varuje, že ak sa bude rieka naďalej zahlbovať, zdroje pitnej vody sa budú strácať a ovplyvnia hlavne spádovú oblasť Liptovského Hrádku a priľahlých dedín.
„… počas povodní by sme mali každej rieke dovoliť vyliať sa na nezastavaných územiach, čím by sa zmiernili povodňové vlny a znížilo sa tiež riziko dosahu na obývané oblasti.“
Existujú riešenia, ktoré by mohli stabilizovať situáciu na rieke Belá? Ktoré z nich sú vhodné podľa vás?
Môj prvotný a prirodzený návrh bol malú vodnú elektráreň zrušiť. Tu však treba brať do úvahy napríklad finančné vyrovnanie s jej majiteľom, čo by si vyžadovalo nemalé prostriedky. Zo zahraničných štúdií zároveň vieme, že odstraňovanie malých vodných elektrární neprinieslo vždy očakávané ovocie a v niektorých prípadoch nastal problém s reguláciou a povodňovým prietokom.
Preto aj v súvislosti s projektom Living Rivers (projekt zameraný na zlepšovanie vodných tokov na Slovensku, pozn. red.), ktorý bojuje za záchranu rieky Belá akde som zainteresovaná v rámci odborných konzultácií a expertnej činnosti, sme museli prerokovať aj iné možnosti.
Zhodli sme sa, že najlepším riešením by bolo zrealizovať prírode blízke opatrenia. Takýto zásah je spojený s opätovným zapojením bočných korýt na riečnej nive, ktoré môžu byť potenciálnym zdrojom absentujúcich sedimentov. Ale asi iba čas preverí, či budú tieto opatrenia účinné a či Belá bude schopná navrátiť sa aj do odľahlých opustených ramien. Myslím si však, že počas povodní by sme mali každej rieke dovoliť vyliať sa na nezastavaných územiach, čím by sa zmiernili povodňové vlny a znížilo sa tiež riziko dosahu na obývané oblasti.
V prípade malých vodných elektrární to však nemusí vždy dopadnúť zle. Je teda jedným z najdôležitejších rozhodnutí ich správne umiestnenie na vodnom toku?
Presne tak. Na Belej sa nachádzajú ešte ďalšie dve malé vodné elektrárne na úrovni obce Liptovská Kokava. Ležia mimo hlavného koryta, odvodené je tam len úzke bajpasové koryto, ktoré si berie vodu do náhonu, a tieto problémy tam vôbec neevidujeme. Prvotné rozhodnutie postaviť takúto stavbu na vodnom toku schvaľuje príslušný okresný úrad na odbore starostlivosti o životné prostredie a práve tento rozhodovací proces by mal byť prvým sitom, na akých miestach a či vôbec tieto stavby povoliť.
V Belej stále žijú pstruhy, raky, vydra riečna. Aké následky môže mať zarezávanie koryta na riečny ekosystém?
Ako som už spomínala, koryto je za ideálnych podmienok zanesené štrkom rôznej veľkosti a sedimentami. Pri väčšom prietoku sa počas ich transportu na dne vytvárajú heterogénne štruktúry a tie predstavujú pre vodné organizmy úkryt aj zdroj potravy. Prirodzene sa tak vytvára systém plytčín a priehlbín, kde sa striedajú turbulentné pereje s úsekmi s pokojne tečúcou vodou. Všetky tieto štruktúry na dne koryta, napríklad aj v kombinácii s drevom, ktoré sa dostane do koryta, ovplyvňujú rýchlosť prúdenia vody, ale aj jej samotnú hĺbku. Pre vodnú faunu sa tak vytvárajú špecifické biotopy, ktorých existencia je od takýchto podmienok závislá.
Keď pod vplyvom „hladnej vody“ sediment chýba, nijakým spôsobom sa nenarúša prúdenie vody a v koryte sa nevytvárajú spomínané vodné útvary. Naopak, voda v takomto koryte tečie rýchlejšie a je sprevádzaná ďalším vymieľaním dna. V homogénnom prostredí budú vodné organizmy len ťažko hľadať útočisko alebo zdroje potravy. Z hľadiska biotopov Natury 2000 (sústava chránených území európskeho významu, pozn. red.), ktoré sú na tomto území charakteristické, dochádza k zmenám. Je pravdepodobné, že sa tu budú adaptovať úplne nové druhy, ktoré lepšie využijú tieto podmienky prostredia.
Vplyv na tok rieky majú aj protipovodňové opatrenia, na rieke Belá sa výrazné zásahy uskutočnili v lete 2018. Ako teda ovplyvnili Belú?
S týmito opatreniami je spojený ďalší míľnik na Belej, čo sa týka ochrany pôvodnej morfológie vodného toku. Povodeň z roku 2018 sa opakuje každých päť až 10 rokov, nešlo v podstate o nič výnimočné. Napriek tomu priniesla so sebou vyliatie vody z koryta na cestnú komunikáciu a ohrozená bola aj jedna chata pri Podbanskom, ktorá bola postavená v bezprostrednej blízkosti vodného toku. Tieto indície viedli zo strany správcu vodného toku k neadekvátne vykonaným protipovodňovým zásahom.
Treba poznamenať, že manažment na Belej nie je ideálny, a na našom stretnutí to priznali aj zástupcovia Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP), čo je v podstate dobrá správa. Na tieto zásahy mali, samozrejme, právo, pretože konali v súlade s ochranou majetku a života obyvateľov. Problém je, že konali neodborne a v jednoznačnom rozpore s navrhovanými aktivitami manažmentu Natury 2000. Tá súvisí najmä s revitalizáciou a obnovou opustených ramien s cieľom zaplaviť mokraďové oblasti, čo zjednodušene znamená nechať vyliať vodu z koryta.
Zničením pôvodnej viackorytovej pôdorysnej vzorky Belej tak došlo k zníženiu geodiverzity a navýšením brehov rieky k zničeniu prepojenia medzi korytom a riečnou nivou. Týmto prácam sa venovala aj Slovenská inšpekcia životného prostredia, ktorá za to správcovi toku vyrubila sankcie.
Všetko zlé je však aj na niečo dobré, pretože na posledných stretnutiach s SVP už prebehla konštruktívna diskusia a našli sme zhodu v tom, že je potrebné pripraviť sa na podobné situácie a naplánovať potrebné kroky tohto manažmentu. Navyše stále pokračujeme v monitoringu riečnych úsekov upravených v roku 2018 a sledujeme potenciál obnovy vodného toku pasívnou autoreguláciou, keď človek do procesu nijakým spôsobom nezasahuje.
Rýchlosť obnovy riečneho systému má však na starosti jediná premenná, a to veľkosť prietoku, ktorý vodný tok dokáže transformovať zo zúženého jednoduchého koryta na systém niekoľkých korýt vo svojom eróznom koridore. Výsledkom je typická viackorytová pôdorysná vzorka.
Belá sa aj dnes opisuje ako živá migrujúca rieka, ktorá netečie vždy po tej istej trase. Vytvára nové ramená, meandruje. Stále to platí?
Áno. Aj napriek spomínanému trendu evolúcie tohto na Slovensku unikátneho riečneho systému je Belá schopná nielen migrovať, ale dokonca stále aj divočiť. Aj keď sa to nedá presne predpokladať, z histórie vieme, že po nejakom čase vždy príde väčšia povodeň a transformuje Belú na pôvodu blízky stav. Ak je povodňový prietok dostatočne veľký, stačila by 20-ročná povodeň a ani ostrovy so stromovou vegetáciou jej nebudú stáť v ceste. Zvyčajne sa takýto scenár opakuje v letných mesiacoch počas bleskových povodní z náhlych búrok v priľahlej tatranskej oblasti.
Podľa filmára a ekológa Erika Baláža je Belá stále príkladom toho, ako sa dá bojovať proti povodniam, suchu aj klimatickej kríze, keďže divočiaca rieka dokáže zadržiavať vodu pri povodniach a pomaly ju vypúšťa, keď je sucho.
Dáta ukazujú, že pokiaľ je klimatická zmena v danom prostredí vypuklejšia, ani v prírodnom prostredí to nemusí fungovať vždy ideálne. Niekedy zasahuje viacero faktorov, o ktorých vplyve často ani netušíme. Pri úprave vodných tokov sa často uplatňujú čisto technokratické riešenia. Od týchto by sa malo upúšťať a väčšia pozornosť by sa mala venovať prírode blízkym opatreniam. Treba sa tiež zaujímať, ako sa tieto opatrenia vykonávajú a akú majú životnosť. Pretože tým, že sa vykonajú, sa práca nekončí. Aj o projekt na prírodnej báze sa treba starať, inak sa jeho funkcia zmení alebo sa celý projekt rozpadne.
Vhodné riečne úseky na vytvorenie retenčného územia na Belej sú dnes najmä nad úrovňou obcí Pribylina a Vavrišovo, kde je najbližším susedom koryta les a zároveň dostupná výška riečnej nivy na vybreženie koryta. Ak na niektorých lokalitách uvažujeme o vytvorení území, kde by sme vode dovolili „beztrestne“ sa vyliať – bez následného protipovodňového zásahu, jediné riziko je, že by mohol vzniknúť protest zo strany vlastníkov pozemkov alebo správy TANAP-u, pod ktorý Belá ako chránený areál Natura 2000 patrí.
V tomto momente je kľúčový konštruktívny dialóg so všetkými zainteresovanými stranami a starostlivá príprava takéhoto zámeru. Samozrejme, vstupuje tam aj Ministerstvo životného prostredia SR, ktoré by malo takéto opatrenia pri súčasnej zmene klímy brať ako prioritu.
Ing. ANNA KIDOVÁ, PhD.
Vyštudovala odbor fyzickej geografie a geoekológie na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 2009 pracuje v Geografickom ústave SAV. Zameriava sa na fluviálnu geomorfológiu, kde sa venuje recentným procesom a morfologickým zmenám vodných tokov. Dôraz kladie na jej aplikáciu v riečnom manažmente. Pôsobí ako členka Komisie SAV pre životné prostredie a klimatickú zmenu a je predsedníčkou Asociácie slovenských geomorfológov.
Stanislava Longauerová
Foto: Matej Pok, archív A. K.
Časopis Akadémia 3/2025